Alebo môže byť aj horšie.... To, že „existuje značné riziko ešte hlbšej ekonomickej a finančnej krízy, než bola predchádzajúca“, hovorí nielen vizionár tej bývalej Nouriel Roubini a čoraz viac analytikov, ale – po novom – i globálni „riaditelia zemegule“. Šéfovia MMF a SB adresovali z ďalšieho z nespočetných summitov, tentoraz G-20, dramatické výzvy („svet sa nachádza v nebezpečnej zóne“ – Robert Zoellick), ktorých spoločným obsahom je volanie po akejsi koordinovanej globálnej akcii proti kríze, so špeciálnym dôrazom na eurozónu. Aj keď hospodársky rast v Grécku, ale ani nikde inde, rozhodné kroky lídrov isto nenaštartujú, je pravda, že panikáriace trhy očakávajú práve víziu, stratégiu a pevnú ruku. Nedôvera v politikov, v to, že sú schopní problém riešiť, je jeden z kľúčových faktorov, ktorý ženie do ďalších výpredajov, strát a približuje krachy.
Emócie obáv či až beznádeje čiastočne vysvetľujú, čo sa deje. Súčasne však platí, že tento dopyt po koordinovaných krokoch je fatamorgánou. G-20, G-7, MMF, SB, OECD či EÚ nie sú svetová (európska) vláda a záujmy jednotlivých štátov i regiónov sú nielenže rozmanité, ale také protichodné, že predstava, ako Čína naraz zvýši spotrebu, USA prestanú tlačiť peniaze, BRICS nakúpia napríklad dlhopisy Talianska a Európa sa zjednotí na hospodárskej vláde, je z iného sveta.
Základy novej krízy a z nej hroziacich konzekvencií, nielen sociálnych, ale nadväzne i politických, boli položené pred troma rokmi. Štáty vystrieľali po Lehman Brothers svoje monetárne i rozpočtové arzenály tak, že pred druhým kolom „double dip“ – pred čím politikov mnohí varovali – stoja takmer bezbranné. „Poslali sme do vojny naše najlepšie pluky, a ony boli roztrhané na franforce,“ zhodnotil nemecký analytik.... To je príbeh USA, ale najmä ohniska šírenia nákazy, Európy. Nové rekordy zadlženosti, spôsobené efemérnymi „stimulačnými balíčkami“, rôznymi „záchranami“ zásadne limitujú schopnosť štátov postaviť sa ešte raz na obranu svojich finančných sektorov, v ktorých zostali obrovské diery. Namiesto sypania stoviek miliárd do južného krídla eurozóny by zrejme mali byť rekapitalizované banky. Niet však politika, ktorý by sa s týmto nápadom odvážil postaviť pred daňových poplatníkov...
Realita je taká, že kombinovaný dlh – teda štátneho, podnikateľského i obyvateľského sektora – bohatých krajín dosiahol 310 percent HDP (prvé Japonsko 450). „Dlhy vyrástli na úrovne, aké sme nikdy predtým nevideli,“ píše analýza Bank for International Settlements, a pokračuje, že „miera verejného dlhu je na explozívnej dráhe v množstve krajín, v ktorých sú nevyhnutné drastické zmeny politík“. Problém je akurát v tom, že na tie zmeny – i keby bola vôľa a politicky priechodná klíma (Grécko, Španielsko, atď) – už niet čas. Vládu na trhoch preberá strach, že štátni i neštátni dlžníci svoje záväzky nesplatia. Bez ohľadu na inštitucionálne a politické zmeny napríklad v Európe nevidieť iné finále než rozpustenie dlhov na rotačkách centrálnych bánk a schudobnenie obyvateľstva. Iste, bude to tým bolestnejšie, čím dlhšie to bude trvať.
Emócie obáv či až beznádeje čiastočne vysvetľujú, čo sa deje. Súčasne však platí, že tento dopyt po koordinovaných krokoch je fatamorgánou. G-20, G-7, MMF, SB, OECD či EÚ nie sú svetová (európska) vláda a záujmy jednotlivých štátov i regiónov sú nielenže rozmanité, ale také protichodné, že predstava, ako Čína naraz zvýši spotrebu, USA prestanú tlačiť peniaze, BRICS nakúpia napríklad dlhopisy Talianska a Európa sa zjednotí na hospodárskej vláde, je z iného sveta.
Základy novej krízy a z nej hroziacich konzekvencií, nielen sociálnych, ale nadväzne i politických, boli položené pred troma rokmi. Štáty vystrieľali po Lehman Brothers svoje monetárne i rozpočtové arzenály tak, že pred druhým kolom „double dip“ – pred čím politikov mnohí varovali – stoja takmer bezbranné. „Poslali sme do vojny naše najlepšie pluky, a ony boli roztrhané na franforce,“ zhodnotil nemecký analytik.... To je príbeh USA, ale najmä ohniska šírenia nákazy, Európy. Nové rekordy zadlženosti, spôsobené efemérnymi „stimulačnými balíčkami“, rôznymi „záchranami“ zásadne limitujú schopnosť štátov postaviť sa ešte raz na obranu svojich finančných sektorov, v ktorých zostali obrovské diery. Namiesto sypania stoviek miliárd do južného krídla eurozóny by zrejme mali byť rekapitalizované banky. Niet však politika, ktorý by sa s týmto nápadom odvážil postaviť pred daňových poplatníkov...
Realita je taká, že kombinovaný dlh – teda štátneho, podnikateľského i obyvateľského sektora – bohatých krajín dosiahol 310 percent HDP (prvé Japonsko 450). „Dlhy vyrástli na úrovne, aké sme nikdy predtým nevideli,“ píše analýza Bank for International Settlements, a pokračuje, že „miera verejného dlhu je na explozívnej dráhe v množstve krajín, v ktorých sú nevyhnutné drastické zmeny politík“. Problém je akurát v tom, že na tie zmeny – i keby bola vôľa a politicky priechodná klíma (Grécko, Španielsko, atď) – už niet čas. Vládu na trhoch preberá strach, že štátni i neštátni dlžníci svoje záväzky nesplatia. Bez ohľadu na inštitucionálne a politické zmeny napríklad v Európe nevidieť iné finále než rozpustenie dlhov na rotačkách centrálnych bánk a schudobnenie obyvateľstva. Iste, bude to tým bolestnejšie, čím dlhšie to bude trvať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.