Tak ako Poliaci majú dodnes hlboko v sebe vôňu slnkom rozpálených ukrajinských stepí, brezových bieloruských a litovských lesov, tak Maďari niekde hlboko v sebe nosia vrcholky Tatier, rumunských Karpát i slavónske obilné lány.
Maďari sa právom pokladajú za národ, ktorý zadržal ďalší nápor Turkov a islamu na Európu. Samozrejme, história nie je jednofarebná, na vojnu proti Turkom prispelo aj české striebro a slovenské, teda hornouhorské zlato, a občas sa hociktorý maďarský šľachtic s Turkami proti Habsburgovcom spojil, ale Maďari ako národ a takmer celá Karpatská kotlina zaplatili za vojny s Osmanmi obrovskú cenu.
A priznám sa, že s Maďarmi aj spolucítim, keď cítia dejinnú nespravodlivosť z Trianonu a trestu za druhú svetovú vojnu, v ktorej rovnako ako Slováci stáli (a to pritom pomerne váhavo) na strane nacistov. A Slováci sa stali víťazným národom a Maďari porazeným. A keď človek ešte dnes prechádza budapeštianskymi ulicami, nachádza na každom kroku domy, v ktorých omietke sú diery po strelách – pamiatka na neuveriteľné hrdinstvo Maďarov za protikomunistického povstania z roku 1956, keď sa obrancovia Budapešti postavili (na rozdiel od nás v šesťdesiatom ôsmom) proti sovietskym tankom so zbraňou v ruke.
A v neposlednom rade nikdy nezabudnem na hlas Györgya Vargu, ktorý mi v lete 1989 na vlnách Slobodnej Európy dodával nádej, že keď dokázali Maďari s komunizmom už tak zamávať, tak sa to musí u nás čoskoro začať tiež. A ešte v druhej polovici deväťdesiatych rokov, keď sme sa stále ešte báli zahraničných investorov (a u vás na Slovensku dvakrát), som chodieval do Maďarska ako do príkladne otvorenej krajiny a do Budapešti ako do multikultúrnej metropoly, s ktorou sa vtedajšia provinčná atmosféra Prahy nedala merať. A Viktor Orbán bol najmladší premiér strednej Európy, ešte k tomu liberál...
Všetko je to preč. Dnes, keď máte radi Maďarsko a Maďarov, tak o nich nemôžete nemať strach. Viktor Orbán, opitý mocou, ktorú mu dali minulé voľby, skúša, čo Maďarsko a svet okolo neho ešte vydrží. Brutálny spôsob, ktorým ovládol celý štát, zabetónoval si moc na mnoho rokov dopredu, kriminalizuje opozíciu vrátane bývalých premiérov, vykonáva čistky vo verejnoprávnych médiách, tak aby z nich urobil štátne – to všetko predstavuje najtvrdší útok proti skutočnej demokracii, aký Slovensko nezažilo ani za čias Vladimíra Mečiara.
Podobne ako Mečiar, aj Orbán si dokázal rýchlo nájsť nepriateľov, čo za všetko môžu: chamtivých západných kapitalistov, ktorým treba poriadne zdaniť zisky, zahraničné banky, ktoré by mali zo svojho zaplatiť za debakel zvaný hypotéky vo švajčiarskych frankoch. A liberálnej inteligencii, čo je podľa výkladu Orbánovho okolia len zmes zakuklených komunistov, protinárodných živlov, ako sa vyjadril prezident Pál Schmitt, treba vziať štátne vyznamenania, keď sa nehanbí v zahraničí ohovárať maďarský národ.
Navyše sa Maďarsko prepadá do recesie, výber daní nestačí na plnenie schodku rozpočtu a dvesto miliárd ukradnutých, pardon, prevedených z penzijných fondov, mizne ako jarný sneh. Čím väčšmi sa blíži okamih, keď sa možno ukáže, že všetky tie slová o nových zlatých časoch boli len veľkohubou rétorikou, tým väčšmi si nová stredoeurópska polodiktatúra utužuje moc.
Keď bolo Slovensku zle a v roku 1998 bolo „čiernou dierou Európy“, Maďari spoločne s Čechmi a Poliakmi pomohli Slovákom späť do Európy. Dnes potrebujú pomoc Maďari, ktorí sa pod Orbánovým vedením vzďaľujú zo strednej Európy kamsi hlboko na Balkán alebo do ruských stepí. Taký veľký národ si takú malú diktatúru nezaslúži. Nezabudnime na Maďarsko. Čím menej bude v Maďarsku demokracie, tým horšie pre nás. Aj preto, že príklady, i také zlé ako ten Orbánov, priťahujú. A to, čo ich plodí za Dunajom, môže pokojne preskočiť aj na druhý, slovenský breh. Autor je redaktor Lidových novín
Maďari sa právom pokladajú za národ, ktorý zadržal ďalší nápor Turkov a islamu na Európu. Samozrejme, história nie je jednofarebná, na vojnu proti Turkom prispelo aj české striebro a slovenské, teda hornouhorské zlato, a občas sa hociktorý maďarský šľachtic s Turkami proti Habsburgovcom spojil, ale Maďari ako národ a takmer celá Karpatská kotlina zaplatili za vojny s Osmanmi obrovskú cenu.
A priznám sa, že s Maďarmi aj spolucítim, keď cítia dejinnú nespravodlivosť z Trianonu a trestu za druhú svetovú vojnu, v ktorej rovnako ako Slováci stáli (a to pritom pomerne váhavo) na strane nacistov. A Slováci sa stali víťazným národom a Maďari porazeným. A keď človek ešte dnes prechádza budapeštianskymi ulicami, nachádza na každom kroku domy, v ktorých omietke sú diery po strelách – pamiatka na neuveriteľné hrdinstvo Maďarov za protikomunistického povstania z roku 1956, keď sa obrancovia Budapešti postavili (na rozdiel od nás v šesťdesiatom ôsmom) proti sovietskym tankom so zbraňou v ruke.
A v neposlednom rade nikdy nezabudnem na hlas Györgya Vargu, ktorý mi v lete 1989 na vlnách Slobodnej Európy dodával nádej, že keď dokázali Maďari s komunizmom už tak zamávať, tak sa to musí u nás čoskoro začať tiež. A ešte v druhej polovici deväťdesiatych rokov, keď sme sa stále ešte báli zahraničných investorov (a u vás na Slovensku dvakrát), som chodieval do Maďarska ako do príkladne otvorenej krajiny a do Budapešti ako do multikultúrnej metropoly, s ktorou sa vtedajšia provinčná atmosféra Prahy nedala merať. A Viktor Orbán bol najmladší premiér strednej Európy, ešte k tomu liberál...
Všetko je to preč. Dnes, keď máte radi Maďarsko a Maďarov, tak o nich nemôžete nemať strach. Viktor Orbán, opitý mocou, ktorú mu dali minulé voľby, skúša, čo Maďarsko a svet okolo neho ešte vydrží. Brutálny spôsob, ktorým ovládol celý štát, zabetónoval si moc na mnoho rokov dopredu, kriminalizuje opozíciu vrátane bývalých premiérov, vykonáva čistky vo verejnoprávnych médiách, tak aby z nich urobil štátne – to všetko predstavuje najtvrdší útok proti skutočnej demokracii, aký Slovensko nezažilo ani za čias Vladimíra Mečiara.
Podobne ako Mečiar, aj Orbán si dokázal rýchlo nájsť nepriateľov, čo za všetko môžu: chamtivých západných kapitalistov, ktorým treba poriadne zdaniť zisky, zahraničné banky, ktoré by mali zo svojho zaplatiť za debakel zvaný hypotéky vo švajčiarskych frankoch. A liberálnej inteligencii, čo je podľa výkladu Orbánovho okolia len zmes zakuklených komunistov, protinárodných živlov, ako sa vyjadril prezident Pál Schmitt, treba vziať štátne vyznamenania, keď sa nehanbí v zahraničí ohovárať maďarský národ.
Navyše sa Maďarsko prepadá do recesie, výber daní nestačí na plnenie schodku rozpočtu a dvesto miliárd ukradnutých, pardon, prevedených z penzijných fondov, mizne ako jarný sneh. Čím väčšmi sa blíži okamih, keď sa možno ukáže, že všetky tie slová o nových zlatých časoch boli len veľkohubou rétorikou, tým väčšmi si nová stredoeurópska polodiktatúra utužuje moc.
Keď bolo Slovensku zle a v roku 1998 bolo „čiernou dierou Európy“, Maďari spoločne s Čechmi a Poliakmi pomohli Slovákom späť do Európy. Dnes potrebujú pomoc Maďari, ktorí sa pod Orbánovým vedením vzďaľujú zo strednej Európy kamsi hlboko na Balkán alebo do ruských stepí. Taký veľký národ si takú malú diktatúru nezaslúži. Nezabudnime na Maďarsko. Čím menej bude v Maďarsku demokracie, tým horšie pre nás. Aj preto, že príklady, i také zlé ako ten Orbánov, priťahujú. A to, čo ich plodí za Dunajom, môže pokojne preskočiť aj na druhý, slovenský breh. Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.