Učiť sa radostne?

Rektori postihli podstatu problému, no ponúkli len časť riešenia. Ich povzdych nad nechuťou študentov učiť sa by podpísala väčšina učiteľov matematiky a prírodných vied na všetkých školách, a s ich výzvou na väčšiu sebadisciplínu študentov by súhlasila aj veľká časť rodičov (často práve takých, ktorí sa aspoň pokúsili vlastné deti k sebadisciplíne priviesť). Dobré návyky a osobný výkon sú však iba jednou časťou riešenia.
Rektorom navyše hrá do karát globalizácia a zostrujúca sa konkurencia. Thomas Friedman vo svojej novej knihe Takí sme boli uvádza príklad malej vysokej školy v Iowe. Škola má 1 600 študentov a tento rok dostala desatinu prihlášok z Číny. Polovica čínskych uchádzačov má SAT skóre z matematiky na úrovni 800 bodov, teda neuveriteľný plný počet. Byť priemerný už nestačí, pretože priemer amerického alebo európskeho študenta či pracovníka o pár rokov prevalcuje nová generácia 800-bodových čínskych a indických študentov a pracovníkov.
Dôraz na sebadisciplínu a racionálne argumenty však k rozsiahlejšiemu učeniu nevedú. David Brooks sa v knihe Sociálna bytosť venuje budovaniu charakteru a správnym rozhodnutiam. Na ceste k nim nám pomáha silná vôľa (recept 19. storočia) a racionálne argumenty (recept 20. storočia). Ani jedno, ani druhé však už nestačí. Psychológia sa dnes sústreďuje na úvodnú fázu rozhodovania, ktorá spočíva vo vnímaní, vyhodnocovaní novej situácie a v emočnom nastavení voči nej. Študenti, ktorí vetu „učenie je drina“ vnímajú doslovne, teda ako čosi nepríjemné, väčšinou skončia tam, kde ich rektori nechcú mať. Študenti, ktorí ju však vnímajú ako výzvu a príležitosť, ktorí za drinou vidia aj zábavu (podobne ako pri športe či súťaži), majú šance oveľa vyššie. A svoje emócie, hovorí David Brooks, môžeme ovplyvňovať a dokonca aj „učiť“.
Rektori by preto okrem výzvy študentom na učenie mali hľadať spojencov, ktorí by vetu „učenie je drina“ pomohli prerámcovať do úplne inej, príťažlivejšej emočnej roviny.