.dolina, od Kráľovej Lehoty smerom na východ dlhá vyše dvadsať kilometrov, sa vetví do mnohých doliniek a zákutí, kedysi pospájaných vyše stokilometrovou traťou Považskej lesnej železničky s vari tridsiatimi zastávkami, staničkami, nákladiskami, výhrevňami, točňami...
Úzkokoľajka s nákladnou i osobnou dopravou žila vyše šesťdesiat rokov, dokonca sa dostala i do celovečerného filmu Vlak do stanice nebe (Karel Kachyňa, 1972). V časoch svojej najväčšej slávy vláčiky, ťahané parnými rušňami, previezli ročne až 160 kubíkov dreva aj na pílu do Liptovského Hrádku. Železničku definitívne zrušili (pre výstavbu Prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh, ale aj z dôvodu modernizácie prepravy dreva) koncom roka 1972. Spomienky, zhmotnené v múzeách a expozíciách (i v maličkom múzeu v osade Čierny Váh), však ostávajú. .z osady práce do romantiky
Sedíme s Františkom Bizubom, penzionovaným železničiarom, regionálnym historikom, publicistom a včelárom z Kráľovej Lehoty. Vyše tri hodiny sa verbálne prechádzame dolinou, osadou Čierny Váh, osadami i polesiami Biely Váh, Dikula, Ipoltica, Medvedzia, Benkovo, Chmelienec, Svarín...
František Bizub je spoluautor ôsmich odborných historických knižiek. „Už v trinástom storočí to tu žilo,“ vysvetľuje a upozorňuje pritom na kamenisté bralo nad Kráľovou Lehotou, zvané Vachtárová: „Na ňom bola jedna z veží, odkiaľ vartovali ústia dolín Bieleho Váhu, Čierneho Váhu, Bocianky a Hybice. Vidieť a dávať ohňové i dymové signály odtiaľ sa dá dodnes až na Havránok nad Liptovskou Marou. Strážcovia z Vachtárovej mali na starosti aj kráľovský poľovný revír v okolitých lesoch. Kráľ Ľudovít I. im 28. júna 1361 vystavil donačnú listinu, s ňou daroval zem i lesy medzi Čiernym Váhom, Bociankou, až po Kráľovu hoľu a Bacúch. V tom čase položili aj základný kameň osady Čierny Váh.“
Okolo rodného domu spisovateľky Kristy Bendovej v Kráľovej Lehote sa valia kamióny s drevom z dolín a píl, poza zaprášený opustený dom s pamätnou tabuľou preletí medzinárodný rýchlik odkiaľsi kamsi. Ženička v čiernom s igelitovou taškou Billa kráča z autobusu z nákupov v Hrádku. Slnko praží a poniže mosta ponad železnicu sa cyklista z Brna spytuje na cestu na hornú nádrž „prečerpávačky“. Je to zradné, z pohľadu letiaceho dravca alebo pilota vetroňa je horná nádrž pod spodnou. Teda odbočiť na ňu treba skôr, než sa dostaneme k priehradnému múru spodnej nádrže. Zvrchu, sponad vetrom zvlnenej hladiny hornej nádrže je prekrásny výhľad na Vysoké Tatry, na západ na Liptovskú kotlinu, napichnutú na ďaleký komín celulózky v Ružomberku. .tajný majer
Nepreberné je množstvo historických, kultúrnych, technických zaujímavostí, rarít, pamiatok, cenností, ktoré núka Čiernovážska dolina. Nad všetkým je však majestát prírody a ticho. Ticho korunuje prechádzky a výlety dolinou a jej zákutiami, plnými rastlinstva, vôd, snehov i ľadu, ihličia, lístia, zvieratiek, viditeľných i pocitových stôp prvopočiatku.
Kráčame mierne do kopca, skosenou lúkou, na vyvýšenine nápadne stoja košaté lipiny, pod nimi poľovnícky posed. Miesto neprezradíme, je však dobre viditeľné z asfaltky od Kráľovej Lehoty na Nižný Chmelienec. Kedysi pod mladými lipkami stál majer. Na začiatku 20. storočia do neho udrel blesk, stavba zhorela do tla. I so šiestimi obyvateľmi. František Bizub miesto spoznáva podľa digitálnych fotografií. O jeho histórii viac nevie. No manželka miestneho horára Františka, narodená v roku 1909, kedysi autorovi textu porozprávala toto: „Keď sme sa s mužom Milošom nasťahovali na horáreň na Čierny Váh, majer tam už nestál, ani stopy po ňom. Ale vravelo sa, i vraví, že tam straší, pretože požiar bol síce z blesku, ale bol Božím trestom za to, ako tá rodina žila. Vraj boli lakomí chamtivci. Ale či je to pravda, ktovie.“ Či na mieste bývalého majera vskutku straší, a ak – tak koho a prečo, zistíme neskôr.
Určite nestraší na unikátnom lesníckom cintoríne nad osadou Čierny Váh, kde boli pochovávaní hlavne lesní zamestnanci hrádockého komorského panstva a ich rodinní príslušníci – výlučne katolíci. Najstarším identifikovateľným hrobom na cintoríne je hrob Johanna Felbera z roku 1812 a jeho manželky Johanny, ktorá zomrela roku 1822. Neďaleko stojaca kaplnka s krížom z roku 1807 bola v roku 1990 vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Ale aj celý areál cintorína s murovanou kaplnkou z roku 1834, s drevenou zvonicou z roku 1803, na ktorej je technicky unikátne riešenie vežových hodín s ciferníkmi s priemerom jeden meter, bol vyhlásený za významné lesnícke miesto s európskym významom. .lovu zdar
Drevo a divina. Tvrdá práca a náročné poľovačky. Taký bol i je Čierny Váh. Hlbočiny jeho lesov a dolín boli kedysi výsadným poľovným revírom uhorských kráľov. „Oddávna sem chodili poľovať králi a príslušníci kráľovského dvora,“ hovorí František Bizub. Je písomne doložené, že už v 13. a 14. storočí tam poľovali králi Belo IV., Ľudovít I., Žigmund Luxemburský, v druhej polovici 15. storočia i Matej Korvín. „Dňa 29. augusta 1804 v týchto revíroch poľoval korunný princ, vnuk cisárovnej Márie Terézie a brat cisára Františka I., arciknieža Jozef Habsburský, palatín Uhorska v rokoch 1796 až 1847. Na pamiatku návštevy a poľovky tohto hosťa je neďaleko kaplnky, asi tri metre nad cestou, tri a pol metra vysoký kamenný obelisk s pripomienkovým textom v latinčine.“
Ešte pred vojnou sa s loveckými flintami na Čiernom Váhu, v horárni na Nižnom Chmelienci, schádzali i takí lovci a gurmáni diviny na brusniciach, ako pán farár Jozef Tiso s priateľom Andrejom Hlinkom. Cez vojnu mal vraj poľovku v revíroch „zazichrovanú“ aj ríšsky maršál Hermann Göring. Lenže fronty sa hýbali inak ako si Vodca prial. Prišlo Povstanie a Nemci mali na starosti „inú lovnú zver“. Definitívne sa spamätali, keď im povstalci neďaleko sútoku Bieleho a Čierneho Váhu vyhodili do vzduchu ostro sledovaný vlak, plný munície a techniky. .nohy a bicykel
Najlepšie a najpraktickejšie je vyviesť sa do Čiernovážskej doliny na bicykli. Najpohodlnejšie je ísť autom. Vodič ďaleko nezájde, len po rampu pod osadou Čierny Váh alebo na hornú nádrž „prečerpávačky“. Na začiatok stačí, treba obzrieť terén a potom sa vrátiť. Do Kráľovej Lehoty osobákom, autobusom, odtiaľ peši, bicyklom, možno stopom s lesnými robotníkmi a marskami vo vrecku. Novinkou doliny je cyklotrasa Čierny Váh – Benkovo, dlhá takmer päť kilometrov, odovzdaná cykloturistom v polovici júla tohto roku. Nároční turisti sa na bajkoch z Čierneho Váhu dostanú do Liptovskej Tepličky, na horehronskú Heľpu cez Telgárt na Spišské Bystré, odtiaľ na západ, Vikartovcami do Tepličky a späť k sútoku Čierneho a Bieleho Váhu, „rodiska“ najdlhšej slovenskej rieky. Možností „užiť si na Čiernom Váhu“ je viac ako vlascov v konských hrivách.
Úzkokoľajka s nákladnou i osobnou dopravou žila vyše šesťdesiat rokov, dokonca sa dostala i do celovečerného filmu Vlak do stanice nebe (Karel Kachyňa, 1972). V časoch svojej najväčšej slávy vláčiky, ťahané parnými rušňami, previezli ročne až 160 kubíkov dreva aj na pílu do Liptovského Hrádku. Železničku definitívne zrušili (pre výstavbu Prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh, ale aj z dôvodu modernizácie prepravy dreva) koncom roka 1972. Spomienky, zhmotnené v múzeách a expozíciách (i v maličkom múzeu v osade Čierny Váh), však ostávajú. .z osady práce do romantiky
Sedíme s Františkom Bizubom, penzionovaným železničiarom, regionálnym historikom, publicistom a včelárom z Kráľovej Lehoty. Vyše tri hodiny sa verbálne prechádzame dolinou, osadou Čierny Váh, osadami i polesiami Biely Váh, Dikula, Ipoltica, Medvedzia, Benkovo, Chmelienec, Svarín...
František Bizub je spoluautor ôsmich odborných historických knižiek. „Už v trinástom storočí to tu žilo,“ vysvetľuje a upozorňuje pritom na kamenisté bralo nad Kráľovou Lehotou, zvané Vachtárová: „Na ňom bola jedna z veží, odkiaľ vartovali ústia dolín Bieleho Váhu, Čierneho Váhu, Bocianky a Hybice. Vidieť a dávať ohňové i dymové signály odtiaľ sa dá dodnes až na Havránok nad Liptovskou Marou. Strážcovia z Vachtárovej mali na starosti aj kráľovský poľovný revír v okolitých lesoch. Kráľ Ľudovít I. im 28. júna 1361 vystavil donačnú listinu, s ňou daroval zem i lesy medzi Čiernym Váhom, Bociankou, až po Kráľovu hoľu a Bacúch. V tom čase položili aj základný kameň osady Čierny Váh.“
Okolo rodného domu spisovateľky Kristy Bendovej v Kráľovej Lehote sa valia kamióny s drevom z dolín a píl, poza zaprášený opustený dom s pamätnou tabuľou preletí medzinárodný rýchlik odkiaľsi kamsi. Ženička v čiernom s igelitovou taškou Billa kráča z autobusu z nákupov v Hrádku. Slnko praží a poniže mosta ponad železnicu sa cyklista z Brna spytuje na cestu na hornú nádrž „prečerpávačky“. Je to zradné, z pohľadu letiaceho dravca alebo pilota vetroňa je horná nádrž pod spodnou. Teda odbočiť na ňu treba skôr, než sa dostaneme k priehradnému múru spodnej nádrže. Zvrchu, sponad vetrom zvlnenej hladiny hornej nádrže je prekrásny výhľad na Vysoké Tatry, na západ na Liptovskú kotlinu, napichnutú na ďaleký komín celulózky v Ružomberku. .tajný majer
Nepreberné je množstvo historických, kultúrnych, technických zaujímavostí, rarít, pamiatok, cenností, ktoré núka Čiernovážska dolina. Nad všetkým je však majestát prírody a ticho. Ticho korunuje prechádzky a výlety dolinou a jej zákutiami, plnými rastlinstva, vôd, snehov i ľadu, ihličia, lístia, zvieratiek, viditeľných i pocitových stôp prvopočiatku.
Kráčame mierne do kopca, skosenou lúkou, na vyvýšenine nápadne stoja košaté lipiny, pod nimi poľovnícky posed. Miesto neprezradíme, je však dobre viditeľné z asfaltky od Kráľovej Lehoty na Nižný Chmelienec. Kedysi pod mladými lipkami stál majer. Na začiatku 20. storočia do neho udrel blesk, stavba zhorela do tla. I so šiestimi obyvateľmi. František Bizub miesto spoznáva podľa digitálnych fotografií. O jeho histórii viac nevie. No manželka miestneho horára Františka, narodená v roku 1909, kedysi autorovi textu porozprávala toto: „Keď sme sa s mužom Milošom nasťahovali na horáreň na Čierny Váh, majer tam už nestál, ani stopy po ňom. Ale vravelo sa, i vraví, že tam straší, pretože požiar bol síce z blesku, ale bol Božím trestom za to, ako tá rodina žila. Vraj boli lakomí chamtivci. Ale či je to pravda, ktovie.“ Či na mieste bývalého majera vskutku straší, a ak – tak koho a prečo, zistíme neskôr.
Určite nestraší na unikátnom lesníckom cintoríne nad osadou Čierny Váh, kde boli pochovávaní hlavne lesní zamestnanci hrádockého komorského panstva a ich rodinní príslušníci – výlučne katolíci. Najstarším identifikovateľným hrobom na cintoríne je hrob Johanna Felbera z roku 1812 a jeho manželky Johanny, ktorá zomrela roku 1822. Neďaleko stojaca kaplnka s krížom z roku 1807 bola v roku 1990 vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Ale aj celý areál cintorína s murovanou kaplnkou z roku 1834, s drevenou zvonicou z roku 1803, na ktorej je technicky unikátne riešenie vežových hodín s ciferníkmi s priemerom jeden meter, bol vyhlásený za významné lesnícke miesto s európskym významom. .lovu zdar
Drevo a divina. Tvrdá práca a náročné poľovačky. Taký bol i je Čierny Váh. Hlbočiny jeho lesov a dolín boli kedysi výsadným poľovným revírom uhorských kráľov. „Oddávna sem chodili poľovať králi a príslušníci kráľovského dvora,“ hovorí František Bizub. Je písomne doložené, že už v 13. a 14. storočí tam poľovali králi Belo IV., Ľudovít I., Žigmund Luxemburský, v druhej polovici 15. storočia i Matej Korvín. „Dňa 29. augusta 1804 v týchto revíroch poľoval korunný princ, vnuk cisárovnej Márie Terézie a brat cisára Františka I., arciknieža Jozef Habsburský, palatín Uhorska v rokoch 1796 až 1847. Na pamiatku návštevy a poľovky tohto hosťa je neďaleko kaplnky, asi tri metre nad cestou, tri a pol metra vysoký kamenný obelisk s pripomienkovým textom v latinčine.“
Ešte pred vojnou sa s loveckými flintami na Čiernom Váhu, v horárni na Nižnom Chmelienci, schádzali i takí lovci a gurmáni diviny na brusniciach, ako pán farár Jozef Tiso s priateľom Andrejom Hlinkom. Cez vojnu mal vraj poľovku v revíroch „zazichrovanú“ aj ríšsky maršál Hermann Göring. Lenže fronty sa hýbali inak ako si Vodca prial. Prišlo Povstanie a Nemci mali na starosti „inú lovnú zver“. Definitívne sa spamätali, keď im povstalci neďaleko sútoku Bieleho a Čierneho Váhu vyhodili do vzduchu ostro sledovaný vlak, plný munície a techniky. .nohy a bicykel
Najlepšie a najpraktickejšie je vyviesť sa do Čiernovážskej doliny na bicykli. Najpohodlnejšie je ísť autom. Vodič ďaleko nezájde, len po rampu pod osadou Čierny Váh alebo na hornú nádrž „prečerpávačky“. Na začiatok stačí, treba obzrieť terén a potom sa vrátiť. Do Kráľovej Lehoty osobákom, autobusom, odtiaľ peši, bicyklom, možno stopom s lesnými robotníkmi a marskami vo vrecku. Novinkou doliny je cyklotrasa Čierny Váh – Benkovo, dlhá takmer päť kilometrov, odovzdaná cykloturistom v polovici júla tohto roku. Nároční turisti sa na bajkoch z Čierneho Váhu dostanú do Liptovskej Tepličky, na horehronskú Heľpu cez Telgárt na Spišské Bystré, odtiaľ na západ, Vikartovcami do Tepličky a späť k sútoku Čierneho a Bieleho Váhu, „rodiska“ najdlhšej slovenskej rieky. Možností „užiť si na Čiernom Váhu“ je viac ako vlascov v konských hrivách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.