Zaslúžia si byť pomenované podľa svojho otca – jeho genetický kód je rozpoznateľný v každom z nich, podobajú sa tie filmy jeden na druhý duševne aj telesne, hoci sa zároveň rôznia takisto ako iní ľudskí súrodenci.
Almodrámy v dobrom zmysle recyklovaním pripomínajú a obohacujú nielen samy seba, ale odvolávajú sa aj na mnohé iné diela svetovej kinematografie, tvoria svet sám osebe, opakovane pracujú s obsedantnými motívmi – istá miera autobiografickosti (zo strany režiséra), sexuálna orientácia a identita, minulosť neoblomne dobieha postavy aj v prítomnosti, vypäté psychické rozpoloženia; pracujú so štýlovým vizuálom – nápadná garderóba, presné kompozície, postmoderné interiéry postavené v štúdiu... A napokon: v almodrámach hrá vždy dosť dôležitú (minimálne estetickú) úlohu telefónny prístroj. To asi preto, že Almodóvar, kým sa stal filmárom, pracoval pre firmu Telefónica (u nás sa to volá ou tú), a hrozne ho to nebavilo.
Aj vo filme Koža, v ktorej žijem, v najmladšom režisérovom dieťati, hororovom, je interný telefón podstatné, vlastne okrem veľmi sporadických stretnutí tvárou v tvár jediné spojenie krásnej, podozrivo sa správajúcej Very (Elena Anaya) s pánom domu Robertom Ledgardom (Antonio Banderas) a slúžkou Mariliou (Marisa Paredes). Roberto Veru väzní v sterilnom prostredí svojej obrovskej vily, kde sa nachádzajú operačná sála a medicínske laboratórium, vzbudzujúce strach, spočiatku netušíme prečo, no postupne sa to dozvedáme. Ledgard je plastický chirurg, veľmi úspešný, bohatý, krásychtivých klientok má ako maku, čosi ho však zožiera zvnútra. Možno to súvisí s tragickou a nepeknou smrťou jeho manželky, čo sa odohrala pred mnohými rokmi, a všetko nasvedčuje tomu, že sa s tým – a nielen s tým – Roberto nedokáže vyrovnať. Mimo zbohatlíckej štvrte, v centre rušného Toleda, sa zároveň začína rozbiehať príbeh mladíka Vicenta, ktorý s matkou vlastní obchod s oblečením, najradšej by z toho malomesta vypadol, nudí sa a berie drogy, vymetá večierky, najradšej tie, čo usporadúva high society.
Vzťahová sieť, ako už býva u Almodóvara, tohto búrlivého Španiela, zvykom, je pomerne zložitá, v niektorých momentoch akoby násilne zamotaná (priam pripomínajúca spletitosť telenovelových fabulácií), ale režisér Almodóvarovho typu a espritu si to môže dovoliť, ako rodený estét neomylne vie, ako na vec treba ísť. Vie, koho má prizvať k napĺňaniu vlastných predstáv. Patrí totiž k tvorcom, ktorí radi pracujú s tými istými ľuďmi, v jeho filmografii sa opakujú mená hercov, kameramanov, kostymérov, scénografov, skladateľov. A miešajú sa v nej všelijaké žánre, sám o sebe hovorí, že nedokáže dodržiavať pravidlá jedného žánru, že celkom spontánne mieša v tom istom filme rôzne žánre, tak ako sa aj v každodennom živote od rána do večera stretávame so situáciami prislúchajúcimi raz ku komédii, inokedy k fraške či dráme, nedajbože až k hororu.
Koža, v ktorej žijem je miestami film zábavný, miestami uletený, niekedy napínavý, niekedy hlboký. Jeho hlavného hrdinu by ste určite nechceli stretnúť na ulici. Ako vraví režisér: „Ľudia sa nechodia pozerať na filmy, aby videli realitu. Väčšina príbehov rozprávaných filmami sa týka vecí, o ktorých dúfame, že sa nám nikdy nestanú. Urob zoznam desiatich vecí, ktoré ti naháňajú strach, o každej z nich by sa dal nakrútiť dobrý film.“ Pedro Almódovar taký zoznam má. A je v ňom viac než desať položiek. Koža, v ktorej žijem (La piel que habito). Španielsko 2011. Scenár a réžia: Pedro Almodóvar. Kamera: José Luis Alcaine. Hudba: Alberto Iglesias. Kostýmy: Jean-Paul Gaultier. Hrajú: Antonio Banderas, Elena Anaya, Marisa Paredes, Blanca Suárez, Fernando Cayo, Bárbara Lennie, Jan Cornet.
Almodrámy v dobrom zmysle recyklovaním pripomínajú a obohacujú nielen samy seba, ale odvolávajú sa aj na mnohé iné diela svetovej kinematografie, tvoria svet sám osebe, opakovane pracujú s obsedantnými motívmi – istá miera autobiografickosti (zo strany režiséra), sexuálna orientácia a identita, minulosť neoblomne dobieha postavy aj v prítomnosti, vypäté psychické rozpoloženia; pracujú so štýlovým vizuálom – nápadná garderóba, presné kompozície, postmoderné interiéry postavené v štúdiu... A napokon: v almodrámach hrá vždy dosť dôležitú (minimálne estetickú) úlohu telefónny prístroj. To asi preto, že Almodóvar, kým sa stal filmárom, pracoval pre firmu Telefónica (u nás sa to volá ou tú), a hrozne ho to nebavilo.
Aj vo filme Koža, v ktorej žijem, v najmladšom režisérovom dieťati, hororovom, je interný telefón podstatné, vlastne okrem veľmi sporadických stretnutí tvárou v tvár jediné spojenie krásnej, podozrivo sa správajúcej Very (Elena Anaya) s pánom domu Robertom Ledgardom (Antonio Banderas) a slúžkou Mariliou (Marisa Paredes). Roberto Veru väzní v sterilnom prostredí svojej obrovskej vily, kde sa nachádzajú operačná sála a medicínske laboratórium, vzbudzujúce strach, spočiatku netušíme prečo, no postupne sa to dozvedáme. Ledgard je plastický chirurg, veľmi úspešný, bohatý, krásychtivých klientok má ako maku, čosi ho však zožiera zvnútra. Možno to súvisí s tragickou a nepeknou smrťou jeho manželky, čo sa odohrala pred mnohými rokmi, a všetko nasvedčuje tomu, že sa s tým – a nielen s tým – Roberto nedokáže vyrovnať. Mimo zbohatlíckej štvrte, v centre rušného Toleda, sa zároveň začína rozbiehať príbeh mladíka Vicenta, ktorý s matkou vlastní obchod s oblečením, najradšej by z toho malomesta vypadol, nudí sa a berie drogy, vymetá večierky, najradšej tie, čo usporadúva high society.
Vzťahová sieť, ako už býva u Almodóvara, tohto búrlivého Španiela, zvykom, je pomerne zložitá, v niektorých momentoch akoby násilne zamotaná (priam pripomínajúca spletitosť telenovelových fabulácií), ale režisér Almodóvarovho typu a espritu si to môže dovoliť, ako rodený estét neomylne vie, ako na vec treba ísť. Vie, koho má prizvať k napĺňaniu vlastných predstáv. Patrí totiž k tvorcom, ktorí radi pracujú s tými istými ľuďmi, v jeho filmografii sa opakujú mená hercov, kameramanov, kostymérov, scénografov, skladateľov. A miešajú sa v nej všelijaké žánre, sám o sebe hovorí, že nedokáže dodržiavať pravidlá jedného žánru, že celkom spontánne mieša v tom istom filme rôzne žánre, tak ako sa aj v každodennom živote od rána do večera stretávame so situáciami prislúchajúcimi raz ku komédii, inokedy k fraške či dráme, nedajbože až k hororu.
Koža, v ktorej žijem je miestami film zábavný, miestami uletený, niekedy napínavý, niekedy hlboký. Jeho hlavného hrdinu by ste určite nechceli stretnúť na ulici. Ako vraví režisér: „Ľudia sa nechodia pozerať na filmy, aby videli realitu. Väčšina príbehov rozprávaných filmami sa týka vecí, o ktorých dúfame, že sa nám nikdy nestanú. Urob zoznam desiatich vecí, ktoré ti naháňajú strach, o každej z nich by sa dal nakrútiť dobrý film.“ Pedro Almódovar taký zoznam má. A je v ňom viac než desať položiek. Koža, v ktorej žijem (La piel que habito). Španielsko 2011. Scenár a réžia: Pedro Almodóvar. Kamera: José Luis Alcaine. Hudba: Alberto Iglesias. Kostýmy: Jean-Paul Gaultier. Hrajú: Antonio Banderas, Elena Anaya, Marisa Paredes, Blanca Suárez, Fernando Cayo, Bárbara Lennie, Jan Cornet.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.