KNIHA Tomáš Janovic: Ponuka dňa (Marenčin PT, 2011)
Smutné anekdoty Tomáša Janovica sú nenápadným pokladom súčasnej slovenskej literatúry. Tak ako sa v kvapke vody odráža celý svet, v Tomášových strohých, neprizdobených vetách spoznávame naše životy, nás samých a veľa z toho, čo nás obkopuje. „Humor je neomylný, ale nedáva to najavo." Presne tak. Tomáš Janovic sa vo svojich anekdotách o humor nikdy „nesnaží", humor je v nich vždy obsiahnutý, triafajú presne, odkrývajú a pomenúvajú to, čo cítime, len to nevieme presne vyjadriť. Tomáš to vie. Pre čitateľov .týždňa to určite nie je nič nové: Smutné anekdoty sú dôležitou súčasťou časopisu od jeho prvého čísla až doteraz. Keď si Janovicove anekdoty čítate v kniha Ponuka dňa, je to ako keď sa ocitnete vo fajnovej čínskej či indickej reštaurácii, kde je stôl plný malých chutných dobrôt – všetko ochutnáte a všetko vám chutí. Spoluautorom knihy je Miroslav Cipár, ktorého kresbičky sú zároveň veselé aj hrozivé – nakoniec, podobne ako Janovicove texty. („Populista vie, komu má sľúbiť jaterničky a komu krvavničky.") Rozhovory Jajkeleho so Sárou, debaty „na káve s Milanom Lasicom", pohľady do nacistickej aj boľševickej minulosti, úvahy o najsúčasnejšej súčasnosti. „Naši najlepší spojenci sú Alzheimer a Parkinson – nič si nepamätáme a na všetko prikyvujeme." Smutné, vtipné, presné.
.jk TANEČNÉ DIVADLO SEE (Bees-R /Davide Sportelli)
„SEE sa pokúša ukázať, čo je viditeľné, zjavné, nepopierateľné: A odhaliť, čo je skryté, nejasné, vágne alebo príliš malé na to, aby sme si to všimli," píšu v programovom letáku o svojom predstavení členovia tanečno-hudobného zoskupenia bees-R. Tak sa teda dívame. Najprv vidíme dvoch hudobníkov a počujeme zmes ľudských hlasov – ako z nejakej kaviarne. Keď hudobníci (Silas Bieri a Massimo Giangrande) začnú hrať, uvidíme štyroch tanečníkov (teda, presnejšie jedného tanečníka a tri tanečníčky) v sošnej póze. Súsošie vláčnymi pohybmi ožíva, postavy sa od seba oddeľujú, no hlboká väzba (citová, nie zjavná a predsa viditeľná) medzi nimi zostane až do konca. Pozeráme sa na pohybujúcich ľudí, počúvame (výbornú, na pesničkách, gitarách a elektronických mašinkách postavenú) hudbu, cítime, ako to spolu (skryto, nejasne, no nepopierateľne) súvisí. Tanečníčky (Soňa Ferienčíková, Zuzana Hianiková, Jana Tereková) a tanečník (Jaroslav Ondruš) naznačujú vzťahové situácie, približujú sa, dotýkajú sa a potom sa od seba vzďaľujú. Niekoľkokrát začnú rozprávať – ale len tak, aby ste skôr tušili, než rozumeli, o čo ide. Predstavenie, ktoré v divadle elledanse pripravil a režíroval taliansky choreograf Davide Sportelli, je celé také: „malé, vágne, nejasné" zrazu vnímate ako „viditeľné, zjavné a nepopierateľné". Hudba a pohyb fascinujú, vťahujú do éterického sveta, pocit je jasnejší než myšlienka, krása akoby sa stretávala so skutočnosťou.
.jk KNIHA Karol Lovaš: 18-ročná Slovenská republika (Cathedra, 2011)
Bývalý reportér Rádia Twist, ktorý sa neskôr dal na dráhu katolíckeho duchovného, prináša knihu rozhovorov s tromi doterajšími slovenskými prezidentmi. Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič sa vyjadrujú nielen k „detským chorobám“ a „dospievaniu“ slovenského štátu počas uplynulých 18 rokov, ale hodnotia spätne aj svoju rolu pri kľúčových politických udalostiach. Lovaš sa vo všetkých troch snaží hľadať dobré ľudské jadro a predovšetkým nejaký náznak hĺbky. No ironický čitateľ by mohol po prečítaní knihy povedať, že jej sto strán je vzhľadom na intelektuálny výtlak našich prezidentov tak akurát. Samozrejme, u našich doterajších hláv štátu vo vzduchu visí vždy otázka ich komunistickej minulosti, kombinovanej s deklarovanou katolíckou vierou. Lovaš ich s touto otázkou konfrontuje. O nejakú sebareflexiu sa pokúša akurát Kováč, ktorý otvorene hovorí o svojej chorobe a perspektíve vlastnej pominuteľnosti. Schuster sa stavia do pozície človeka, ktorý ako komunista nikomu neublížil a vždy bol prinajmenšom utajený veriaci, tu a tam pomáhajúci cirkvi. No a Gašparovič – to sú floskule, na aké sme zvyknutí z jeho novoročných príhovorov. Od fráz sa vzďaľuje len vtedy, keď sa ponára do spomienok o rozdelení ČSFR a vzťahu k Mečiarovi. Pre budúcich historikov je asi dobré, že publicisti chodia za prezidentmi a hľadajú u nich myšlienky. No pri tých našich sa občas zdá, že ide o lov v plytkých vodách.
.lk
Smutné anekdoty Tomáša Janovica sú nenápadným pokladom súčasnej slovenskej literatúry. Tak ako sa v kvapke vody odráža celý svet, v Tomášových strohých, neprizdobených vetách spoznávame naše životy, nás samých a veľa z toho, čo nás obkopuje. „Humor je neomylný, ale nedáva to najavo." Presne tak. Tomáš Janovic sa vo svojich anekdotách o humor nikdy „nesnaží", humor je v nich vždy obsiahnutý, triafajú presne, odkrývajú a pomenúvajú to, čo cítime, len to nevieme presne vyjadriť. Tomáš to vie. Pre čitateľov .týždňa to určite nie je nič nové: Smutné anekdoty sú dôležitou súčasťou časopisu od jeho prvého čísla až doteraz. Keď si Janovicove anekdoty čítate v kniha Ponuka dňa, je to ako keď sa ocitnete vo fajnovej čínskej či indickej reštaurácii, kde je stôl plný malých chutných dobrôt – všetko ochutnáte a všetko vám chutí. Spoluautorom knihy je Miroslav Cipár, ktorého kresbičky sú zároveň veselé aj hrozivé – nakoniec, podobne ako Janovicove texty. („Populista vie, komu má sľúbiť jaterničky a komu krvavničky.") Rozhovory Jajkeleho so Sárou, debaty „na káve s Milanom Lasicom", pohľady do nacistickej aj boľševickej minulosti, úvahy o najsúčasnejšej súčasnosti. „Naši najlepší spojenci sú Alzheimer a Parkinson – nič si nepamätáme a na všetko prikyvujeme." Smutné, vtipné, presné.
.jk TANEČNÉ DIVADLO SEE (Bees-R /Davide Sportelli)
„SEE sa pokúša ukázať, čo je viditeľné, zjavné, nepopierateľné: A odhaliť, čo je skryté, nejasné, vágne alebo príliš malé na to, aby sme si to všimli," píšu v programovom letáku o svojom predstavení členovia tanečno-hudobného zoskupenia bees-R. Tak sa teda dívame. Najprv vidíme dvoch hudobníkov a počujeme zmes ľudských hlasov – ako z nejakej kaviarne. Keď hudobníci (Silas Bieri a Massimo Giangrande) začnú hrať, uvidíme štyroch tanečníkov (teda, presnejšie jedného tanečníka a tri tanečníčky) v sošnej póze. Súsošie vláčnymi pohybmi ožíva, postavy sa od seba oddeľujú, no hlboká väzba (citová, nie zjavná a predsa viditeľná) medzi nimi zostane až do konca. Pozeráme sa na pohybujúcich ľudí, počúvame (výbornú, na pesničkách, gitarách a elektronických mašinkách postavenú) hudbu, cítime, ako to spolu (skryto, nejasne, no nepopierateľne) súvisí. Tanečníčky (Soňa Ferienčíková, Zuzana Hianiková, Jana Tereková) a tanečník (Jaroslav Ondruš) naznačujú vzťahové situácie, približujú sa, dotýkajú sa a potom sa od seba vzďaľujú. Niekoľkokrát začnú rozprávať – ale len tak, aby ste skôr tušili, než rozumeli, o čo ide. Predstavenie, ktoré v divadle elledanse pripravil a režíroval taliansky choreograf Davide Sportelli, je celé také: „malé, vágne, nejasné" zrazu vnímate ako „viditeľné, zjavné a nepopierateľné". Hudba a pohyb fascinujú, vťahujú do éterického sveta, pocit je jasnejší než myšlienka, krása akoby sa stretávala so skutočnosťou.
.jk KNIHA Karol Lovaš: 18-ročná Slovenská republika (Cathedra, 2011)
Bývalý reportér Rádia Twist, ktorý sa neskôr dal na dráhu katolíckeho duchovného, prináša knihu rozhovorov s tromi doterajšími slovenskými prezidentmi. Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič sa vyjadrujú nielen k „detským chorobám“ a „dospievaniu“ slovenského štátu počas uplynulých 18 rokov, ale hodnotia spätne aj svoju rolu pri kľúčových politických udalostiach. Lovaš sa vo všetkých troch snaží hľadať dobré ľudské jadro a predovšetkým nejaký náznak hĺbky. No ironický čitateľ by mohol po prečítaní knihy povedať, že jej sto strán je vzhľadom na intelektuálny výtlak našich prezidentov tak akurát. Samozrejme, u našich doterajších hláv štátu vo vzduchu visí vždy otázka ich komunistickej minulosti, kombinovanej s deklarovanou katolíckou vierou. Lovaš ich s touto otázkou konfrontuje. O nejakú sebareflexiu sa pokúša akurát Kováč, ktorý otvorene hovorí o svojej chorobe a perspektíve vlastnej pominuteľnosti. Schuster sa stavia do pozície človeka, ktorý ako komunista nikomu neublížil a vždy bol prinajmenšom utajený veriaci, tu a tam pomáhajúci cirkvi. No a Gašparovič – to sú floskule, na aké sme zvyknutí z jeho novoročných príhovorov. Od fráz sa vzďaľuje len vtedy, keď sa ponára do spomienok o rozdelení ČSFR a vzťahu k Mečiarovi. Pre budúcich historikov je asi dobré, že publicisti chodia za prezidentmi a hľadajú u nich myšlienky. No pri tých našich sa občas zdá, že ide o lov v plytkých vodách.
.lk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.