Pani Mrkvová bola milá, hoci trochu prísna staršia pani. Taká správna pani do učtárne. Okrem môjho občasného neporiadku v účtoch a zdvihnutého obočia, keď som pravidelné mesačné zúčtovanie neodoslal včas, som s ňou nemal jediný problém.
Akurát nevedela pochopiť, ako môžem byť spravodajcom v Bratislave, vyberať peniaze z rakúskeho bankomatu, mať účty v maďarských forintoch a kupovať benzín pri Břeclavi. Niekedy to všetko za jediný deň.
Snažil som sa pani Mrkvovej vysvetliť, že je to rovnaké, ako keby ona bývala v pražských Stodůlkách, vyberala z bankomatu v Prahe 5 na Smíchove, nakupovala v Prahe 4 na Chodove a benzín tankovala na pumpe na kraji Prahy pri diaľnice na Teplice.
Pani Mrkvová zakaždým kývla hlavou, ale aj tak mi to celkom neuverila. Je z generácie, pre ktorú sú štátne hranice niečím takmer neprekročiteľným a pre účtovné knihy svätým. Normálny človek predsa nemôže len tak žiť v dvoch, troch či štyroch krajinách – a nebyť pritom agent alebo aspoň milionár. V jej očiach som sa stal podozrivým prípadom a na môj cezhraničný život si nikdy nezvykla.
Zato som si naň zvykol ja a ak mi niečo (okrem toho dievčaťa, čo so mnou z Bratislavy neodišlo) od tej doby chýba, tak je to práve ten bezhraničný pocit. Občas na mňa po ňom padá smútok, ako padol dnes, keď som si prečítal, že Bratislavčania húfne kupujú pozemky a domy v maďarských dedinách za hranicou. Opakuje sa tak scenár s rakúskymi dedinami pri Bratislave, kde však domy neboli pre každého. V maďarskom pohraničí, kde domy stoja zatiaľ polovicu ceny porovnateľných domov v „slovenskom“ okolí Bratislavy, však už takmer áno. A tak sa ich predávajú desiatky a stovky a maďarské banky na ne rady dávajú hypotéky. Či aj tým, ktorí nedajú dokopy po maďarsky ani vetu, o tom agentúry mlčia.
Tak či onak, za pár rokov budú stáť okolo slovenského hlavného mesta „rakúske a maďarské predmestia Bratislavy“. A ja z jedného z nich pošlem pohľadnicu pani Mrkvovej. Aby mi konečne uverila.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín
Akurát nevedela pochopiť, ako môžem byť spravodajcom v Bratislave, vyberať peniaze z rakúskeho bankomatu, mať účty v maďarských forintoch a kupovať benzín pri Břeclavi. Niekedy to všetko za jediný deň.
Snažil som sa pani Mrkvovej vysvetliť, že je to rovnaké, ako keby ona bývala v pražských Stodůlkách, vyberala z bankomatu v Prahe 5 na Smíchove, nakupovala v Prahe 4 na Chodove a benzín tankovala na pumpe na kraji Prahy pri diaľnice na Teplice.
Pani Mrkvová zakaždým kývla hlavou, ale aj tak mi to celkom neuverila. Je z generácie, pre ktorú sú štátne hranice niečím takmer neprekročiteľným a pre účtovné knihy svätým. Normálny človek predsa nemôže len tak žiť v dvoch, troch či štyroch krajinách – a nebyť pritom agent alebo aspoň milionár. V jej očiach som sa stal podozrivým prípadom a na môj cezhraničný život si nikdy nezvykla.
Zato som si naň zvykol ja a ak mi niečo (okrem toho dievčaťa, čo so mnou z Bratislavy neodišlo) od tej doby chýba, tak je to práve ten bezhraničný pocit. Občas na mňa po ňom padá smútok, ako padol dnes, keď som si prečítal, že Bratislavčania húfne kupujú pozemky a domy v maďarských dedinách za hranicou. Opakuje sa tak scenár s rakúskymi dedinami pri Bratislave, kde však domy neboli pre každého. V maďarskom pohraničí, kde domy stoja zatiaľ polovicu ceny porovnateľných domov v „slovenskom“ okolí Bratislavy, však už takmer áno. A tak sa ich predávajú desiatky a stovky a maďarské banky na ne rady dávajú hypotéky. Či aj tým, ktorí nedajú dokopy po maďarsky ani vetu, o tom agentúry mlčia.
Tak či onak, za pár rokov budú stáť okolo slovenského hlavného mesta „rakúske a maďarské predmestia Bratislavy“. A ja z jedného z nich pošlem pohľadnicu pani Mrkvovej. Aby mi konečne uverila.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.