.británia bola na tom po vojne veľmi zle. Vtedy John Maynard Keynes, sám trpiaci smrteľnou chorobou a rozhodne znepokojený vyhliadkami na neveselú budúcnosť krajiny, povedal: „Podľa mňa si ešte stále neuvedomujeme, aké významné je to, čo sa stalo.“ A Churchillovmu odchádzajúcemu kabinetu oznámil, že Britániu čaká „finančný Dunkirk“. .načo dávať umeniu?
Veľká Británia v tom čase skutočne nemala žiadne zahraničné rezervy, žiadny priemysel, takmer nijaké nerastné suroviny, mala akurát dlh, ktorý sa Američanom chystala splácať dlhých sedemdesiat rokov. Prídely chleba, ktorým sa Briti za vojny vyhli, vyzerali neodvratné práve po nej. A v tejto nepríjemnej situácii John Maynard Keynes vyhlásil, že chce z vládnych zdrojov peniaze: pol milióna libier na založenie Rady pre umenie. Zaujímavé je, že dostal takmer polovicu z toho, čo pýtal: 235-tisíc libier.
Keynes v hrozivej ekonomickej situácii obhajoval nutnosť podporovať umenie tým, že Británia musí práve po vojne prebudiť svoju driemajúcu tvorivosť a podporiť morálku – a to vynaliezavosťou a zábavou. Anglická veselosť mala byť liekom na povojnové smútky. Dvanásteho júna 1945, keď sa v parlamente predstavila jeho Rada pre umenie, Keynes na tlačovej konferencii rozprával o tom, že „národu treba vrátiť niečo, o čo nikdy nemal prísť“. Vysvetľoval: „Tak trochu po prstoch sa k nám vkradla štátna podpora umenia. Stalo sa to veľmi anglickým čiže neformálnym spôsobom, bez prílišnej pompéznosti a, ak chcete, tak trochu na pol plynu. Vznikla nám tu napoly nezávislá inštitúcia, ktorá dostala skromné finančné prostriedky, aby podporovala spoločnosti a organizácie, ktoré sa s vážnym úmyslom a rozumnou vyhliadkou na úspech usilujú poskytovať pre verejné potešenie dramatické, hudobné a výtvarné umenie.“
Keynes do roka umrel a nemohol si predstaviť, ako rýchlo sa jeho vízia rozvinie a naplní. Krajina, ktorej sa na kontinente posmešne hovorilo das Land ohne Musik (krajina bez hudby), kultúra tvorená kramármi, sa mala od základu pretvoriť. Vznikla kráľovská opera a na svoje prvé predstavenia zháňala účinkujúcich na verejných konkurzoch po celej krajine. Vyzeralo až absurdne, že mnohí speváci z Kráľovnej víl a Carmen v živote na opere neboli, nieto že by v nejakej účinkovali. A predsa o šesť rokov predviedol tento súber jedno z najnáročnejších moderných diel, operu Wozzeck od Albana Berga. Do desiatich rokov sa títo podomácky „vypestovaní“ speváci a speváčky objavili v Bayreuthe a taneční umelci si podmanili New York. .bez zbytočnej byrokracie
Ukázalo sa, že neveľké finančné injekcie časom priniesli pozoruhodné výsledky. Londýnske orchestre, pred vojnou ešte pomerne biedne, si získali rešpekt Toscaniniho a Furtwanglera. Edinburgh sa stal Salzburgom severu. Prišli rozhnevaní mladí muži: John Osborne, Harold Pinter, Arnold Wesker.
Pritom zo strany štátu skutočne nešlo o veľké sumy: dvetisíc libier pre orchester. Aj spôsob ich prideľovania bol neformálny. John Denison, ktorý mal v Rade na starosti hudbu v rozmedzí rokov 1948 až 1965, z času na čas dostal pozvanie od šéfa Covent Garden Davida Webstera, či si po večeri nezaskočia na kus reči. Spolu sa potom vybrali po Weymouth Street a Webster sa priznal, že zisk z pokladne je nízky: „Neviem, či na budúci týždeň bude z čoho vyplatiť mzdy,“ zamrmlal. A na druhý deň mu Denison poslal tisíclibrový šek ako zálohu na budúcoročný grant. „Tak sa to robilo,“ hovorieval mi. „Žiadne formuláre, žiadna byrokracia.“
Nuž, časy sa menia a verejná správa s nimi. Dnes by sa vysoký úradník, ktorý len tak žiada o ničím nepodloženú zálohu, mohol rovno zodpovedať zo sprenevery, a to by sa ešte ani nedostal do banky. Tí, ktorí odovzdávali peniaze na kultúru v tej dávnej ére, však mali iné spôsoby. Nadobudli ich počas vojny, ktorá ich naučila poradiť si aj s málom a konať bez zbytočných prieťahov. Denison býval hráčom na lesnom rohu vo viacerých londýnskych orchestroch, a napokon sa stal vynikajúcim generálnym manažérom troch koncertných siení. .ako sa z rady stal establišment
Umenie bolo aj naďalej závislé od dotácií a Rada pre umenie, pôvodne značne nezávislý orgán, začala fungovať ako vládny dozorný orgán. Jej nezávislosť oklieštili, stala sa establišmentom. A establišment málokedy pripravuje plány na nečakané situácie. Keď v roku 2007 udrela banková kríza, rada si práve objednala desaťročnú stratégiu. Hoci sa okolnosti zmenili, tvorba plánu pokračovala a celá hora papierov sa konečne ukázala na svetle sveta až v novembri 2010, akoby sa medzitým ani nič nestalo. Až do takého zmätku, chaosu a stázy upadlo financovanie umenia. V tom istom roku však prišli drastické vládne škrty a výsledkom bola panika.
Skutočnosť sa už nedá popierať: umenie potrebuje celkom nový pohľad na financovanie a pri tejto príležitosti by sme sa mohli zaujímať o to, čo by na to povedal Keynes. V jeho vízii niet ani zmienky o obrovských organizáciách, ktoré vyrástli z tenkého kmeňa Rady pre umenie. Tieto obludy Radu postupne prerástli a ona sama sa nafúkla do podoby, v akej naozaj nie je potrebná. Preto teraz na základe Keynesových vízií ponúkam desaťbodový plán reformy štátnej podpory umenia.
1. Veľké obludy. Veľké spoločnosti ako Royal Opera House, English National Opera, National Theatre aj Royal Shakespeare Company, ktoré dostávajú 12 až 28 miliónov libier, treba financovať priamo z vlády, tak ako veľké múzeá a galérie. Navyšovanie ich rozpočtu musí mať na starosti ministerstvo školstva.
2. Žiadna spoločnosť nemôže byť príliš veľká na krach. Prešlo tridsať rokov, odkedy Rada pre umenie naposledy zrušila financie pre veľkú, štátom podporovanú spoločnosť (bola to Kent Opera). Potrebujeme návrat finančnej prísnosti. Ak umelecké teleso prestane byť užitočné alebo si vyrobí veľký deficit, musí mu byť dopriate slušné úmrtie. Je nespravodlivé, aby malé spoločnosti, ktoré tvoria ľudový základ kultúry, trpeli pre chyby veľkých.
3. Koniec rovnostárskeho financovania. Rada pre umenie by mala udeľovať svoju podporu dobrým a tým, ktorí si ju kvalitou produkcie nezaslúžia, ju odmietnuť.
4. Spravodlivé šírenie umenia. Juhozápad krajiny, jeden z najchudobnejších regiónov a pevnosť liberálnych demokratov, nemá žiadne divadlo ani orchester. Východ Cambridgeu – prosperujúci a orientovaný na technológie – má takisto málo umenia. Rada pre umenie by mala „vysielať“ umenie tam, kde je najpotrebnejšie. Cornwall potrebuje štátnu podporu, v Cambridgei by mal pomôcť s financovaním priemysel.
5. Medzinárodné umenie v národnom záujme Keynes vytvoril podmienky na to, aby sa Londýn stal svetovou metropolou tvorivosti. Londýn je stále osobitná liga a výkladná skriňa národa, jediné britské mesto, ktoré konzistentne produkuje umenie svetovej triedy. Investície do umenia v Londýne sa vracajú v podobe príjmov z cestovného ruchu. A každý film, každá hra, každá séria koncertov slúži národnej prestíži a exportu. Provincie musia dostať svoje, ale nie na úkor Londýna.
6. Menej papierovania. Za vlády nových labouristov strávili šéfovia divadiel vypĺňaním formulárov presne toľko času ako skúšaním na javisku. Pravidelne sa na nich sypali smernice o rovnosti, sociálnej integrácii, vzdelávaní a napĺňaní kvót. Tieto pokyny však nemali nič spoločné s umením. Nové spoločnosti sa tak neraz radšej rozhodli fungovať mimo štátneho sektora, aby sa vyhli byrokracii. Lenže umenie má v génoch starosť o rovnosť a sociálnu podporu, preto mu nik nemusí nariaďovať, aby podporovalo vydedencov. Práve naopak, umenie treba oslobodiť od večného vypĺňania kolóniek. Zrušenie týchto smerníc si vyslúži okamžitú podporu.
7. Čo s regiónmi? Rada pre umenie poskytuje skryté dotácie spoločnostiam v Škótsku a Walese, aby získali publikum v Anglicku. English National Opera nesmie vystupovať v Oxforde, pretože toto mesto Rada „pridelila“ inej opere: tej waleskej. Tieto smernice treba prepísať. Škótsko a Wales predsa môžu podporovať svoje národné divadelné spoločnosti.
8. Odmeňujme úspechy. Treba odmeniť úspechy, a nielen umelecké, ale aj ekonomické.
9. Zapojme BBC. BBC je druhým najväčším sponzorom umenia hneď po Rade pre umenie. Neraz sa ich činnosť zbytočne zdvojuje, a to najmä na severozápade. Chýba koordinácia a dialóg medzi Radou pre umenie a BBC. To treba zmeniť.
10. Vzdelanie a ešte raz vzdelanie. Hudba a umenie vôbec sa musia vyučovať už na základnom stupni škôl. Zariaďme sa podľa škandinávskeho modelu, ktorý využíva pozitíva umenia pre vzdelávanie žiakov. .umenie veľa vydrží
Je nerealistické očakávať, že tieto reformy sa dajú uskutočniť pod súčasným vedením. Rada pre umenie nutne potrebuje nové vedenie, nielen nového predsedu a výkoného riaditeľa, ale aj celkom nových vyšších úradníkov, ktorí k tejto práci pristúpia bez obmedzovania starými vzťahmi. Rada potrebuje ráznu reformu a určite sa nájde dosť ľudí, oddaných verejnému záujmu, ktorí budú ochotní sa v nej realizovať.
Zostáva otázka, či umenie prežije obdobie poznačené ekonomickými ťažkosťami. Podľa mňa je samozrejmé, že áno. Práve umenie je zo všetkých oblastí ľudského snaženia najodolnejšie a už zo svojej podstaty je odhodlané na inováciu. Úsiliu umelcov však veľmi prospeje, ak bude Rada pre umenie na strane umenia, nie na strane tých, ktorí umenie držia na uzde, ak bude partnerom pri umeleckej tvorbe a sponzorom obnovy. Som presvedčený, že je čas oslobodiť umenie od väčšiny podmienok spojených so štátnou finančnou podporou.
Nie tak dávno sa jeden prívrženec súčasnej podoby Rady pre umenie vyjadril, že dokladom o jej odvážnom pôsobení je mechanický objekt v hodnote milióna libier, ktorý je známy ako Sultánov slon. Do Británie ho doviezli v roku 2006, a potom ho prevážali ulicami Londýna ako „najväčšiu známu ukážku slobodného divadla“. Uliciam Londýna slon poskytol veľa radosti a pobavenia. Lenže podpora francúzskych cirkusových čísiel nie je podstatou štátneho financovania umenia na britských ostrovoch. Cieľom musí byť podpora domácej vynaliezavosti. Nekompetentnosť Rady pre umenie v týchto otázkach
je už dávno známym slonom v porceláne, ktorého ani netreba prevážať po londýnskych uliciach. Nastal čas na druhú keynesovskú revolúciu – na revolúciu, ktorá oslobodí umenie z pút byrokracie. Autor je britský spisovateľ a konzervatívny komentátor, v minulosti písal stĺpčeky pre Daily Telegraph, neskôr bol zástupcom šéfredaktora Evening Standard. Má vlastnú reláciu na rádiu BBC 3. Jeho poslednou knihou je Why Mahler? Článok vyšiel v časopise Standpoint magazine
Veľká Británia v tom čase skutočne nemala žiadne zahraničné rezervy, žiadny priemysel, takmer nijaké nerastné suroviny, mala akurát dlh, ktorý sa Američanom chystala splácať dlhých sedemdesiat rokov. Prídely chleba, ktorým sa Briti za vojny vyhli, vyzerali neodvratné práve po nej. A v tejto nepríjemnej situácii John Maynard Keynes vyhlásil, že chce z vládnych zdrojov peniaze: pol milióna libier na založenie Rady pre umenie. Zaujímavé je, že dostal takmer polovicu z toho, čo pýtal: 235-tisíc libier.
Keynes v hrozivej ekonomickej situácii obhajoval nutnosť podporovať umenie tým, že Británia musí práve po vojne prebudiť svoju driemajúcu tvorivosť a podporiť morálku – a to vynaliezavosťou a zábavou. Anglická veselosť mala byť liekom na povojnové smútky. Dvanásteho júna 1945, keď sa v parlamente predstavila jeho Rada pre umenie, Keynes na tlačovej konferencii rozprával o tom, že „národu treba vrátiť niečo, o čo nikdy nemal prísť“. Vysvetľoval: „Tak trochu po prstoch sa k nám vkradla štátna podpora umenia. Stalo sa to veľmi anglickým čiže neformálnym spôsobom, bez prílišnej pompéznosti a, ak chcete, tak trochu na pol plynu. Vznikla nám tu napoly nezávislá inštitúcia, ktorá dostala skromné finančné prostriedky, aby podporovala spoločnosti a organizácie, ktoré sa s vážnym úmyslom a rozumnou vyhliadkou na úspech usilujú poskytovať pre verejné potešenie dramatické, hudobné a výtvarné umenie.“
Keynes do roka umrel a nemohol si predstaviť, ako rýchlo sa jeho vízia rozvinie a naplní. Krajina, ktorej sa na kontinente posmešne hovorilo das Land ohne Musik (krajina bez hudby), kultúra tvorená kramármi, sa mala od základu pretvoriť. Vznikla kráľovská opera a na svoje prvé predstavenia zháňala účinkujúcich na verejných konkurzoch po celej krajine. Vyzeralo až absurdne, že mnohí speváci z Kráľovnej víl a Carmen v živote na opere neboli, nieto že by v nejakej účinkovali. A predsa o šesť rokov predviedol tento súber jedno z najnáročnejších moderných diel, operu Wozzeck od Albana Berga. Do desiatich rokov sa títo podomácky „vypestovaní“ speváci a speváčky objavili v Bayreuthe a taneční umelci si podmanili New York. .bez zbytočnej byrokracie
Ukázalo sa, že neveľké finančné injekcie časom priniesli pozoruhodné výsledky. Londýnske orchestre, pred vojnou ešte pomerne biedne, si získali rešpekt Toscaniniho a Furtwanglera. Edinburgh sa stal Salzburgom severu. Prišli rozhnevaní mladí muži: John Osborne, Harold Pinter, Arnold Wesker.
Pritom zo strany štátu skutočne nešlo o veľké sumy: dvetisíc libier pre orchester. Aj spôsob ich prideľovania bol neformálny. John Denison, ktorý mal v Rade na starosti hudbu v rozmedzí rokov 1948 až 1965, z času na čas dostal pozvanie od šéfa Covent Garden Davida Webstera, či si po večeri nezaskočia na kus reči. Spolu sa potom vybrali po Weymouth Street a Webster sa priznal, že zisk z pokladne je nízky: „Neviem, či na budúci týždeň bude z čoho vyplatiť mzdy,“ zamrmlal. A na druhý deň mu Denison poslal tisíclibrový šek ako zálohu na budúcoročný grant. „Tak sa to robilo,“ hovorieval mi. „Žiadne formuláre, žiadna byrokracia.“
Nuž, časy sa menia a verejná správa s nimi. Dnes by sa vysoký úradník, ktorý len tak žiada o ničím nepodloženú zálohu, mohol rovno zodpovedať zo sprenevery, a to by sa ešte ani nedostal do banky. Tí, ktorí odovzdávali peniaze na kultúru v tej dávnej ére, však mali iné spôsoby. Nadobudli ich počas vojny, ktorá ich naučila poradiť si aj s málom a konať bez zbytočných prieťahov. Denison býval hráčom na lesnom rohu vo viacerých londýnskych orchestroch, a napokon sa stal vynikajúcim generálnym manažérom troch koncertných siení. .ako sa z rady stal establišment
Umenie bolo aj naďalej závislé od dotácií a Rada pre umenie, pôvodne značne nezávislý orgán, začala fungovať ako vládny dozorný orgán. Jej nezávislosť oklieštili, stala sa establišmentom. A establišment málokedy pripravuje plány na nečakané situácie. Keď v roku 2007 udrela banková kríza, rada si práve objednala desaťročnú stratégiu. Hoci sa okolnosti zmenili, tvorba plánu pokračovala a celá hora papierov sa konečne ukázala na svetle sveta až v novembri 2010, akoby sa medzitým ani nič nestalo. Až do takého zmätku, chaosu a stázy upadlo financovanie umenia. V tom istom roku však prišli drastické vládne škrty a výsledkom bola panika.
Skutočnosť sa už nedá popierať: umenie potrebuje celkom nový pohľad na financovanie a pri tejto príležitosti by sme sa mohli zaujímať o to, čo by na to povedal Keynes. V jeho vízii niet ani zmienky o obrovských organizáciách, ktoré vyrástli z tenkého kmeňa Rady pre umenie. Tieto obludy Radu postupne prerástli a ona sama sa nafúkla do podoby, v akej naozaj nie je potrebná. Preto teraz na základe Keynesových vízií ponúkam desaťbodový plán reformy štátnej podpory umenia.
1. Veľké obludy. Veľké spoločnosti ako Royal Opera House, English National Opera, National Theatre aj Royal Shakespeare Company, ktoré dostávajú 12 až 28 miliónov libier, treba financovať priamo z vlády, tak ako veľké múzeá a galérie. Navyšovanie ich rozpočtu musí mať na starosti ministerstvo školstva.
2. Žiadna spoločnosť nemôže byť príliš veľká na krach. Prešlo tridsať rokov, odkedy Rada pre umenie naposledy zrušila financie pre veľkú, štátom podporovanú spoločnosť (bola to Kent Opera). Potrebujeme návrat finančnej prísnosti. Ak umelecké teleso prestane byť užitočné alebo si vyrobí veľký deficit, musí mu byť dopriate slušné úmrtie. Je nespravodlivé, aby malé spoločnosti, ktoré tvoria ľudový základ kultúry, trpeli pre chyby veľkých.
3. Koniec rovnostárskeho financovania. Rada pre umenie by mala udeľovať svoju podporu dobrým a tým, ktorí si ju kvalitou produkcie nezaslúžia, ju odmietnuť.
4. Spravodlivé šírenie umenia. Juhozápad krajiny, jeden z najchudobnejších regiónov a pevnosť liberálnych demokratov, nemá žiadne divadlo ani orchester. Východ Cambridgeu – prosperujúci a orientovaný na technológie – má takisto málo umenia. Rada pre umenie by mala „vysielať“ umenie tam, kde je najpotrebnejšie. Cornwall potrebuje štátnu podporu, v Cambridgei by mal pomôcť s financovaním priemysel.
5. Medzinárodné umenie v národnom záujme Keynes vytvoril podmienky na to, aby sa Londýn stal svetovou metropolou tvorivosti. Londýn je stále osobitná liga a výkladná skriňa národa, jediné britské mesto, ktoré konzistentne produkuje umenie svetovej triedy. Investície do umenia v Londýne sa vracajú v podobe príjmov z cestovného ruchu. A každý film, každá hra, každá séria koncertov slúži národnej prestíži a exportu. Provincie musia dostať svoje, ale nie na úkor Londýna.
6. Menej papierovania. Za vlády nových labouristov strávili šéfovia divadiel vypĺňaním formulárov presne toľko času ako skúšaním na javisku. Pravidelne sa na nich sypali smernice o rovnosti, sociálnej integrácii, vzdelávaní a napĺňaní kvót. Tieto pokyny však nemali nič spoločné s umením. Nové spoločnosti sa tak neraz radšej rozhodli fungovať mimo štátneho sektora, aby sa vyhli byrokracii. Lenže umenie má v génoch starosť o rovnosť a sociálnu podporu, preto mu nik nemusí nariaďovať, aby podporovalo vydedencov. Práve naopak, umenie treba oslobodiť od večného vypĺňania kolóniek. Zrušenie týchto smerníc si vyslúži okamžitú podporu.
7. Čo s regiónmi? Rada pre umenie poskytuje skryté dotácie spoločnostiam v Škótsku a Walese, aby získali publikum v Anglicku. English National Opera nesmie vystupovať v Oxforde, pretože toto mesto Rada „pridelila“ inej opere: tej waleskej. Tieto smernice treba prepísať. Škótsko a Wales predsa môžu podporovať svoje národné divadelné spoločnosti.
8. Odmeňujme úspechy. Treba odmeniť úspechy, a nielen umelecké, ale aj ekonomické.
9. Zapojme BBC. BBC je druhým najväčším sponzorom umenia hneď po Rade pre umenie. Neraz sa ich činnosť zbytočne zdvojuje, a to najmä na severozápade. Chýba koordinácia a dialóg medzi Radou pre umenie a BBC. To treba zmeniť.
10. Vzdelanie a ešte raz vzdelanie. Hudba a umenie vôbec sa musia vyučovať už na základnom stupni škôl. Zariaďme sa podľa škandinávskeho modelu, ktorý využíva pozitíva umenia pre vzdelávanie žiakov. .umenie veľa vydrží
Je nerealistické očakávať, že tieto reformy sa dajú uskutočniť pod súčasným vedením. Rada pre umenie nutne potrebuje nové vedenie, nielen nového predsedu a výkoného riaditeľa, ale aj celkom nových vyšších úradníkov, ktorí k tejto práci pristúpia bez obmedzovania starými vzťahmi. Rada potrebuje ráznu reformu a určite sa nájde dosť ľudí, oddaných verejnému záujmu, ktorí budú ochotní sa v nej realizovať.
Zostáva otázka, či umenie prežije obdobie poznačené ekonomickými ťažkosťami. Podľa mňa je samozrejmé, že áno. Práve umenie je zo všetkých oblastí ľudského snaženia najodolnejšie a už zo svojej podstaty je odhodlané na inováciu. Úsiliu umelcov však veľmi prospeje, ak bude Rada pre umenie na strane umenia, nie na strane tých, ktorí umenie držia na uzde, ak bude partnerom pri umeleckej tvorbe a sponzorom obnovy. Som presvedčený, že je čas oslobodiť umenie od väčšiny podmienok spojených so štátnou finančnou podporou.
Nie tak dávno sa jeden prívrženec súčasnej podoby Rady pre umenie vyjadril, že dokladom o jej odvážnom pôsobení je mechanický objekt v hodnote milióna libier, ktorý je známy ako Sultánov slon. Do Británie ho doviezli v roku 2006, a potom ho prevážali ulicami Londýna ako „najväčšiu známu ukážku slobodného divadla“. Uliciam Londýna slon poskytol veľa radosti a pobavenia. Lenže podpora francúzskych cirkusových čísiel nie je podstatou štátneho financovania umenia na britských ostrovoch. Cieľom musí byť podpora domácej vynaliezavosti. Nekompetentnosť Rady pre umenie v týchto otázkach
je už dávno známym slonom v porceláne, ktorého ani netreba prevážať po londýnskych uliciach. Nastal čas na druhú keynesovskú revolúciu – na revolúciu, ktorá oslobodí umenie z pút byrokracie. Autor je britský spisovateľ a konzervatívny komentátor, v minulosti písal stĺpčeky pre Daily Telegraph, neskôr bol zástupcom šéfredaktora Evening Standard. Má vlastnú reláciu na rádiu BBC 3. Jeho poslednou knihou je Why Mahler? Článok vyšiel v časopise Standpoint magazine
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.