Bolo to takmer pred sedemnástimi rokmi, niekedy na jeseň roku 1994. Môj šéf ma zobral do tajomnej miestnosti s názvom serverovňa, kde bola strašná zima, množstvo káblov a v prítmi tam blikotali všelijaké škatuľky a čierna obrazovka. Šéf ma prinútil naučiť sa pár príkazových riadkov a potom ma nechal s cvrlikajúcim modemom čakať na pripojenie. Tri hodiny. Spojenie sa mi nadviazať podarilo, aj niekoľkokrát, ale to naše logo v krivkách, čo bolo vtedy treba urgentne poslať do Prahy do nejakého katalógu, tam cez tie káble nie a nie doraziť. Nakoniec odišlo „kabelovým“ prenosom, na diskete v „kabele“ kuriéra. To bol taký starý programátorský humor, odpusťte mi tú nostalgiu.
Moje prvé stretnutie s elektronickou poštou bolo dobrodružné, ale rýchlo mi to zovšednelo a dnes si už ani neviem predstaviť, ako som bez neho mohla predtým pracovať a komunikovať. Dnes vie mail posielať každý, kto si sadne k počítaču. V podstate dnes na to už nie je ani potrebný počítač, ide to aj cez mobilný telefón alebo cez hocičo, čo sa dá pripojiť na internet, má to nejakú zobrazovaciu plochu a aspoň virtuálnu klávesnicu. Rozhodne netreba tri hodiny crvlikať v serverovni, netreba vedieť ani to, že na to treba nejaký server či špeciálny poštový program. Stačí vedieť adresu prijímateľa. .niečo ako QWERTYUIOP
Ani sa nechce veriť, že táto technológia sa v tomto roku dožíva významného životného jubilea – 40 rokov od prvého odoslania cez Arpanet, čo bol akademický predchodca internetu, ktorého výskum bol financovaný americkou armádou. Jeho prahistória začala niekedy okolo roku 1965, kde inde ako na MIT. Skôr, ako existovala nejaká sieť počítačov, dokázali si viacerí programátori posielať správy v rámci jedného z tých šialene veľkých počítačov zaberajúcich celé miestnosti. Skutočná história mailu sa datuje od chvíle, keď tridsaťročný programátor Ray Tomlinson, pracujúci na vývoji Arpanetu, poslal správu po sieti z jedného počítača na druhý. Obsah správy si nepamätá, bolo to pravdepodobne niečo ako QWERTYUIOP, horný rad klávesov, dôležitejšie však je, že vtedy prvýkrát použil znak at, teda @, ktorému u nás hovoríme zavináč a ktorý slúžil na oddelenie mena užívateľa a jeho počítača. To, že išlo o historický moment, si neuvedomoval ani on, ani kolega Jerry Burchfiel, ktorému to ukázal, naopak, ten ho napomenul, aby to už nikomu ďalšiemu nehovoril, lebo to nie je robota, za ktorú je platený. Našťastie sa to prevalilo. .kráľovná Alžbeta II. a Monty Python
A potom sú tu už len samé úspešné medzníky, ktoré urýchlil najmä nástup osobných počítačov na sklonku sedemdesiatych rokov a mohutný prienik z uzavretých klimatizovaných počítačových stredísk na bežné pracoviská a do domácností. V roku 1976 kráľovná Alžbeta II. poslala mail ako prvá hlava štátu v dejinách. V roku 1977 sa štandardizoval formát RFC 733, ktorý umožnil posielanie emailov cez internet. V roku 1982 sa prvýkrát použilo na označenie elektronickej pošty slovo „email“, zaviedol sa jednotný protokol SMTP a v tom istom roku obohatil kultúru nášho elektronického komunikovania istý Scott Fahlman smajlíkom, čiže emotikonmi, ktoré pomocou dvojbodiek, zátvoriek, pomlčiek a ďalších znakov vyjadrujú pocity tam, kde si odosielateľ nie je istý, či prijímateľ pochopí jeho humor. Začiatkom 90. rokov sa objavil prvý spam, teda nevyžiadaná pošta. V roku 1997 sa Microsoft konečne spamätal z toho, že trochu zaspal dobu a tragicky podcenil internet a vypustil do sveta Microsoft Outlook. Yahoo! vtedy spustil svoj Yahoo! Mail. V roku 1998 Oxfordský slovník rozšíril význam slova spam z hnusného konzervovaného lančmítu na nevyžiadanú poštu. Mimochodom, meno mu dal slávny skeč zo seriálu Monty Pythonov lietajúci cirkus, kde čašníčka číta jedálny lístok s monotematickou ponukou – je to samý SPAM, do čoho ešte slovo SPAM spieva zbor Vikingov. Z toho vzniklo označenie, že niekto zahlcuje, teda SPAM-uje, dialóg a neskôr emailovú schránku. V roku 2003 podpísal George W. Bush prvý zákon, ktorý reguluje zasielanie reklamného spamu. V roku 2007 Google sprístupnil celosvetovo svoju bezplatnú poštovú službu gmail s veľkoryso objemnými poštovými schránkami.
Za tých dvadsať rokov, čo sa email masovo používal, sa jeho vzhľad a forma takmer nezmenili. Od koho, komu, nadpis, samotný obsah. Jediná zásadná zmena prišla s používaním emailu v mobile, takže teraz už pri posielaní mailu netreba sedieť v kancelárii ani za písacím stolom. Nástupom sociálnych sietí, Facebooku a Twittera, to chvíľu vyzeralo, že email má svoje najkrajšie roky za sebou a bude nemilosrdne vytlačený, najmä u mladších ročníkov, ktoré si nerobia starosti s tým, že cez sociálne siete do celého sveta vytrubujú všetky svoje intímnosti, počnúc obsahom raňajok a končiac fotkami z divokých nočných žúrov. Ako dokazuje aféra wikileaks, ani email nie je celkom bezpečná schránka pre súkromné a pracovné tajnosti, má však pre tých, čo si ctia svoje súkromie, stále väčšiu dôveru ako sociálne siete. .seriózne a pomalé médium
A potom je tu ešte zopár jedinečných vlastností, ktoré ho robia stále zaujímavým nástrojom na komunikáciu. Tak v prvom rade – majú ho už takmer všetci tí, čo používajú počítače a internet. Podľa amerických štatistík dokonca takmer všetci obyvatelia, iba 6 % Američanov nikdy neposlalo ani nedostalo email. Ďalšou jeho prednosťou je, že je to jedinečný identifikátor. Ľudia sú zapojení v rôznych sieťach, na rôznych stránkach, používajú kvantá kanálov na komunikovanie, ale email má väčšina ľudí len jeden, maximálne dva, súkromný a pracovný. O tom, že je to na internete indetifikátor presnejší ako rodné číslo, svedčí aj fakt, že väčšina stránok vyžaduje pri prihlásení nového používateľa práve email. Každý používateľ má na internete mnoho aktivít, navštevuje mnoho stránok, diskusií, zoznamiek, pravidelne však sleduje len svoj email.
Email je pokojnejšie médium ako sociálne siete alebo diskusie. Kedysi sme si pravidelne čistili mailbox a mazali staré, vybavené maily, bolo to nutné, pretože ich kapacita bola obmedzená, dnes už to, hádam, nerobí nikto, ale aj tak je email miesto, kde sa dá udržiavať aký-taký poriadok a prehľad v informáciách, ktoré sme už prečítali a vybavili a ktoré nie. Sociálne siete sú oveľa stresujúcejšie a sledovať všetko je nemožné. Aj naše reakcie na nich sú potom rovnaké, necháme sa strhnúť a reagujeme zbrklo, nepremyslene a s množstvom preklepov a hrubých chýb. Email nám dáva čas si všetko dobre premyslieť a chyby si po sebe opraviť.
Kto by to bol povedal, keď nastupoval email a neuveriteľne zrýchlil komunikáciu oproti bežnej pošte, dokonca aj oproti faxovaniu, že ho raz zaradíme medzi „pomalé“ a kultivované spôsoby komunikácie?
Moje prvé stretnutie s elektronickou poštou bolo dobrodružné, ale rýchlo mi to zovšednelo a dnes si už ani neviem predstaviť, ako som bez neho mohla predtým pracovať a komunikovať. Dnes vie mail posielať každý, kto si sadne k počítaču. V podstate dnes na to už nie je ani potrebný počítač, ide to aj cez mobilný telefón alebo cez hocičo, čo sa dá pripojiť na internet, má to nejakú zobrazovaciu plochu a aspoň virtuálnu klávesnicu. Rozhodne netreba tri hodiny crvlikať v serverovni, netreba vedieť ani to, že na to treba nejaký server či špeciálny poštový program. Stačí vedieť adresu prijímateľa. .niečo ako QWERTYUIOP
Ani sa nechce veriť, že táto technológia sa v tomto roku dožíva významného životného jubilea – 40 rokov od prvého odoslania cez Arpanet, čo bol akademický predchodca internetu, ktorého výskum bol financovaný americkou armádou. Jeho prahistória začala niekedy okolo roku 1965, kde inde ako na MIT. Skôr, ako existovala nejaká sieť počítačov, dokázali si viacerí programátori posielať správy v rámci jedného z tých šialene veľkých počítačov zaberajúcich celé miestnosti. Skutočná história mailu sa datuje od chvíle, keď tridsaťročný programátor Ray Tomlinson, pracujúci na vývoji Arpanetu, poslal správu po sieti z jedného počítača na druhý. Obsah správy si nepamätá, bolo to pravdepodobne niečo ako QWERTYUIOP, horný rad klávesov, dôležitejšie však je, že vtedy prvýkrát použil znak at, teda @, ktorému u nás hovoríme zavináč a ktorý slúžil na oddelenie mena užívateľa a jeho počítača. To, že išlo o historický moment, si neuvedomoval ani on, ani kolega Jerry Burchfiel, ktorému to ukázal, naopak, ten ho napomenul, aby to už nikomu ďalšiemu nehovoril, lebo to nie je robota, za ktorú je platený. Našťastie sa to prevalilo. .kráľovná Alžbeta II. a Monty Python
A potom sú tu už len samé úspešné medzníky, ktoré urýchlil najmä nástup osobných počítačov na sklonku sedemdesiatych rokov a mohutný prienik z uzavretých klimatizovaných počítačových stredísk na bežné pracoviská a do domácností. V roku 1976 kráľovná Alžbeta II. poslala mail ako prvá hlava štátu v dejinách. V roku 1977 sa štandardizoval formát RFC 733, ktorý umožnil posielanie emailov cez internet. V roku 1982 sa prvýkrát použilo na označenie elektronickej pošty slovo „email“, zaviedol sa jednotný protokol SMTP a v tom istom roku obohatil kultúru nášho elektronického komunikovania istý Scott Fahlman smajlíkom, čiže emotikonmi, ktoré pomocou dvojbodiek, zátvoriek, pomlčiek a ďalších znakov vyjadrujú pocity tam, kde si odosielateľ nie je istý, či prijímateľ pochopí jeho humor. Začiatkom 90. rokov sa objavil prvý spam, teda nevyžiadaná pošta. V roku 1997 sa Microsoft konečne spamätal z toho, že trochu zaspal dobu a tragicky podcenil internet a vypustil do sveta Microsoft Outlook. Yahoo! vtedy spustil svoj Yahoo! Mail. V roku 1998 Oxfordský slovník rozšíril význam slova spam z hnusného konzervovaného lančmítu na nevyžiadanú poštu. Mimochodom, meno mu dal slávny skeč zo seriálu Monty Pythonov lietajúci cirkus, kde čašníčka číta jedálny lístok s monotematickou ponukou – je to samý SPAM, do čoho ešte slovo SPAM spieva zbor Vikingov. Z toho vzniklo označenie, že niekto zahlcuje, teda SPAM-uje, dialóg a neskôr emailovú schránku. V roku 2003 podpísal George W. Bush prvý zákon, ktorý reguluje zasielanie reklamného spamu. V roku 2007 Google sprístupnil celosvetovo svoju bezplatnú poštovú službu gmail s veľkoryso objemnými poštovými schránkami.
Za tých dvadsať rokov, čo sa email masovo používal, sa jeho vzhľad a forma takmer nezmenili. Od koho, komu, nadpis, samotný obsah. Jediná zásadná zmena prišla s používaním emailu v mobile, takže teraz už pri posielaní mailu netreba sedieť v kancelárii ani za písacím stolom. Nástupom sociálnych sietí, Facebooku a Twittera, to chvíľu vyzeralo, že email má svoje najkrajšie roky za sebou a bude nemilosrdne vytlačený, najmä u mladších ročníkov, ktoré si nerobia starosti s tým, že cez sociálne siete do celého sveta vytrubujú všetky svoje intímnosti, počnúc obsahom raňajok a končiac fotkami z divokých nočných žúrov. Ako dokazuje aféra wikileaks, ani email nie je celkom bezpečná schránka pre súkromné a pracovné tajnosti, má však pre tých, čo si ctia svoje súkromie, stále väčšiu dôveru ako sociálne siete. .seriózne a pomalé médium
A potom je tu ešte zopár jedinečných vlastností, ktoré ho robia stále zaujímavým nástrojom na komunikáciu. Tak v prvom rade – majú ho už takmer všetci tí, čo používajú počítače a internet. Podľa amerických štatistík dokonca takmer všetci obyvatelia, iba 6 % Američanov nikdy neposlalo ani nedostalo email. Ďalšou jeho prednosťou je, že je to jedinečný identifikátor. Ľudia sú zapojení v rôznych sieťach, na rôznych stránkach, používajú kvantá kanálov na komunikovanie, ale email má väčšina ľudí len jeden, maximálne dva, súkromný a pracovný. O tom, že je to na internete indetifikátor presnejší ako rodné číslo, svedčí aj fakt, že väčšina stránok vyžaduje pri prihlásení nového používateľa práve email. Každý používateľ má na internete mnoho aktivít, navštevuje mnoho stránok, diskusií, zoznamiek, pravidelne však sleduje len svoj email.
Email je pokojnejšie médium ako sociálne siete alebo diskusie. Kedysi sme si pravidelne čistili mailbox a mazali staré, vybavené maily, bolo to nutné, pretože ich kapacita bola obmedzená, dnes už to, hádam, nerobí nikto, ale aj tak je email miesto, kde sa dá udržiavať aký-taký poriadok a prehľad v informáciách, ktoré sme už prečítali a vybavili a ktoré nie. Sociálne siete sú oveľa stresujúcejšie a sledovať všetko je nemožné. Aj naše reakcie na nich sú potom rovnaké, necháme sa strhnúť a reagujeme zbrklo, nepremyslene a s množstvom preklepov a hrubých chýb. Email nám dáva čas si všetko dobre premyslieť a chyby si po sebe opraviť.
Kto by to bol povedal, keď nastupoval email a neuveriteľne zrýchlil komunikáciu oproti bežnej pošte, dokonca aj oproti faxovaniu, že ho raz zaradíme medzi „pomalé“ a kultivované spôsoby komunikácie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.