Vždy keď nastupujem do lietadla, musím sa dvakrát zohnúť (moje kríže!!!), vyzuť a potom obuť. Ja!!! To je ale drzosť, čo? To si už naozaj tí Američania dovoľujú veľa! A predstavte si, jeden kamarát, analytik z rovnakej politologicko ponožkovej názorovej vetvy, si musí po útokoch vybavovať vodičák v USA tri hodiny – namiesto pol hodiny predtým. To je téma na analýzu útokov! Bodaj by sa spravodlivo nezorčuľoval! Ukradli mu dve a pol hodiny, zlodusi ! A na kanadsko-americkej hranici si ho dovoľujú kontrololovať, jeho, slovenského popredného žurnalistu. To už nemá medze, táto spupnosť kapitalizmu! A že Američania informujú celý svet o každom svojom pochybení – na rozdiel od nás všetkých ostatných? Veď to je dôkaz, akí sú „prolhaní“, chrapúni, takto nás všetkých informovať, veď to svedčí o tom, že by chceli len klamať. A neznášam tú ich chuť zasahovať všade po svete a ešte neznášam, že nezasiahli v Rwande. Mám nové ponožky a musím si ich drať, keď sa k nim furt chcem dostať. Najhoršia krajina sveta, táto Amerika, čo všetci tí ľudia, letiaci tam so mnou, na nej vidia, prečo tam chcú toľkí žiť, to ja im určím, kde majú žiť a ako majú žiť, ide mi o ľud, nech žije ľud, jemu dajme moc, preto takí múdri ľudia ako ja nech za nich rozhodujú. A nech sa tí Američania tak furt neusmievajú, to ma ako intelektuála, ponoreného do myšlienok na spásu ľudstva, poriadne vytáča toto! Dvakrát ohnem moje ctené kríže pri každom nastupovaní do lietadla! Čo ich kríže na cintorínoch, tie moje zhyby, to je obeta, čo? Kam sa na to hrabe to ich spupné oslobodzovanie môjho kontinentu od fašizmu či komunizmu? Nepripomínajte mi furt, že to museli vybojovať tí zlí jastrabi spoza Atlantiku! Hlavne mi ale nesiahajte na moje milované ponožky! Lebo ja milujem slobodu a obetujem pre ňu všetko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.