Zmeny v daňovej, odvodovej politike, sociálnej či zdravotníckej oblasti chcel len málokto vnímať v ich širšom a dlhodobejšom horizonte. Pokiaľ bolo svetové, a vďaka tomu aj slovenské hospodárstvo v nepoznanom rozmachu, kritické hlasy sa považovali za spiatočnícke. Až nástup krízy ukázal skutočný obsah i formu realizovaných Miklošových, Kaníkových, Zajacových reforiem. Významní svetoví ekonómovia, sociológovia verejne pripustili, že mnohými slovenskými neoliberálmi ospevované zmeny smerujú do slepej uličky, môžu vyústiť do vážneho konfliktu. Preto je nepochopiteľné, ako si vládne strany stále osvojujú tézu, že zisk je výlučne privátnou záležitosťou a stratu je potrebné považovať za verejný problém, ktorého riešenie musí byť rozložené na plecia každého daňovníka.
Príkladom toho, ako za čarovné slovíčko reforma ukryť chybné a z hľadiska celej, nielen vyvolenej časti spoločnosti škodlivé zmeny, je návrh daňovej a odvodovej reformy, prikrytý za dobre znejúce slovíčka – super hrubá mzda. Za „super“ reformou je potrebné vidieť buď neschopnosť ministra financií zabezpečiť nevyhnutné štátne príjmy preto, aby kabinet mohol aktívne podporiť hospodársky rast krajiny, aby vláda zabezpečila fungovanie poistných fondov. Alebo ide len o čisto symbolický trik, vďaka ktorému sa už niekoľkokrát podarilo pravici získať nálepku modernosti, progresivity a reformného odhodlania.
Nikto nechce stranám, ktoré nesú zodpovednosť za smerovanie krajiny, uprieť právo prijímať odvážne zákony. Pri zásadných reformách, ktoré sa týkajú každého, by nemala absentovať otvorená diskusia, širší spoločenský konsenzus. Len tak sa dá dosiahnuť udržateľnosť zmien, verejnosť pozná zmysel, cieľ reforiem. Na to, aby sme dešifrovali podstatu Miklošovej reformy, nemusíme mať super talent či super ekonomické vzdelanie. Verejné tajomstvo návrhu je v tom, že ľuďom zakrýva oči falošnou nádejou na vyššiu mzdu, no nič nehovorí o tom, ako si ľudia budú musieť priplácať za všetko, na financovanie čoho nebude mať štát či samospráva zdroje. Symbolické dve super eurá v peňaženke bude potrebné zaplatiť takmer za všetko, čo ľuďom poskytnú verejné inštitúcie.
Faloš pripravovanej super zmeny je v tom, že vláda sa pred verejnosťou tvári ako záchranca, a zlými majú byť samosprávy. Mestá majú totiž podľa rezortu financií zvyšovať miestne dane, aby v mene štátu realizovali prenesené kompetencie. Niekto si asi myslí, že metóda „chytaj hada cudzími rukami“ stále funguje. Je čas, aby takému konaniu vlády dali červenú komunálni politici. Tí sú totiž, bez ohľadu na ich stranícke tričko, povinní obhajovať princípy, ktoré neohrozia fungovanie samosprávy. Blízka budúcnosť ukáže, do akej miery sú komunálni politici závislí od diktátu straníckej centrály, či sa postavia za svojich voličov. Autor je hovorca primátora hlavného mesta a bývalý poslanec SDĽ.
Príkladom toho, ako za čarovné slovíčko reforma ukryť chybné a z hľadiska celej, nielen vyvolenej časti spoločnosti škodlivé zmeny, je návrh daňovej a odvodovej reformy, prikrytý za dobre znejúce slovíčka – super hrubá mzda. Za „super“ reformou je potrebné vidieť buď neschopnosť ministra financií zabezpečiť nevyhnutné štátne príjmy preto, aby kabinet mohol aktívne podporiť hospodársky rast krajiny, aby vláda zabezpečila fungovanie poistných fondov. Alebo ide len o čisto symbolický trik, vďaka ktorému sa už niekoľkokrát podarilo pravici získať nálepku modernosti, progresivity a reformného odhodlania.
Nikto nechce stranám, ktoré nesú zodpovednosť za smerovanie krajiny, uprieť právo prijímať odvážne zákony. Pri zásadných reformách, ktoré sa týkajú každého, by nemala absentovať otvorená diskusia, širší spoločenský konsenzus. Len tak sa dá dosiahnuť udržateľnosť zmien, verejnosť pozná zmysel, cieľ reforiem. Na to, aby sme dešifrovali podstatu Miklošovej reformy, nemusíme mať super talent či super ekonomické vzdelanie. Verejné tajomstvo návrhu je v tom, že ľuďom zakrýva oči falošnou nádejou na vyššiu mzdu, no nič nehovorí o tom, ako si ľudia budú musieť priplácať za všetko, na financovanie čoho nebude mať štát či samospráva zdroje. Symbolické dve super eurá v peňaženke bude potrebné zaplatiť takmer za všetko, čo ľuďom poskytnú verejné inštitúcie.
Faloš pripravovanej super zmeny je v tom, že vláda sa pred verejnosťou tvári ako záchranca, a zlými majú byť samosprávy. Mestá majú totiž podľa rezortu financií zvyšovať miestne dane, aby v mene štátu realizovali prenesené kompetencie. Niekto si asi myslí, že metóda „chytaj hada cudzími rukami“ stále funguje. Je čas, aby takému konaniu vlády dali červenú komunálni politici. Tí sú totiž, bez ohľadu na ich stranícke tričko, povinní obhajovať princípy, ktoré neohrozia fungovanie samosprávy. Blízka budúcnosť ukáže, do akej miery sú komunálni politici závislí od diktátu straníckej centrály, či sa postavia za svojich voličov. Autor je hovorca primátora hlavného mesta a bývalý poslanec SDĽ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.