Spor o euro môže zmeniť našu politiku

.nepovedal nič nové, členenie sa používa od čias Mečiara. To on začal rozdeľovať strany na proslovenské a protislovenslé. Nechajme túto logiku bokom a všimnime si dôležitejšiu vec. Niečo dôležité sa zmenilo. V minulosti boli protieurópske KDH a OKS, pretože mali problém s európskou ústavou a neskoršou Lisabonskou zmluvou. Najnovšie je protieurópsky Richard Sulík a jeho SaS, spolu s OKS a Obyčajnými ľuďmi. Štiepna línia, ako tomu hovoria politológovia, však naberá na váhe, ide totiž o peniaze.
Keď v minulosti vývoj v Únii kritizoval Ján Čarnogurský, Vladimír Palko alebo František Šebej, bola to skôr akademická diskusia. Málokto mimo sály, kde práve rečnili, venoval ich téme pozornosť. Platilo to dokonca aj vtedy, keď Vladimír Palko zastavil federalizáciu rodinného práva v EÚ alebo Ondrej Dostál pozastavil ratifikáciu európskej zmluvy. Dnes je však všetko inak. Ak majú slovenskí dôchodcovia posielať peniaze tým gréckym, už nejde o akademickú tému. A akademikom sa, naopak, stáva Ivan Mikloš, ktorý dotovanie bohatších štátov komplikovane obhajuje. Otázka však znie: čo môže séria vnútropolitických konfliktov, aký sme videli minulý týždeň, zmeniť na slovenskej politike? .hlinkova tradícia
Prekvapivo veľa. Stačí sa pozrieť na dejiny. Slovenskú politiku už minimálne 150 rokov nepolarizuje iba spor o charakter štátu, ale aj téma vzťahu k centru.
Počas c.k. monarchie polarizoval slovenských evanjelikov a katolíkov, starú a novú školu, vzťah k Budapešti a Viedni. Po vzniku Československej republiky polarizoval slovenské spektrum vzťah k Prahe. Celý konflikt Milana Hodžu a Andreja Hlinku bol sporom o centrum a podriadenie slovenských záujmov väčšiemu celku. Tento spor sa v mäkkej verzii zopakoval aj v rokoch 1989 až 1992.  A vrátil sa opäť po vstupe do EÚ. 
Väčšina príznakov sa notoricky opakuje: ten, kto sa postaví záujmom centra, riskuje domácu izoláciu. Andrej Hlinka bol síce najpopulárnejší slovenský politik, miesto v pražskej koalícii však nemal. (Dva roky sú výnimou, ktorá potvrdzuje pravidlo.) A keď prišlo na rozhodujúce hlasovania (voľba prezidenta), jeho strana čelila ohromnému tlaku. Hlinka bol teda v podobnej pozícii, ako je dnes Sulík. .občianska vojna
Podobností je však viac. Prvým poškodeným sporu o Grécko a euroval je predsa pravica. Tak ako v Československu. Spor medzi federálne a národne zmýšľajúcimi, spor medzi konzervatívnou a občianskou pravicou vytváral konflikt naviac a znefunkčňoval vládu. Dnešný konflikt medzi Sulíkom a Miklošom je de facto občianskou vojnou medzi slovenskými liberálmi, tak ako bol konflikt medzi Hlinkom a Hodžom občianskou vojnou medzi autonomistami a regionalistami. Otázkou je, či sa bude nová štiepna línia slovenskej politiky silná, prípadne ako ju možno potlačiť. .koniec európskeho sna
K tradičným pilierom integračnej ideológie patrila solidarita, pomoc chudobným a periférnym štátom. Írsko sa z krajiny emigrantov zmenilo na tigra lákajúceho imigrantov. Vidiecke Španielsko sa stalo developerským rajom, krajinou viliek a rezidencií. Grécko sa stalo z rurálnej krajiny krajinou modernej infraštruktúry. Zdalo sa, že Európa našla všeliek: viac integrácie znamenalo viac bohatstva pre všetkých, pre Lisabon rovnako ako pre Luxemburg. Čím rýchlejšie integrácia išla, tým väčší blahobyt sa očakával. Až prišlo euro.
Spoločná mena mala byť pôvodne korunou integrácie, nástrojom politickej jednoty a motorom väčšieho blahobytu pre všetkých. Stalo sa však niečo úplne iné. A výsledkom je, že Slovensko má v mene solidarity dotovať bohatšie krajiny. Európska únia sa tak mení na spolok, ktorý neslúži svojim členom, ale jeho členovia slúžia Únii. Ak teda uspeje Merkelová a federalizačná politika Berlína a Paríža, Slovensko bude mať staronový problém. Spor o Európu rozdelí našu pravicu a ťažiť z toho bude ľavica.