Ľudová múdrosť hovorí, že každá huba sa dá zjesť – niektorá však iba raz. Muchotrávku zelenú si naozaj len málokto dá dvakrát. S muchotrávkou červenou je to presne naopak. Kto raz privykne, len ťažko si odvyká.
Evolučne patria huby medzi jedny z najstarších živých organizmov na tejto planéte. Objavili sa zhruba pred 1,3 miliardy rokov a odvtedy sa im podarilo osídliť prakticky všetky dostupné biotopy na Zemi. Súčasné mykologické odhady tvrdia, že okolo nás dnes rastie (žije) približne 1,5 milióna rôznych druhov húb, doposiaľ je ich však známych a opísaných len zhruba 5 percent. Tisícky druhov sú zberateľné a viac či menej jedlé. Ale nie je žiadne veľké umenie (pri)otráviť sa tými ostatnými.
.zelená
Muchotrávky rodu Amanita zahŕňajú zhruba 600 druhov vrátane tých najtoxickejších známych exemplárov. Tieto huby sú príčinou zhruba 95 percent všetkých mykotických otráv, pričom intoxikácie muchotrávkou zelenou (Amanita phalloides) vykazujú mortalitu na úrovni až 50 percent! Za túto jej štatistiku, doslova smrtiacu, sú zodpovedné dve skupiny mimoriadne prudkých jedov: amatoxíny a falotoxíny.
Amatoxínový kokteil pozostáva z ôsmich chemicky podobných zlúčenín, pričom nositeľmi letálneho účinku sú hlavne dva alkaloidy nazvané amanitíny. Obe molekuly totiž veľmi účinne brzdia činnosť enzýmu, ktorý má v našom tele na starosti výrobu životne dôležitej ribonukleovej kyseliny (mRNA). Bez nej sa však zastavuje tvorba potrebných bielkovín, objavujú sa poruchy bunkového metabolizmu a nakoniec až zlyhávajú obličky a pečeň.
Druhú skupinu jedov muchotrávky zelenej, falotoxíny, tvorí „rodina“ iných príbuzných alkaloidov. Najznámejší z nich je faloidín, ktorý sa v ľudských bunkách špeciálnym spôsobom viaže na ich vnútornú spevňujúcu „konštrukciu“, čím zabraňuje ich normálnemu fungovaniu a spôsobí tak nezvratný zánik.
Zlou správou je, že prudká toxicita muchotrávky zelenej sa nestráca jej varením, sušením ani mrazením. A na spoľahlivé usmrtenie človeka stačí iba 30 gramov, čo je hmotnosť zhruba polovice klobúčika dospelej huby. Ešte horšou správou však je, že doposiaľ nepoznáme definitívny protijed, a tak liečba otravy touto muchotrávkou sa dodnes uskutočňuje „len“ symptomaticky. Čo v praxi znamená skorý výplach žalúdka, podávanie vysokých dávok penicilínu G, hemodialýzu a v tom najhoršom prípade transplantáciu pečene. Nič príjemné.
Síce nie až také intenzívne, ale obsahovo predsa len podobné „zážitky“ dokáže pripraviť aj nádherne sfarbený hríb satanský (Boletus satanas). Svojou neprehliadnuteľnou veľkosťou, ako aj atraktívnym tvarom, je skutočnou ozdobou miesta svojho prírodného výskytu. Oveľa menej príťažlivá sa však táto huba ukáže v momente, keď si uvedomíme prítomnosť jej toxického obsahu – alkaloidu bolesatínu.
Hoci dodnes nie je známa jeho detailná chemická štruktúra, vie sa toľko, že ide o komplexný glykoproteín, zlúčeninu obsahujúcu aminokyseliny a cukry. A kľúčom k vysvetleniu prudkej jedovatosti hríbu satanského je pravdepodobne fakt, že bolesatín je značne cytotoxický, pretože funguje ako účinný inhibítor proteosyntézy („výroby“ bielkovín). V princípe teda usmrcuje rovnakým biochemickým mechanizmom, ako amatoxíny muchotrávky zelenej. Na druhej strane je však pravda, že satan má na svedomí podstatne menej životov nepozorných alebo neskúsených hubárov. Jednak si ho vzhľadom na jeho unikátny „dizajn“ len ťažko spliesť s podobnou a zároveň jedlou hubou (na rozdiel od spomínanej muchotrávky). A navyše po svedomitej tepelnej úprave stráca hríb satanský značnú časť svojho letálneho potenciálu. Takže aj stredne ťažká otrava uvareným satanom najčastejšie končí „len“ útrpným dávivým vracaním, ktoré môže niekedy trvať aj šesť hodín!
.červená
Muchotrávku červenú (Amanita muscaria), s typickými bielymi bodkami a bielou sukničkou pozná vari každé dieťa. A každé dieťa vie, že táto muchotrávka je jedovatá. Málokto však vie, že je zároveň halucinogénna. Nie je to síce najznámejšia halucinogénna huba, ale na niektorých miestach na ňu nedajú dopustiť.
Spomedzi halucinogénnych húb sa asi najväčšej úcte, vážnosti a popularite tešia mexické lysohlávky (Psilocybe mexicana). Tieto malé, hnedé a gastronomicky neatraktívne huby nazývali Aztékovia teonanácatl („božské telo“) a používali sa pri významných náboženských obradoch a spoločenských rituáloch. Domorodí šamani ich počas týchto akcií konzumovali v hojnom množstve a prostredníctvom nich sa dostávali do želaného psychedelického tranzu. Huby rodu Psilocybe, Stropharia, Conocybe, Panaeolus a Pluteus totiž obsahujú účinné psychoaktívne alkaloidy psilocybín a psilocín.
Ich toxický efekt sa prejavuje zívaním, nepokojom, stratou koncentrácie, búšením srdca, akustickými a vizuálnymi halucináciami. Kaleidoskopické vidiny sú často fantasticky farebné a omámený človek akoby sa strácal v prudkej smršti fantázie. Symptómy sa objavia pár desiatok minút po konzumácií húb a ich účinok pretrváva niekedy aj štyri hodiny.
Alkaloidy psilocybín a jeho aktívnejší príbuzný psilocín sú dusíkaté zlúčeniny a svojou štruktúrou sú až nápadne podobné „molekulám šťastia“, napríklad sérotonínu – zlúčenine, ktorej prítomnosť v ľudskom mozgu je nevyhnutná pre pocit duševnej pohody a spôsobuje našu dobrú náladu až eufóriu. A keďže oba spomínané alkaloidy sa dokážu v mozgu šikovne „maskovať“ za sérotonín, dôsledkom otravy je bizarný psychický stav. Aktívna dávka psilocybínovej drogy u človeka je približne 6-12 mg, zatiaľ čo požitie 20-30 mg množstva už spôsobuje silné halucinácie. Tie sa však dajú, ak je to nutné, aj terapeuticky využiť v medicíne. Štandardizovaný extrakt z lysohlávok sa totiž v experimentálnej psychiatrii aplikuje na vyvolanie krátkodobých modelových psychóz pri súčasnom zachovaní sebapozorovania.
Muchotrávka červená produkuje ako halucinogén alkaloid muscimol, ktorý pôsobí v porovnaní s psilocybínmi presne opačným biochemickým mechanizmom. Tento alkaloid je mimoriadne účinným „náhradníkom“ kyseliny ?-aminobutánovej (GABA). Ale keďže GABA (na rozdiel od sérotonínu) tlmí prenos nervových vzruchov, muscimol svojím účinkom efektívne znižuje aktivitu neurónov v mozgu. Prejavom intoxikácie je teda únava, potenie, svalová triaška, zvýšená teplota a, samozrejme, halucinácie. Tie sú však vzhľadom na iný mechanizmus účinku muscimolu podstatne odlišné od tých „psilocybínových“. Nie sú vo väčšine prípadov také „štruktúrované“ a opisom pripomínajú skôr „živé sny“.
Dôverne ich poznajú šamani ugrofínskych kmeňov na Sibíri, ktorí spomínanú muchotrávku (po)užívajú ako omamnú drogu už po stáročia. A až do doby, keď sa medzi nimi rozšíril ruský alkohol, iný opojný prostriedok asi ani nepoznali. Domorodci dokonca zistili, že halucinogény muchotrávky červenej sa z ich tela vylučujú, či už nezmenené, alebo vo forme aktívnych metabolitov, a tak vo svojich obradoch zaviedli rituálne pitie moču.
A keďže nič nie je zadarmo, chudobnejší „narkomani“ sa dostávali k úzkoprofilovej droge aj tým spôsobom, že postávali okolo chatrčí majetnejších „závislákov“ a jednoducho len čakali, kým sa dotyčný konzument pôjde vymočiť. Nuž, a vzácna dávka bola razom na svete. Pre väčšinu z nás značne negustiózny spôsob dosiahnutia blaženosti, v ich prípade však spoľahlivo fungujúce riešenie.
.peter Szolcsányi
Autor je chemik
Evolučne patria huby medzi jedny z najstarších živých organizmov na tejto planéte. Objavili sa zhruba pred 1,3 miliardy rokov a odvtedy sa im podarilo osídliť prakticky všetky dostupné biotopy na Zemi. Súčasné mykologické odhady tvrdia, že okolo nás dnes rastie (žije) približne 1,5 milióna rôznych druhov húb, doposiaľ je ich však známych a opísaných len zhruba 5 percent. Tisícky druhov sú zberateľné a viac či menej jedlé. Ale nie je žiadne veľké umenie (pri)otráviť sa tými ostatnými.
.zelená
Muchotrávky rodu Amanita zahŕňajú zhruba 600 druhov vrátane tých najtoxickejších známych exemplárov. Tieto huby sú príčinou zhruba 95 percent všetkých mykotických otráv, pričom intoxikácie muchotrávkou zelenou (Amanita phalloides) vykazujú mortalitu na úrovni až 50 percent! Za túto jej štatistiku, doslova smrtiacu, sú zodpovedné dve skupiny mimoriadne prudkých jedov: amatoxíny a falotoxíny.
Amatoxínový kokteil pozostáva z ôsmich chemicky podobných zlúčenín, pričom nositeľmi letálneho účinku sú hlavne dva alkaloidy nazvané amanitíny. Obe molekuly totiž veľmi účinne brzdia činnosť enzýmu, ktorý má v našom tele na starosti výrobu životne dôležitej ribonukleovej kyseliny (mRNA). Bez nej sa však zastavuje tvorba potrebných bielkovín, objavujú sa poruchy bunkového metabolizmu a nakoniec až zlyhávajú obličky a pečeň.
Druhú skupinu jedov muchotrávky zelenej, falotoxíny, tvorí „rodina“ iných príbuzných alkaloidov. Najznámejší z nich je faloidín, ktorý sa v ľudských bunkách špeciálnym spôsobom viaže na ich vnútornú spevňujúcu „konštrukciu“, čím zabraňuje ich normálnemu fungovaniu a spôsobí tak nezvratný zánik.
Zlou správou je, že prudká toxicita muchotrávky zelenej sa nestráca jej varením, sušením ani mrazením. A na spoľahlivé usmrtenie človeka stačí iba 30 gramov, čo je hmotnosť zhruba polovice klobúčika dospelej huby. Ešte horšou správou však je, že doposiaľ nepoznáme definitívny protijed, a tak liečba otravy touto muchotrávkou sa dodnes uskutočňuje „len“ symptomaticky. Čo v praxi znamená skorý výplach žalúdka, podávanie vysokých dávok penicilínu G, hemodialýzu a v tom najhoršom prípade transplantáciu pečene. Nič príjemné.
Síce nie až také intenzívne, ale obsahovo predsa len podobné „zážitky“ dokáže pripraviť aj nádherne sfarbený hríb satanský (Boletus satanas). Svojou neprehliadnuteľnou veľkosťou, ako aj atraktívnym tvarom, je skutočnou ozdobou miesta svojho prírodného výskytu. Oveľa menej príťažlivá sa však táto huba ukáže v momente, keď si uvedomíme prítomnosť jej toxického obsahu – alkaloidu bolesatínu.
Hoci dodnes nie je známa jeho detailná chemická štruktúra, vie sa toľko, že ide o komplexný glykoproteín, zlúčeninu obsahujúcu aminokyseliny a cukry. A kľúčom k vysvetleniu prudkej jedovatosti hríbu satanského je pravdepodobne fakt, že bolesatín je značne cytotoxický, pretože funguje ako účinný inhibítor proteosyntézy („výroby“ bielkovín). V princípe teda usmrcuje rovnakým biochemickým mechanizmom, ako amatoxíny muchotrávky zelenej. Na druhej strane je však pravda, že satan má na svedomí podstatne menej životov nepozorných alebo neskúsených hubárov. Jednak si ho vzhľadom na jeho unikátny „dizajn“ len ťažko spliesť s podobnou a zároveň jedlou hubou (na rozdiel od spomínanej muchotrávky). A navyše po svedomitej tepelnej úprave stráca hríb satanský značnú časť svojho letálneho potenciálu. Takže aj stredne ťažká otrava uvareným satanom najčastejšie končí „len“ útrpným dávivým vracaním, ktoré môže niekedy trvať aj šesť hodín!
.červená
Muchotrávku červenú (Amanita muscaria), s typickými bielymi bodkami a bielou sukničkou pozná vari každé dieťa. A každé dieťa vie, že táto muchotrávka je jedovatá. Málokto však vie, že je zároveň halucinogénna. Nie je to síce najznámejšia halucinogénna huba, ale na niektorých miestach na ňu nedajú dopustiť.
Spomedzi halucinogénnych húb sa asi najväčšej úcte, vážnosti a popularite tešia mexické lysohlávky (Psilocybe mexicana). Tieto malé, hnedé a gastronomicky neatraktívne huby nazývali Aztékovia teonanácatl („božské telo“) a používali sa pri významných náboženských obradoch a spoločenských rituáloch. Domorodí šamani ich počas týchto akcií konzumovali v hojnom množstve a prostredníctvom nich sa dostávali do želaného psychedelického tranzu. Huby rodu Psilocybe, Stropharia, Conocybe, Panaeolus a Pluteus totiž obsahujú účinné psychoaktívne alkaloidy psilocybín a psilocín.
Ich toxický efekt sa prejavuje zívaním, nepokojom, stratou koncentrácie, búšením srdca, akustickými a vizuálnymi halucináciami. Kaleidoskopické vidiny sú často fantasticky farebné a omámený človek akoby sa strácal v prudkej smršti fantázie. Symptómy sa objavia pár desiatok minút po konzumácií húb a ich účinok pretrváva niekedy aj štyri hodiny.
Alkaloidy psilocybín a jeho aktívnejší príbuzný psilocín sú dusíkaté zlúčeniny a svojou štruktúrou sú až nápadne podobné „molekulám šťastia“, napríklad sérotonínu – zlúčenine, ktorej prítomnosť v ľudskom mozgu je nevyhnutná pre pocit duševnej pohody a spôsobuje našu dobrú náladu až eufóriu. A keďže oba spomínané alkaloidy sa dokážu v mozgu šikovne „maskovať“ za sérotonín, dôsledkom otravy je bizarný psychický stav. Aktívna dávka psilocybínovej drogy u človeka je približne 6-12 mg, zatiaľ čo požitie 20-30 mg množstva už spôsobuje silné halucinácie. Tie sa však dajú, ak je to nutné, aj terapeuticky využiť v medicíne. Štandardizovaný extrakt z lysohlávok sa totiž v experimentálnej psychiatrii aplikuje na vyvolanie krátkodobých modelových psychóz pri súčasnom zachovaní sebapozorovania.
Muchotrávka červená produkuje ako halucinogén alkaloid muscimol, ktorý pôsobí v porovnaní s psilocybínmi presne opačným biochemickým mechanizmom. Tento alkaloid je mimoriadne účinným „náhradníkom“ kyseliny ?-aminobutánovej (GABA). Ale keďže GABA (na rozdiel od sérotonínu) tlmí prenos nervových vzruchov, muscimol svojím účinkom efektívne znižuje aktivitu neurónov v mozgu. Prejavom intoxikácie je teda únava, potenie, svalová triaška, zvýšená teplota a, samozrejme, halucinácie. Tie sú však vzhľadom na iný mechanizmus účinku muscimolu podstatne odlišné od tých „psilocybínových“. Nie sú vo väčšine prípadov také „štruktúrované“ a opisom pripomínajú skôr „živé sny“.
Dôverne ich poznajú šamani ugrofínskych kmeňov na Sibíri, ktorí spomínanú muchotrávku (po)užívajú ako omamnú drogu už po stáročia. A až do doby, keď sa medzi nimi rozšíril ruský alkohol, iný opojný prostriedok asi ani nepoznali. Domorodci dokonca zistili, že halucinogény muchotrávky červenej sa z ich tela vylučujú, či už nezmenené, alebo vo forme aktívnych metabolitov, a tak vo svojich obradoch zaviedli rituálne pitie moču.
A keďže nič nie je zadarmo, chudobnejší „narkomani“ sa dostávali k úzkoprofilovej droge aj tým spôsobom, že postávali okolo chatrčí majetnejších „závislákov“ a jednoducho len čakali, kým sa dotyčný konzument pôjde vymočiť. Nuž, a vzácna dávka bola razom na svete. Pre väčšinu z nás značne negustiózny spôsob dosiahnutia blaženosti, v ich prípade však spoľahlivo fungujúce riešenie.
.peter Szolcsányi
Autor je chemik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.