Zostal som preto na svojej lodi v Marseilles a užíval si prítomnosť detí okolo. Samá zábava, ale september sľubuje niečo iné. Mám na mysli euro, jeho kolaps, Grécko a ostatné prasiatka. Papa Hemingway kedysi opísal krach slovami, že „najskôr to ide pomaly a potom všetko naraz“.
Medzinárodný systém je dnes vo veľkom neporiadku. Politici, ekonómovia aj šéfovia firiem, všetci z nich študovali na tých istých univerzitách. Pripomína mi to tých múdrych mužov, čo pred tridsiatimi rokmi riadili komunistické štáty. Aj oni boli inteligentní, aj oni študovali na tých istých školách a verili tým istým dogmatickým poučkám o ekonómii. Možno to bude tou opicou, ktorú mám z Aix, ale ešte nikdy som nemal také obavy o to, čo nás čaká, ako teraz. Keď sa pozriem späť na to, čo sa deje, sú to samé lži, kľučky a chamtivosť.
Ako napísal jeden veľmi múdry človek vo Financial Times, Francúzsko a Nemecko boli prvé krajiny, ktoré v roku 2003 porušili trojpercentný deficit – a nič sa nestalo. Potom zdiveli prasiatka na čele s Gréckom. V Amerike sa odohráva podobná šaráda.
Takže, aké je riešenie? Podľa jedného veľkého gréckeho ekonóma by to mohol byť nejaký druh finančnej diktatúry, ale nikto v Európe a severnej Amerike to nechce riskovať. Keď som bol naposledy v Londýne, tak som počas večere týždenníka Spectator v prítomnosti obidvoch šéfov utrúsil poznámku, že keď sa v polovici sedemdesiatych rokov končili v Španielsku a Portugalsku tamojšie benevolentné diktatúry, stav ich financií a meny bol jeden z najlepších v Európe. Detto v prípade gréckej junty, ktorá skolabovala v roku 1974. Jedna ženská dopisovateľka bola z toho v šoku, stratila dych a šepkala čosi o fašistoch medzi nami. Pravda je, že sa nájdu Gréci, ktorí volajú po návrate armády, ale je to zlý vtip. Armáda je dnes taká byrokratická, ako každá iná inštitúcia v tej neštasťnej krajine. Spôsobili by teda len väčší neporiadok.
Medzinárodný systém je dnes vo veľkom neporiadku. Politici, ekonómovia aj šéfovia firiem, všetci z nich študovali na tých istých univerzitách. Pripomína mi to tých múdrych mužov, čo pred tridsiatimi rokmi riadili komunistické štáty. Aj oni boli inteligentní, aj oni študovali na tých istých školách a verili tým istým dogmatickým poučkám o ekonómii. Možno to bude tou opicou, ktorú mám z Aix, ale ešte nikdy som nemal také obavy o to, čo nás čaká, ako teraz. Keď sa pozriem späť na to, čo sa deje, sú to samé lži, kľučky a chamtivosť.
Ako napísal jeden veľmi múdry človek vo Financial Times, Francúzsko a Nemecko boli prvé krajiny, ktoré v roku 2003 porušili trojpercentný deficit – a nič sa nestalo. Potom zdiveli prasiatka na čele s Gréckom. V Amerike sa odohráva podobná šaráda.
Takže, aké je riešenie? Podľa jedného veľkého gréckeho ekonóma by to mohol byť nejaký druh finančnej diktatúry, ale nikto v Európe a severnej Amerike to nechce riskovať. Keď som bol naposledy v Londýne, tak som počas večere týždenníka Spectator v prítomnosti obidvoch šéfov utrúsil poznámku, že keď sa v polovici sedemdesiatych rokov končili v Španielsku a Portugalsku tamojšie benevolentné diktatúry, stav ich financií a meny bol jeden z najlepších v Európe. Detto v prípade gréckej junty, ktorá skolabovala v roku 1974. Jedna ženská dopisovateľka bola z toho v šoku, stratila dych a šepkala čosi o fašistoch medzi nami. Pravda je, že sa nájdu Gréci, ktorí volajú po návrate armády, ale je to zlý vtip. Armáda je dnes taká byrokratická, ako každá iná inštitúcia v tej neštasťnej krajine. Spôsobili by teda len väčší neporiadok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.