.vymenujme iba niektoré postavy a postavičky. Na čele 300-členného sprievodu kráča pastier s pomocníkmi a jaštericou na rukách, za ním baník v aušusníckom oblečení, ktorý nesie skrížené kladivká ako symbol baníckej práce, ďalej permoníci, starý baník s fokošom (palicou ukončenou hlavicou s baníckym znakom), kutnohorskí baníci s kahancami a sekerami, akademik v dobovom oblečení s vytasenou šabľou, dirigent baníckej huby a celá banícka dychovka, hrdý Štiavnický Nácko s kufrom plným vtipov, večný študent, komorský gróf sprevádzaný sluhom, na somárovi sa vezie burgemajster, za ním kráčajú maďarskí žandári a kanonieri, mestský bubeník, rabín s Talmudom v ruke, kat a drábi so šibenicou, odsúdenec nasledovaný smrtkou s kosou, plačúca stará milenka Cironíčka, Lacný Jožko, ktorý partiové výrobky predával ako plnohodnotný tovar, cvičiteľ s medveďom, doboví remeselníci, handrár – a napokon neodmysliteľná maketa parnej lokomotívy zvanej Štiavnická Anča. .pani Dalma
Existuje jedna skutočná postava v čiernej baníckej uniforme, ktorá kráča na čele sprievodu úplne prvá, pred pastierom. A keď sa ten vinie s lampášmi a delovými salvami tmavou ulicou hore mestom smerom k Trojičnému námestiu a diváci si z chodníka všetko fotia mobilmi, prísnym okom kontroluje okolie. „Hnevá ma, že tu behajú proti smeru sprievodu,“ poznamená na adresu nespratných divákov Dalma Štepáneková. Od roku 1991, keď sa ťažba vzácnych kovov v Štiavnici nadobro skončila, organizuje Salamander táto bývalá pracovníčka Rudných baní. Sama, takpovediac na kolene. Energická dáma na dôchodku získala sponzorské dary, dala ušiť kostýmy, masky a vyrobiť rekvizity („požičiavať si kostýmy každý rok z divadla z Martina bolo drahé“), pričom vlastnoručne vyšila banícku zástavu. Už niekoľko hodín pred tradičným začiatkom sprievodu, ktorý býva o siedmej večer, sedí za školskou lavicou v budove Technických služieb, má pred sebou zošit s presným poradím postáv sprievodu a vydáva pokyny. Obdivuhodný výkon hodný režiséra historického veľkofilmu.
„Potrebujeme ešte veľkú sekeru pre katov,“ pribehne zadychčaný študent. „Je na polici,“ odvetí pani Dalma. „Tá čierna?“ pýta sa mladík neisto. „Nie! Katova sekera je za kočíkom,“ znie mierne podráždená odpoveď. „Môžem ju zobrať?“ pokračuje v otázkach mladík. „Vy ale nie ste kat!“ pozrie na neho pani Dalma prísne a overí si totožnosť kata vo svojom zošite. „To nie, ale som s ním v skupine,“ povie mladík a keď dostane súhlas, s úľavou schmatne katovu sekeru a vybehne – na cigaretu. Väčšinu postáv sprievodu tvoria študenti a študentky. Inak, v Štiavnici založili v roku 1764 prvú banícku a lesnícku akadémiu na svete.
Stačí podvečer „deviateho deviaty“ iba nenápadne sedieť v budove Technických služieb a počúvať repliky. Kde je reťaz na medveďa? Aha, čiapka sa zmenšila, keď ju namiesto do čistiarne dali do práčovne. My sme tí s delom a hľadáme petardy. Hneď vám ich dám, no nestrieľajte tu, vyskúšajte iba jednu. „Sama si vyberám ľudí do postáv sprievodu, pretože potrebujem rôzne typy. Malých, chudých, tučných. Chodím po meste a pozerám sa. Ako Štiavničanka poznám ľudí. Ja ich oslovím, aby išli do sprievodu. Posledné tri roky mi takmer nikto neodmietol,“ hovorí hrdo pani Dalma. Sama bola jednou z postáv Salamandra prvýkrát po skončení vysokej školy v roku 1957 – ako dáma v koči. Najväčší sprievod organizovala v roku 1988, to už boli Rudné bane v likvidácii. .burgermajster
O siedmej, pred zotmením, sa sprievod pohne. Smiešnou postavičkou je tzv. burgemajster, ktorý ide na somárovi chrbtom k smeru jazdy. Už v dávnych dobách si tak mladí robili žarty z vrchnosti. Pri zrode tradície stáli študenti už spomínanej Baníckej akadémie. Tí pred mnohými desiatkami rokov založili študentskú štvrť zvanú „Steingrube“ s vlastnými pravidlami a hranicami, ktorá (vzdialene, ale predsa) pripomínala slávnu parížsku Quartier Latin. Svorne tu nažívali Slováci, Česi, Maďari, Nemci, Poliaci, Chorváti, Srbi. Až do roku 1918, keď vzniklo Československo. Neželaní cudzinci odišli alebo „boli odídení“ a mesto začalo chradnúť. Banícka akadémia sa nasledujúci rok presunula do maďarskej Šoprone. Tradícia Salamandrov sa prerušila, aby ju nakrátko – v rokoch 1934 až 1936 – obnovili. Pred vojnou a počas nej sprievody nebývali. Komunistická moc v roku 1949 sprievod presunula na september, ako súčasť celoštátnych osláv Dňa baníkov, hutníkov a energetikov (tak sa naozaj nazývali).
Už piaty, možno šiesty rok burgermajstra s radosťou stvárňuje Marek Kapusta. V roku 1998 jeden z kľúčových ľudí protimečiarovskej kampane Rock volieb, ktorá mobilizovala najmä prvovoličov, dnes autor projektov pre historické mestá a majiteľ obľúbenej štiavnickej Art Café. „Je to rola, ktorá sa dedí. Predo mnou to mal istý pán Hederer, ako dieťa si ho dobre pamätám. A teraz mi to akosi prischlo, asi podľa veľkosti postavy do kostýmu. Uchytil som sa v tej úlohe podozrivo dobre,“ smeje sa Marek a paličkou sa odráža od zeme, aby nespadol z oslíka. Chrbtom k smeru jazdy, samozrejme.
Existuje jedna skutočná postava v čiernej baníckej uniforme, ktorá kráča na čele sprievodu úplne prvá, pred pastierom. A keď sa ten vinie s lampášmi a delovými salvami tmavou ulicou hore mestom smerom k Trojičnému námestiu a diváci si z chodníka všetko fotia mobilmi, prísnym okom kontroluje okolie. „Hnevá ma, že tu behajú proti smeru sprievodu,“ poznamená na adresu nespratných divákov Dalma Štepáneková. Od roku 1991, keď sa ťažba vzácnych kovov v Štiavnici nadobro skončila, organizuje Salamander táto bývalá pracovníčka Rudných baní. Sama, takpovediac na kolene. Energická dáma na dôchodku získala sponzorské dary, dala ušiť kostýmy, masky a vyrobiť rekvizity („požičiavať si kostýmy každý rok z divadla z Martina bolo drahé“), pričom vlastnoručne vyšila banícku zástavu. Už niekoľko hodín pred tradičným začiatkom sprievodu, ktorý býva o siedmej večer, sedí za školskou lavicou v budove Technických služieb, má pred sebou zošit s presným poradím postáv sprievodu a vydáva pokyny. Obdivuhodný výkon hodný režiséra historického veľkofilmu.
„Potrebujeme ešte veľkú sekeru pre katov,“ pribehne zadychčaný študent. „Je na polici,“ odvetí pani Dalma. „Tá čierna?“ pýta sa mladík neisto. „Nie! Katova sekera je za kočíkom,“ znie mierne podráždená odpoveď. „Môžem ju zobrať?“ pokračuje v otázkach mladík. „Vy ale nie ste kat!“ pozrie na neho pani Dalma prísne a overí si totožnosť kata vo svojom zošite. „To nie, ale som s ním v skupine,“ povie mladík a keď dostane súhlas, s úľavou schmatne katovu sekeru a vybehne – na cigaretu. Väčšinu postáv sprievodu tvoria študenti a študentky. Inak, v Štiavnici založili v roku 1764 prvú banícku a lesnícku akadémiu na svete.
Stačí podvečer „deviateho deviaty“ iba nenápadne sedieť v budove Technických služieb a počúvať repliky. Kde je reťaz na medveďa? Aha, čiapka sa zmenšila, keď ju namiesto do čistiarne dali do práčovne. My sme tí s delom a hľadáme petardy. Hneď vám ich dám, no nestrieľajte tu, vyskúšajte iba jednu. „Sama si vyberám ľudí do postáv sprievodu, pretože potrebujem rôzne typy. Malých, chudých, tučných. Chodím po meste a pozerám sa. Ako Štiavničanka poznám ľudí. Ja ich oslovím, aby išli do sprievodu. Posledné tri roky mi takmer nikto neodmietol,“ hovorí hrdo pani Dalma. Sama bola jednou z postáv Salamandra prvýkrát po skončení vysokej školy v roku 1957 – ako dáma v koči. Najväčší sprievod organizovala v roku 1988, to už boli Rudné bane v likvidácii. .burgermajster
O siedmej, pred zotmením, sa sprievod pohne. Smiešnou postavičkou je tzv. burgemajster, ktorý ide na somárovi chrbtom k smeru jazdy. Už v dávnych dobách si tak mladí robili žarty z vrchnosti. Pri zrode tradície stáli študenti už spomínanej Baníckej akadémie. Tí pred mnohými desiatkami rokov založili študentskú štvrť zvanú „Steingrube“ s vlastnými pravidlami a hranicami, ktorá (vzdialene, ale predsa) pripomínala slávnu parížsku Quartier Latin. Svorne tu nažívali Slováci, Česi, Maďari, Nemci, Poliaci, Chorváti, Srbi. Až do roku 1918, keď vzniklo Československo. Neželaní cudzinci odišli alebo „boli odídení“ a mesto začalo chradnúť. Banícka akadémia sa nasledujúci rok presunula do maďarskej Šoprone. Tradícia Salamandrov sa prerušila, aby ju nakrátko – v rokoch 1934 až 1936 – obnovili. Pred vojnou a počas nej sprievody nebývali. Komunistická moc v roku 1949 sprievod presunula na september, ako súčasť celoštátnych osláv Dňa baníkov, hutníkov a energetikov (tak sa naozaj nazývali).
Už piaty, možno šiesty rok burgermajstra s radosťou stvárňuje Marek Kapusta. V roku 1998 jeden z kľúčových ľudí protimečiarovskej kampane Rock volieb, ktorá mobilizovala najmä prvovoličov, dnes autor projektov pre historické mestá a majiteľ obľúbenej štiavnickej Art Café. „Je to rola, ktorá sa dedí. Predo mnou to mal istý pán Hederer, ako dieťa si ho dobre pamätám. A teraz mi to akosi prischlo, asi podľa veľkosti postavy do kostýmu. Uchytil som sa v tej úlohe podozrivo dobre,“ smeje sa Marek a paličkou sa odráža od zeme, aby nespadol z oslíka. Chrbtom k smeru jazdy, samozrejme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.