.pochádzate z muzikantskej rodiny – váš otec bol hulista v Opere SND. Ako zareagovali rodičia, keď ste začali robiť bigbít?
Nepotešil som ich. Zrazu sa v rodine objavil nejaký cudzí prvok, elektrická gitara, dlhé vlasy. .zrejme z vás otec chcel mať „vážneho" muzikanta.
Asi áno, prirodzene, to bola jeho túžba. Ale ja som nerád chodil do hudobnej školy, asi ako každé dieťa. Teda, aspoň ja som také dieťa, ktoré by rado chodilo do hudobnej, nepoznal. .ale napriek tomu ste do hudobnej školy chodili?
Chodil, pravdaže. Na husle. Veď prečo by som mu nespravil radosť. Ale keď som sa stal bigbíťákom, hlboko som ho ranil. A, mimochodom, potom som rodičov ranil ešte raz. .kedy?
Keď som vyštudoval právo a nešiel som na svoju vlastnú promóciu. .prečo? Nechcelo sa vám?
Jednak sa mi nechcelo, ale hlavne som mal takú dobrú ponuku z jedného televízneho programu v Poľsku. Bolo to v júli roku 1972. Ale neskončilo sa to dobre. V Štetíne bol festival s názvom Dni mora. Na generálke mali vojaci vystreliť salvy z takého starobylého dela na hradbách. Asi sa chceli ukázať, a tak doň dali viac výbušniny, než bolo treba, delo sa roztrhlo a troch z nich, žiaľ, zabilo. Tak sa to celé zrušilo. Čiže som nebol ani na promócii, ani v poľskej televízii a ešte k tomu boli nahnevaní aj moji rodičia. .vy ste prežili šesťdesiate roky ako tínedžer.
Bolo to úžasné! .čo to tu v tých šesťdesiatych rokoch bolo, že vzniklo toľko zaujímavých vecí. Bolo to len tým politickým odmäkom?
Určite aj tým, ale skôr to bolo tým, že sme boli vlastne povojnová generácia. Či Rolling Stones, Beatles, beatnici, liverpoolska pop poézia, hippies, alebo aj my. Make love not war. Podľa mňa prišlo v generácii, ktorá sa narodila počas vojny alebo krátko po nej, v celom svete k veľkému uvoľneniu. .muselo to byť celkom príjemné obdobie.
Bolo to všetko strašne príjemné – vidieť napríklad Allena Ginsberga, ako ide po bratislavskom korze v bielych teniskách a my sme naňho čumeli. Verili sme, že z toho socializmu s ľudskou tvárou sa bude dať niečo spraviť. To by ste neverili, ako všetci fandili „Dubčekovým rožkom”, zbierali sa na Alweg, robili sme zadarmo množstvo koncertov. Verili sme tomu, že nás Rusi nenapadnú a že keby prišlo k najhoršiemu, tak nás západniari ochránia. Dnes vieme, že to bola blbosť, ale vtedy sme tomu verili. Bola to krásna eufória. .keď vaša generácia spomína na šesťdesiate roky, vždy sa v tej súvislosti spomína bratislavské korzo. Tam sa údajne „diali veci". Nie je trochu nafúknutá legenda?
Možno je to trochu mystifikácia, ale vtedy bola Bratislava menšia, končila sa v podstate na Mlynských Nivách, takže keď si povedal, že ideš von, tak to znamenalo, že ideš „do mesta". To znamená ku Carltonu, k hodinám a trošku sa poprechádzať po korze. Koho som chcel stretnúť, ten tam večer bol. Kde inde sme sa mali vtedy stretávať? .a čo Véčko?
To bol podobný symbol. Keď však dnes niekomu poviem, že V klub prevádzkoval Ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže, tak sa mladí ľudia pýtajú, ako je to možné. No bolo to možné. Oni to organizovali a pod rúškom SZM sa tam diali zaujímavé veci. My sme žili v úplnej schizofrénii. Ale treba to trochu nadľahčiť. V tom čase to malo svoje miesto, bolo to výborné, ale dnes mladým ľuďom netreba hovoriť, kde sa majú schádzať. Nám vtedy neprekážalo, že organizátori Véčka boli zamestnanci SZM. Veď niekto to musel robiť, nie? Fakt je, že dnes sa deti nemajú kde schádzať. Už nie je ani skaut, ani pionier, je to také príliš navoľno. Niekto to predsa musí organizovať,ved aj školské uniformy sa nevymysleli len tak a nosil ich aj anglický princ. .hádam sa tie deti z toho nejako dostanú. (Smiech.)
Nejako hádam áno... .no uvidíme.
Ja si pamätám, že moja mama bola spolčená s učiteľmi proti mne. Dnes je to úplne opačne. Dnes rodičia spolu s deťmi nadávajú na učiteľov, vypisujú sťažnosti, idú ich odvolávať. .vy ste v šesťdesiatych rokoch boli jedným z mála, ktorí neprišli s elektrickou gitarou, ale so španielkou.
Bol som asi jediný. .ako k tomu došlo?
Najprv sme mali elektrické gitarové zoskupenie, niekedy v roku 1963 alebo 1964. Volali sme sa Jets, ale to trvalo len dva týždne a názov sme preložili do slovenčiny: Prúdy. Mohli to byť ešte aj Trysky, ale tam by sme nevedeli, či sa to má písať s tvrdým alebo mäkkým i. (Smiech.) Na tanečných čajoch (teraz sa to volá „diskotéka") a na stužkových sme hrali všetko možné. Od Troggs cez Rolling Stones až po Roya Orbisona. Vystupovali sme aj pod iným menom. Volali sme sa Combo Lux, alebo tak nejako. To by sme sa hanbili, keby vysvitlo, že vychytené Prúdy hrajú do tanca. (Smiech.) .a tá španielka?
Na španielke sa predsa hrávalo. Aj najkrajšie veci od Rolling Stones, ako napríklad Lady Jane, boli na španielkách. Ale ja som inklinoval k folkovému pesničkárstvu. Mal som vzor Boba Dylana a Donovana. Nakoniec, na albume Zvonky zvoňte je zo všetkého trošku. .ako Zvonky vznikli?
Vtedy to nebolo tak, že sa niekto rozhodol nahrať platňu. Bola komisia v Československom rozhlase – nikde inde neboli nahrávacie štúdiá, ktorá to posúdila a rozhodla, či nahrať, alebo nenahrať. V nej bol za textárov Rudo Skukálek, ktorému sme vďační za veľa. Urobil naše prvé texty a držal nám chrbát napríklad pri zdôvodňovaní toho, ako v speve ohýbame slovenčinu nie veľmi podľa pravidiel. Vtedy bolo treba prebojovať aj to, že na krátku slabiku môžem aj dlho držať tón. Bolo to považované za niečo neprirodzené, hoci vo folklóre celkom bežné. .vy ste vlastne od začiatku spievali v slovenčine, čo bolo v tom čase pomerne zriedkavé.
Vlastné veci sme mali len v slovenčine. Balada o smutnom Jánovi bola asi prvá v rádiách – vznikla už v roku 1966. .v rokoch 1967 a 1968 mali Prúdy veľký úspech na Beatovom festivale v Prahe a v roku 1969 vyšli Zvonky zvoňte.
To bol výber pesničiek, ktoré sme spravili za posledné roky. Koncepciu sme tomu dali až neskôr, z hotových vecí. .keď Zvonky vyšli, dlho sa na pultoch neohriali.
Najprv, keď vyšli v roku 1969, tak to bol obrovský boom. Bolo to nevídané, neslýchané. Prvá platňa a hneď aj osobité aj úspešné. Aj čas ukázal, že to bolo dobré, nie? .určite áno.
No a potom to trošku zahaprovalo, pre Skukálka, ktorý emigroval a bol činný v rádiu Slobodná Európa, no a v niečom pomohla aj Balada o smutnom Jánovi, hoci vznikla dávno pred Palachom. My sme za to nemohli, že sa Palach volal práve Jan. Potom sme ešte urobili platňu Pokoj vám a tá vôbec nevyšla. .dokonca aj keď vyšla o 20 rokov neskôr, bola urobená z iného mastra.
Áno. Ten pôvodný sa stratil. Hľadali sme ho s Petrom Pišťankom, ale našli sme len jednotlivé veci s poznámkou „nevysielať ". V roku 1969 avizovali, že to vyjde v Edícii Mladého světa, no nakoniec sa to nepodarilo. .ako ste to vnímali?
Ja sa nechcem vyhovárať na zlú dobu. My sme sa s vydavateľom dohodli. Zavolali si ma do Pantonu a povedali mi, že to nevydajú. Že by z toho bol problém. A tak sme to nevydali. .nemali ste niekedy chuť s tým komunizmom bojovať?
Však my sme v podstate bojovali, ale tak ako my Slováci bojujeme, teda zákulisne. Tá platňa bol taký boj, že keby vyšla, tak by ma buď zavreli, alebo by som musel emigrovať. Ale načo? Zrátal som si to. Keď sú tu tanky, tak proti nim veľa nenabojujem. Nežná revolúcia bola iná, štrngalo sa kľúčmi a oni sa sami vzdali. .a potom prišla normalizácia.
To sa tiež dalo prežiť. Veď Collegium Musicum, najlepšia kapela, aká kedy v Československu pôsobila, vznikla počas vrcholnej normalizácie. V roku 1970. Marián Varga nikdy nebol disident. Veď Válek ho miloval. Ministerstvo kultúry mu kúpilo Hammond, aby mal na čom hrať. Viete si to dnes predstaviť? .na Slovensku vtedy vychádzali aj veci, ktoré by v Česku vyjsť nemohli...
...a Lasica so Satinským zase nemohli hrať tu, a tak hrali v Brne. Slováci a Česi vždy vymysleli niečo, čím sa to dalo obísť. .ale mnohí muzikanti v tom období nemohli nahrávať. Napríklad Vladimír Mišík.
Ale čoby nemohli. Mišík natočil svoj najlepší album Kuře v hodinkách v roku 1972, teda rok predtým, ako som ja natočil Šľahačkovú princeznú. Mali sme toho istého producenta Hynka Žalčíka. Potom sa to začalo trošku kaziť, ale fungovalo to. Na Slovensku bola tá hlavná vetva popu v bigbíte, zatiaľ čo v Čechách to išlo skôr po sólistoch. .prúdy boli kapela, ktorá sa dávala dokopy väčšinou iba pri nahrávaní albumu a aj to vždy v inej zostave.
Do istej miery to bolo tak, ale mávali sme aj koncerty. Napríklad Šľahačkovú princeznú sme hrávali aj naživo. Zlom nastal v roku 1974, keď som musel ísť na vojnu. Vtedy som skončil s celou kapelou a ďalej som to už iba lepil, ako sa dalo. .práve počas vašej vojenskej služby ste natočili Hráča.
Dokonca som utiekol z kasární do Hlohovca, kde Opus mal vtedy v Empírovom divadle štúdio. .niektorí hovoria, že starý dobrý Hammel bol dovtedy, kým išiel na vojnu. Že keď sa vrátil, už to nebolo celkom ono. Čo na to hovoríte?
Nehovorím nič. Môžu si myslieť, čo chcú. Keď som sa vrátil z vojny, napísali sme muzikál Cyrano z predmestia. Urobili sme Stretnutie s tichom, Na druhom programe sna, Dnes už viem a plno ďalších albumov. .možno to súvisí s tým, že potom vznikli také veci ako Učiteľka tanca a ZRPŠ.
Ja za to nemôžem, že práve toto zľudovelo. Na albume Hráč je plno dobrých piesní. Piesne Učiteľka tanca a Mladosť vznikli pre televízny film Prípad Gabriela. A keďže som bol na vojne, nemal som dosť materiálu, a tak sme to dali na platňu. Však to v Učiteľke tanca aj počuť, že to je sranda, nie? A ľudia to zožrali aj s chlpmi. Výborný klip Jána Roháča tomu ešte pomohol. Mimochodom, v NDR a v Poľsku to bol ešte väčší hit ako tu. A ZRPŠ je to isté. Je to spojenie textu a popevku, ideálneho na hit pre masy.Vtedy sa nepretláčali pesničky do rádia umelo (veď bolo iba jedno), aby sa stali hitmi. Ľudia si to obľúbili sami. .ďalší váš hit bol Medulienka a ten nie je na žiadnom albume. Prečo?
To sme len tak skúšobne nahrávali. Bolo to v roku 1970, rozišli sme sa, Pokoj vám sa neujal, našli sme strašne dobrého gitaristu, pätnásťročného Fera Grigláka a nahrali sme singel. Tá pesnička má dnes 42 rokov a stále žije. Samozrrejme, mám mnoho iných pesničiek, ktoré sú možno lepšie, a preto som vydal album Best Of, kde tie najväčšie hity nie sú. Ale je tam Šesť starcov, Ľalia poľná, Túlavý psík, Vždy, keď pília krásny strom čiže pesničky, ktoré považujem za dominantné. .prečo ste tie piesne na výberovku znovu nahrali?
Nechcel som to pozbierať zo starých vecí a kňúkať tam mladým hlasom. Teraz to spievam s odstupom, ako šesťdesiatročný vyzretý chlap. .počas normalizácie vychádzali naozaj aj výborné albumy, no boli aj prehrávky a mladé kapely mali problém cez ne prejsť. Vy ste boli v prehrávkových komisiách...
Nebol som. Ja som bol námestník v Slovkoncerte, čiže som bol nad nimi. .ako vnímate celý ten systém, na ktorého čele ste stáli?
A dnes si myslíte, že mladí to majú jednoduchšie? .dnes je to len na nich.
Áno, je to len na nich. Neobhajujem prehrávky, ale myslím si, že by mala byť istá profesionalita. Aj čašník musí aspoň udržať v rukách tácku s pivom, aby mohol byť čašníkom. Keď prišiel chalan a nevedel, čo je C dur, nevedel si naladiť gitaru a chcel si hudbou zarábať, tak to je podľa mňa trochu problém. Mal by mať aspoň nejaké základy. Samozrejme, že sa to potom zvrhlo a vo všeobecnom pohovore ich skúšali, kedy bol 14. zjazd KSČ... ...ale aj to bolo súčasťou prehrávok, nie?
Bolo. Ale keď bol niekto dobrý, tak si nikto nesťažoval. Bola to skúška profesionálnej pôsobilosti. Nemyslím, že napríklad konzervatorista Fedor Frešo mal niekedy problém s prehrávkami. Ale neobhajujem prehrávky. Ja som tiež v roku 1974 neprešiel zo spevu, keď mi pani Ďurindová, Maťova mama, nedala tretiu klasifikačnú triedu, ale iba dvojku s tým, že neviem spievať, hoci som bol vtedy slávny spevák. Asi mala pravdu. .ale nám skôr ide, povedzme, o punkové kapely.
Vždy sa našla cesta. Napríklad sa im na daný program „prepožičala" jednotka a mohli dostať za vystúpenie 140 korún. Veď všetko sa vždy nejako obchádzalo, nie? .celé to teda bola taká zvláštna hra – vždy sa všetko dalo obísť. Neovplyvňuje nás to dodnes?
Tak to tu bolo od roku 1948. Ja som bol na prvom svätom prijímaní v maličkom kostolíku Notre dame pri Redute, hoci som býval pri Modrom kostole. Mama bola učiteľka a keby ju niekto uvidel, tak by mala problémy. Tak sme žili. .ale teraz, keď už tak žiť nemusíme, aj tak k tomu máme sklony.
Určite. Máme to v sebe. .vy ste boli námestníkom Slovkoncertu a zároveň výkonným muzikantom. Nespôsobovalo vám to probémy?
Nie. Vtedy problém s konfliktom záujmov nebol taký výrazný, a napokon, nebol som námestník v mäsokombináte. Keď som hral niekde mimo, zobral som si dovolenku alebo neplatené voľno a vec bola vyriešená. .vy ste sa poznali s Miroslavom Válkom?
Samozrejme. .aký on bol človek?
On ma napríklad navrhol na „zaslúžilého umelca". Fandil rockovej hudbe, lebo ju mal rád a chcel jej takto pridať istú váhu. Nechcel to dať z tejto oblasti niekomu čisto popovému. Dobre, nie? Vôbec mi to nevadí. Mne skôr vadia takí, ktorí tieto tituly po prevrate vracali. Buď to nemali prijať a často o to aj prosíkať, alebo to potom po zmene režimu nemali vracať. Čo sú to za odbojári? Bolo to iba prázdne gesto. .aký je dnes váš vzťah s Mariánom Vargom?
Veľmi dobrý. Prišiel sa pozrieť aj na Everest, občas si spolu zahráme. Vychádzame, myslím, v pohode, aspoň z mojej strany. .v deväťdesiatych rokoch ste založili agentúru Rock Pop Jazz a dodnes sa okrem hudby venujete aj organizačným veciam. Baví vás to?
Nie je to ľahké, lebo si sami musíme na seba zarobiť. Privatizovali sme časť Slovkoncertu. Ale baví ma to. Napríklad organizujeme Bratislavské jazzové dni, čo je stále legendárny festival. Prinášame muzikantov na rôzne firemné akcie, nejaké koncerty. Je to fajn. .spievali ste na predvolebných mítingoch Smeru. To bolo z presvedčenia, alebo to bol kšeft?
Ak si dobre pamätáte, tak pred šiestimi rokmi som hral pre SDKÚ. .dobre. Tak pred šiestimi rokmi ste hrali pre SDKÚ. Bolo to z presvedčenia, alebo to bol kšeft?
Najhoršie je, že ľudia sú pre to takí rozoštvaní, rozdelení na tábory, neznášanliví a politici sa aj tak s úsmevom na tvári dohodnú medzi sebou a ľudia budú zas iba čumieť. Čo tu stále riešime? Ja som už vtedy povedal, že ľaví a praví by sa mali dať pekne do stredu. Sú tam stále neobrúsené hroty, ale uvidíte, že to príde. Snažím sa byť apolitický, lebo umenie by spravidla také malo byť. Ale keď ma zavolajú pobaviť ľudí, tak zahrám, teším sa z toho a ešte za to dostanem aj peniaze. A potom môžem zo svojich peňazí spraviť turné a nahrať cédečká. .vás vždy vnímali ako pesničkára, no pred pár rokmi ste zložili hudbu k baletu Everest, pričom sa to neskončilo zle. Ako k tomu došlo?
S Mariánom Kleisom, ktorý vymyslel námet Everestu, sme si povedali, že by sme mohli urobiť niečo väčšie. Dal som sa dokopy s režisérom Patrikom Lančaričom, spravili sme DVD s hudbou, s informáciami a ponúkal som to divadlám. A Mário Radačovský v Balete SND to zobral a zaradil do jubilejnej 90. sezóny ako nové slovenské dielo. Hralo sa to dve sezóny, predstavenia boli vypredané, a potom to bývalý generálny riaditeľ Ondrej Šoth stiahol z repertoáru. Je to taký Everest v mojej tvorbe. .v pesničke Hráč spievate „Polnoc a ja v autobuse, kam ma vezie, neviem sám. Tak tu slávim dvadsaťosem, prvý raz sa obzerám." Teraz máte o pár rokov viac. Keď sa dnes obzeráte, čo vidíte.
To moje obzretie je v albume Best of. Ale práve preto som zároveň vydal aj album Nočná galéria, kde som úplne inde, ďalej. Som to stále ja, no nedá sa to k ničomu prirovnať. V októbri a novembri ideme na turné a ak to bude fungovať medzi poslucháčmi a mnou, tak budem veľmi rád. Lebo mám rád koncerty. Dodáva mi to energiu. Ale keď budem sláviť šesťdesiatosem, tak sa môžeme stretnúť a budeme bilancovať. Pavol Hammel/
Narodil sa v roku 1948 v Bratislave, kde stále žije. Od polovice šesťdesiatych rokov sa venuje hudbe. Najprv ako pesničkár, neskôr ako spevák skupiny Prúdy. Významná je jeho spolupráca s Mariánom Vargom na spoločných albumoch aj na albumoch skupiny Collegium Musicum. Je spoluautorom muzikálu Cyrano z predmestia a autorom hudby k baletu Everest. Bol dlhoročným námestníkom Slovkoncertu, neskôr spoluzakladateľom agentúry Rock Pop Jazz. V týchto dňoch vydal vo vydavateľstve Pavian Music album Best Of a nový album Nočná galéria.
Nepotešil som ich. Zrazu sa v rodine objavil nejaký cudzí prvok, elektrická gitara, dlhé vlasy. .zrejme z vás otec chcel mať „vážneho" muzikanta.
Asi áno, prirodzene, to bola jeho túžba. Ale ja som nerád chodil do hudobnej školy, asi ako každé dieťa. Teda, aspoň ja som také dieťa, ktoré by rado chodilo do hudobnej, nepoznal. .ale napriek tomu ste do hudobnej školy chodili?
Chodil, pravdaže. Na husle. Veď prečo by som mu nespravil radosť. Ale keď som sa stal bigbíťákom, hlboko som ho ranil. A, mimochodom, potom som rodičov ranil ešte raz. .kedy?
Keď som vyštudoval právo a nešiel som na svoju vlastnú promóciu. .prečo? Nechcelo sa vám?
Jednak sa mi nechcelo, ale hlavne som mal takú dobrú ponuku z jedného televízneho programu v Poľsku. Bolo to v júli roku 1972. Ale neskončilo sa to dobre. V Štetíne bol festival s názvom Dni mora. Na generálke mali vojaci vystreliť salvy z takého starobylého dela na hradbách. Asi sa chceli ukázať, a tak doň dali viac výbušniny, než bolo treba, delo sa roztrhlo a troch z nich, žiaľ, zabilo. Tak sa to celé zrušilo. Čiže som nebol ani na promócii, ani v poľskej televízii a ešte k tomu boli nahnevaní aj moji rodičia. .vy ste prežili šesťdesiate roky ako tínedžer.
Bolo to úžasné! .čo to tu v tých šesťdesiatych rokoch bolo, že vzniklo toľko zaujímavých vecí. Bolo to len tým politickým odmäkom?
Určite aj tým, ale skôr to bolo tým, že sme boli vlastne povojnová generácia. Či Rolling Stones, Beatles, beatnici, liverpoolska pop poézia, hippies, alebo aj my. Make love not war. Podľa mňa prišlo v generácii, ktorá sa narodila počas vojny alebo krátko po nej, v celom svete k veľkému uvoľneniu. .muselo to byť celkom príjemné obdobie.
Bolo to všetko strašne príjemné – vidieť napríklad Allena Ginsberga, ako ide po bratislavskom korze v bielych teniskách a my sme naňho čumeli. Verili sme, že z toho socializmu s ľudskou tvárou sa bude dať niečo spraviť. To by ste neverili, ako všetci fandili „Dubčekovým rožkom”, zbierali sa na Alweg, robili sme zadarmo množstvo koncertov. Verili sme tomu, že nás Rusi nenapadnú a že keby prišlo k najhoršiemu, tak nás západniari ochránia. Dnes vieme, že to bola blbosť, ale vtedy sme tomu verili. Bola to krásna eufória. .keď vaša generácia spomína na šesťdesiate roky, vždy sa v tej súvislosti spomína bratislavské korzo. Tam sa údajne „diali veci". Nie je trochu nafúknutá legenda?
Možno je to trochu mystifikácia, ale vtedy bola Bratislava menšia, končila sa v podstate na Mlynských Nivách, takže keď si povedal, že ideš von, tak to znamenalo, že ideš „do mesta". To znamená ku Carltonu, k hodinám a trošku sa poprechádzať po korze. Koho som chcel stretnúť, ten tam večer bol. Kde inde sme sa mali vtedy stretávať? .a čo Véčko?
To bol podobný symbol. Keď však dnes niekomu poviem, že V klub prevádzkoval Ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže, tak sa mladí ľudia pýtajú, ako je to možné. No bolo to možné. Oni to organizovali a pod rúškom SZM sa tam diali zaujímavé veci. My sme žili v úplnej schizofrénii. Ale treba to trochu nadľahčiť. V tom čase to malo svoje miesto, bolo to výborné, ale dnes mladým ľuďom netreba hovoriť, kde sa majú schádzať. Nám vtedy neprekážalo, že organizátori Véčka boli zamestnanci SZM. Veď niekto to musel robiť, nie? Fakt je, že dnes sa deti nemajú kde schádzať. Už nie je ani skaut, ani pionier, je to také príliš navoľno. Niekto to predsa musí organizovať,ved aj školské uniformy sa nevymysleli len tak a nosil ich aj anglický princ. .hádam sa tie deti z toho nejako dostanú. (Smiech.)
Nejako hádam áno... .no uvidíme.
Ja si pamätám, že moja mama bola spolčená s učiteľmi proti mne. Dnes je to úplne opačne. Dnes rodičia spolu s deťmi nadávajú na učiteľov, vypisujú sťažnosti, idú ich odvolávať. .vy ste v šesťdesiatych rokoch boli jedným z mála, ktorí neprišli s elektrickou gitarou, ale so španielkou.
Bol som asi jediný. .ako k tomu došlo?
Najprv sme mali elektrické gitarové zoskupenie, niekedy v roku 1963 alebo 1964. Volali sme sa Jets, ale to trvalo len dva týždne a názov sme preložili do slovenčiny: Prúdy. Mohli to byť ešte aj Trysky, ale tam by sme nevedeli, či sa to má písať s tvrdým alebo mäkkým i. (Smiech.) Na tanečných čajoch (teraz sa to volá „diskotéka") a na stužkových sme hrali všetko možné. Od Troggs cez Rolling Stones až po Roya Orbisona. Vystupovali sme aj pod iným menom. Volali sme sa Combo Lux, alebo tak nejako. To by sme sa hanbili, keby vysvitlo, že vychytené Prúdy hrajú do tanca. (Smiech.) .a tá španielka?
Na španielke sa predsa hrávalo. Aj najkrajšie veci od Rolling Stones, ako napríklad Lady Jane, boli na španielkách. Ale ja som inklinoval k folkovému pesničkárstvu. Mal som vzor Boba Dylana a Donovana. Nakoniec, na albume Zvonky zvoňte je zo všetkého trošku. .ako Zvonky vznikli?
Vtedy to nebolo tak, že sa niekto rozhodol nahrať platňu. Bola komisia v Československom rozhlase – nikde inde neboli nahrávacie štúdiá, ktorá to posúdila a rozhodla, či nahrať, alebo nenahrať. V nej bol za textárov Rudo Skukálek, ktorému sme vďační za veľa. Urobil naše prvé texty a držal nám chrbát napríklad pri zdôvodňovaní toho, ako v speve ohýbame slovenčinu nie veľmi podľa pravidiel. Vtedy bolo treba prebojovať aj to, že na krátku slabiku môžem aj dlho držať tón. Bolo to považované za niečo neprirodzené, hoci vo folklóre celkom bežné. .vy ste vlastne od začiatku spievali v slovenčine, čo bolo v tom čase pomerne zriedkavé.
Vlastné veci sme mali len v slovenčine. Balada o smutnom Jánovi bola asi prvá v rádiách – vznikla už v roku 1966. .v rokoch 1967 a 1968 mali Prúdy veľký úspech na Beatovom festivale v Prahe a v roku 1969 vyšli Zvonky zvoňte.
To bol výber pesničiek, ktoré sme spravili za posledné roky. Koncepciu sme tomu dali až neskôr, z hotových vecí. .keď Zvonky vyšli, dlho sa na pultoch neohriali.
Najprv, keď vyšli v roku 1969, tak to bol obrovský boom. Bolo to nevídané, neslýchané. Prvá platňa a hneď aj osobité aj úspešné. Aj čas ukázal, že to bolo dobré, nie? .určite áno.
No a potom to trošku zahaprovalo, pre Skukálka, ktorý emigroval a bol činný v rádiu Slobodná Európa, no a v niečom pomohla aj Balada o smutnom Jánovi, hoci vznikla dávno pred Palachom. My sme za to nemohli, že sa Palach volal práve Jan. Potom sme ešte urobili platňu Pokoj vám a tá vôbec nevyšla. .dokonca aj keď vyšla o 20 rokov neskôr, bola urobená z iného mastra.
Áno. Ten pôvodný sa stratil. Hľadali sme ho s Petrom Pišťankom, ale našli sme len jednotlivé veci s poznámkou „nevysielať ". V roku 1969 avizovali, že to vyjde v Edícii Mladého světa, no nakoniec sa to nepodarilo. .ako ste to vnímali?
Ja sa nechcem vyhovárať na zlú dobu. My sme sa s vydavateľom dohodli. Zavolali si ma do Pantonu a povedali mi, že to nevydajú. Že by z toho bol problém. A tak sme to nevydali. .nemali ste niekedy chuť s tým komunizmom bojovať?
Však my sme v podstate bojovali, ale tak ako my Slováci bojujeme, teda zákulisne. Tá platňa bol taký boj, že keby vyšla, tak by ma buď zavreli, alebo by som musel emigrovať. Ale načo? Zrátal som si to. Keď sú tu tanky, tak proti nim veľa nenabojujem. Nežná revolúcia bola iná, štrngalo sa kľúčmi a oni sa sami vzdali. .a potom prišla normalizácia.
To sa tiež dalo prežiť. Veď Collegium Musicum, najlepšia kapela, aká kedy v Československu pôsobila, vznikla počas vrcholnej normalizácie. V roku 1970. Marián Varga nikdy nebol disident. Veď Válek ho miloval. Ministerstvo kultúry mu kúpilo Hammond, aby mal na čom hrať. Viete si to dnes predstaviť? .na Slovensku vtedy vychádzali aj veci, ktoré by v Česku vyjsť nemohli...
...a Lasica so Satinským zase nemohli hrať tu, a tak hrali v Brne. Slováci a Česi vždy vymysleli niečo, čím sa to dalo obísť. .ale mnohí muzikanti v tom období nemohli nahrávať. Napríklad Vladimír Mišík.
Ale čoby nemohli. Mišík natočil svoj najlepší album Kuře v hodinkách v roku 1972, teda rok predtým, ako som ja natočil Šľahačkovú princeznú. Mali sme toho istého producenta Hynka Žalčíka. Potom sa to začalo trošku kaziť, ale fungovalo to. Na Slovensku bola tá hlavná vetva popu v bigbíte, zatiaľ čo v Čechách to išlo skôr po sólistoch. .prúdy boli kapela, ktorá sa dávala dokopy väčšinou iba pri nahrávaní albumu a aj to vždy v inej zostave.
Do istej miery to bolo tak, ale mávali sme aj koncerty. Napríklad Šľahačkovú princeznú sme hrávali aj naživo. Zlom nastal v roku 1974, keď som musel ísť na vojnu. Vtedy som skončil s celou kapelou a ďalej som to už iba lepil, ako sa dalo. .práve počas vašej vojenskej služby ste natočili Hráča.
Dokonca som utiekol z kasární do Hlohovca, kde Opus mal vtedy v Empírovom divadle štúdio. .niektorí hovoria, že starý dobrý Hammel bol dovtedy, kým išiel na vojnu. Že keď sa vrátil, už to nebolo celkom ono. Čo na to hovoríte?
Nehovorím nič. Môžu si myslieť, čo chcú. Keď som sa vrátil z vojny, napísali sme muzikál Cyrano z predmestia. Urobili sme Stretnutie s tichom, Na druhom programe sna, Dnes už viem a plno ďalších albumov. .možno to súvisí s tým, že potom vznikli také veci ako Učiteľka tanca a ZRPŠ.
Ja za to nemôžem, že práve toto zľudovelo. Na albume Hráč je plno dobrých piesní. Piesne Učiteľka tanca a Mladosť vznikli pre televízny film Prípad Gabriela. A keďže som bol na vojne, nemal som dosť materiálu, a tak sme to dali na platňu. Však to v Učiteľke tanca aj počuť, že to je sranda, nie? A ľudia to zožrali aj s chlpmi. Výborný klip Jána Roháča tomu ešte pomohol. Mimochodom, v NDR a v Poľsku to bol ešte väčší hit ako tu. A ZRPŠ je to isté. Je to spojenie textu a popevku, ideálneho na hit pre masy.Vtedy sa nepretláčali pesničky do rádia umelo (veď bolo iba jedno), aby sa stali hitmi. Ľudia si to obľúbili sami. .ďalší váš hit bol Medulienka a ten nie je na žiadnom albume. Prečo?
To sme len tak skúšobne nahrávali. Bolo to v roku 1970, rozišli sme sa, Pokoj vám sa neujal, našli sme strašne dobrého gitaristu, pätnásťročného Fera Grigláka a nahrali sme singel. Tá pesnička má dnes 42 rokov a stále žije. Samozrrejme, mám mnoho iných pesničiek, ktoré sú možno lepšie, a preto som vydal album Best Of, kde tie najväčšie hity nie sú. Ale je tam Šesť starcov, Ľalia poľná, Túlavý psík, Vždy, keď pília krásny strom čiže pesničky, ktoré považujem za dominantné. .prečo ste tie piesne na výberovku znovu nahrali?
Nechcel som to pozbierať zo starých vecí a kňúkať tam mladým hlasom. Teraz to spievam s odstupom, ako šesťdesiatročný vyzretý chlap. .počas normalizácie vychádzali naozaj aj výborné albumy, no boli aj prehrávky a mladé kapely mali problém cez ne prejsť. Vy ste boli v prehrávkových komisiách...
Nebol som. Ja som bol námestník v Slovkoncerte, čiže som bol nad nimi. .ako vnímate celý ten systém, na ktorého čele ste stáli?
A dnes si myslíte, že mladí to majú jednoduchšie? .dnes je to len na nich.
Áno, je to len na nich. Neobhajujem prehrávky, ale myslím si, že by mala byť istá profesionalita. Aj čašník musí aspoň udržať v rukách tácku s pivom, aby mohol byť čašníkom. Keď prišiel chalan a nevedel, čo je C dur, nevedel si naladiť gitaru a chcel si hudbou zarábať, tak to je podľa mňa trochu problém. Mal by mať aspoň nejaké základy. Samozrejme, že sa to potom zvrhlo a vo všeobecnom pohovore ich skúšali, kedy bol 14. zjazd KSČ... ...ale aj to bolo súčasťou prehrávok, nie?
Bolo. Ale keď bol niekto dobrý, tak si nikto nesťažoval. Bola to skúška profesionálnej pôsobilosti. Nemyslím, že napríklad konzervatorista Fedor Frešo mal niekedy problém s prehrávkami. Ale neobhajujem prehrávky. Ja som tiež v roku 1974 neprešiel zo spevu, keď mi pani Ďurindová, Maťova mama, nedala tretiu klasifikačnú triedu, ale iba dvojku s tým, že neviem spievať, hoci som bol vtedy slávny spevák. Asi mala pravdu. .ale nám skôr ide, povedzme, o punkové kapely.
Vždy sa našla cesta. Napríklad sa im na daný program „prepožičala" jednotka a mohli dostať za vystúpenie 140 korún. Veď všetko sa vždy nejako obchádzalo, nie? .celé to teda bola taká zvláštna hra – vždy sa všetko dalo obísť. Neovplyvňuje nás to dodnes?
Tak to tu bolo od roku 1948. Ja som bol na prvom svätom prijímaní v maličkom kostolíku Notre dame pri Redute, hoci som býval pri Modrom kostole. Mama bola učiteľka a keby ju niekto uvidel, tak by mala problémy. Tak sme žili. .ale teraz, keď už tak žiť nemusíme, aj tak k tomu máme sklony.
Určite. Máme to v sebe. .vy ste boli námestníkom Slovkoncertu a zároveň výkonným muzikantom. Nespôsobovalo vám to probémy?
Nie. Vtedy problém s konfliktom záujmov nebol taký výrazný, a napokon, nebol som námestník v mäsokombináte. Keď som hral niekde mimo, zobral som si dovolenku alebo neplatené voľno a vec bola vyriešená. .vy ste sa poznali s Miroslavom Válkom?
Samozrejme. .aký on bol človek?
On ma napríklad navrhol na „zaslúžilého umelca". Fandil rockovej hudbe, lebo ju mal rád a chcel jej takto pridať istú váhu. Nechcel to dať z tejto oblasti niekomu čisto popovému. Dobre, nie? Vôbec mi to nevadí. Mne skôr vadia takí, ktorí tieto tituly po prevrate vracali. Buď to nemali prijať a často o to aj prosíkať, alebo to potom po zmene režimu nemali vracať. Čo sú to za odbojári? Bolo to iba prázdne gesto. .aký je dnes váš vzťah s Mariánom Vargom?
Veľmi dobrý. Prišiel sa pozrieť aj na Everest, občas si spolu zahráme. Vychádzame, myslím, v pohode, aspoň z mojej strany. .v deväťdesiatych rokoch ste založili agentúru Rock Pop Jazz a dodnes sa okrem hudby venujete aj organizačným veciam. Baví vás to?
Nie je to ľahké, lebo si sami musíme na seba zarobiť. Privatizovali sme časť Slovkoncertu. Ale baví ma to. Napríklad organizujeme Bratislavské jazzové dni, čo je stále legendárny festival. Prinášame muzikantov na rôzne firemné akcie, nejaké koncerty. Je to fajn. .spievali ste na predvolebných mítingoch Smeru. To bolo z presvedčenia, alebo to bol kšeft?
Ak si dobre pamätáte, tak pred šiestimi rokmi som hral pre SDKÚ. .dobre. Tak pred šiestimi rokmi ste hrali pre SDKÚ. Bolo to z presvedčenia, alebo to bol kšeft?
Najhoršie je, že ľudia sú pre to takí rozoštvaní, rozdelení na tábory, neznášanliví a politici sa aj tak s úsmevom na tvári dohodnú medzi sebou a ľudia budú zas iba čumieť. Čo tu stále riešime? Ja som už vtedy povedal, že ľaví a praví by sa mali dať pekne do stredu. Sú tam stále neobrúsené hroty, ale uvidíte, že to príde. Snažím sa byť apolitický, lebo umenie by spravidla také malo byť. Ale keď ma zavolajú pobaviť ľudí, tak zahrám, teším sa z toho a ešte za to dostanem aj peniaze. A potom môžem zo svojich peňazí spraviť turné a nahrať cédečká. .vás vždy vnímali ako pesničkára, no pred pár rokmi ste zložili hudbu k baletu Everest, pričom sa to neskončilo zle. Ako k tomu došlo?
S Mariánom Kleisom, ktorý vymyslel námet Everestu, sme si povedali, že by sme mohli urobiť niečo väčšie. Dal som sa dokopy s režisérom Patrikom Lančaričom, spravili sme DVD s hudbou, s informáciami a ponúkal som to divadlám. A Mário Radačovský v Balete SND to zobral a zaradil do jubilejnej 90. sezóny ako nové slovenské dielo. Hralo sa to dve sezóny, predstavenia boli vypredané, a potom to bývalý generálny riaditeľ Ondrej Šoth stiahol z repertoáru. Je to taký Everest v mojej tvorbe. .v pesničke Hráč spievate „Polnoc a ja v autobuse, kam ma vezie, neviem sám. Tak tu slávim dvadsaťosem, prvý raz sa obzerám." Teraz máte o pár rokov viac. Keď sa dnes obzeráte, čo vidíte.
To moje obzretie je v albume Best of. Ale práve preto som zároveň vydal aj album Nočná galéria, kde som úplne inde, ďalej. Som to stále ja, no nedá sa to k ničomu prirovnať. V októbri a novembri ideme na turné a ak to bude fungovať medzi poslucháčmi a mnou, tak budem veľmi rád. Lebo mám rád koncerty. Dodáva mi to energiu. Ale keď budem sláviť šesťdesiatosem, tak sa môžeme stretnúť a budeme bilancovať. Pavol Hammel/
Narodil sa v roku 1948 v Bratislave, kde stále žije. Od polovice šesťdesiatych rokov sa venuje hudbe. Najprv ako pesničkár, neskôr ako spevák skupiny Prúdy. Významná je jeho spolupráca s Mariánom Vargom na spoločných albumoch aj na albumoch skupiny Collegium Musicum. Je spoluautorom muzikálu Cyrano z predmestia a autorom hudby k baletu Everest. Bol dlhoročným námestníkom Slovkoncertu, neskôr spoluzakladateľom agentúry Rock Pop Jazz. V týchto dňoch vydal vo vydavateľstve Pavian Music album Best Of a nový album Nočná galéria.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.