.ondrej Šoth sa funkcie vzdal sám, po rozhovore s ministrom kultúry, keď spolu medzi štyrmi očami prebrali výsledky ministerskej kontroly v SND. Ani minister, ani Šoth viac k veci nepovedali. .na začiatku bol risk
Keď v marci 2010 vybrala výberová komisia Ministerstva kultúry za generálneho riaditeľa SND choreografa Ondreja Šotha, pripomínalo to akt číreho zúfalstva. Veľa silných kandidátov nebolo, dať za šéfa Čecha či Rumuna bolo riskantné, a tak komisia zdvihla ruku za človeka, ktorý sa pred ňou – od dojatia nad významom a históriou SND, ale možno aj pre silné rozrušenie – rozplakal. Už vtedy mali niektorí členovia komisie pochybnosti, či tento precitlivený, no veľmi ambiciózny a sebavedomý choreograf, ktorý doteraz viedol iba malý baletný súbor v Košiciach, má manažérsky na to, aby zvládol Národné divadlo. Ale keď nikto lepší nebol, tak to riskli. Zrejme členovia komisie dúfali, že tento muž, dojemne sa vyznávajúci z horúcich citov k Národnému divadlu, urobí, čo je v jeho silách, aby mu pomohol. Navyše sľúbil, že sa obklopí odborníkmi a osobnosťami.
No už jedno z jeho prvých rozhodnutí vzbudilo vo verejnosti nevôľu: nekompromisný a neslušný rozchod s obľúbeným šéfom Baletu SND Máriom Radačovským neveštil nič dobrého. Už vtedy človek začínal mať podozrenie, či hlavnou Šothovou ambíciou nebolo dostať sa ako tvorca do Baletu SND, kde sa mu dovtedy umelecky nedarilo preraziť. .bumerang sa vrátil
Šoth hneď po nástupe verejne porozprával, ako sa za jeho predchodcov v divadle bačovalo, ako si šéfovia zvyšovali mzdy a rozdávali zadarmo vstupenky. Divadlo vraj ekonomicky nefungovalo a bolo aj umelecky v troskách. Vznikali vraj imitácie, odišla disciplína, páchali sa krivdy voči osobnostiam a celkovo „nastala nesúdnosť“.
Dnes sa mu tvrdé obvinenia vrátili ako bumerang. Teraz čelí vážnym výčitkám ministerských kontrolórov, že hospodáril neefektívne, že zo štátnych peňazí financoval ples pre smotánku a celkovo hospodáril tak, že sa vecou zaoberá aj prokuratúra, ktorá dostala anonymné podania.
Šoth si v divadle nezískal všetkých, do redakcií často chodili anonymné udania, upozorňujúce na to, ako sa tam kradne. On sám pri odstúpení tvrdil, že sa dostal pod silný mediálny tlak a radšej odstupuje, lebo mediálne útoky nemiestne zasahujú do tvorivého procesu divadla. To je však skôr taká zastieracia bublina. Za mediálne útoky si môže Ondrej Šoth do značnej miery sám pre svoj prístup. Oprávnene žiarlil na Mária Radačovského, ktorého médiá pre jeho otvorenosť a charizmatickosť milovali. Šoth si – ani vyzbrojený platenými mediálnymi poradcami – nedokázal získať priazeň verejnosti. .zneuznaný
Nevyšlo mu to celkom ani s tými umelcami, ktorými sa chcel obklopiť, dať im absolútnu moc a stať sa ich duchovným otcom. Po nedôstojnom odchode Radačovského odišla z baletu aj časť súboru. Vlastimil Harapes vydržal ako riaditeľ Baletu len pár mesiacov, potom ho nahradil Šothov blízky spolupracovník z Košíc Andrej Suchanov, s ktorým ho spája láska ku klasickému ruskému baletu.
Ani kultový režisér Vladimír Strnisko, ktorého Šoth dosadil za šéfa Činohry SND, nevydržal na svojom poste dlho. Keď sa dostal do sporu s hercami, Šoth ho nepodržal. Strnisko navyše kritizoval Šothov spôsob narábania s financiami, ktoré zarábala najmä činohra. A tak musel z divadla odísť.
Potvrdili sa obavy, že Šoth nebude ľudí spájať, skôr bude pôsobiť deštrukčne – v už aj tak mimoriadne komplikovanom a rozhádanom prostredí, kde medzi operou, činohrou a baletom pôsobia silné odstredivé sily. Šoth sa navyše obklopil ľuďmi, ktorí jeho manažérsky imidž načisto pochovali. Najmä šéf obchodu a vzťahov s verejnosťou Juraj Martiny prekvapil na Šothovej prvej oficiálnej tlačovke svojou bezškrupulóznosťou. Neváhal napomínať svojho šéfa a opravovať jeho vyjadrenia. Bolo jasné, že tento muž s rôznymi vlastnými podnikateľskými aktivitami bude jedným z kľúčových ľudí Šothovho manažmentu. Rozpaky vzbudil aj návrat Milana Vajdičku, ktorého svojho času Silvia Hroncová prepustila, do funkcie technicko-prevádzkového riaditeľa.
Šoth sa ustavične priznával k tomu, že ekonomike nerozumie, že na to si musí platiť poradcu, ale buď niektoré veci ľahkovážne prenechal svojim spolupracovníkom alebo finančné záležitosti podceňoval. Pokojne podpísal finančné odmeny pre svojich podriadených, hoci predtým všetky odmeny zrušil, alebo odsúhlasil podozrivo vysoké navýšenie rozpočtu na niektoré predstavenia.
Asi sa oveľa viac sústredil na to, aby Balet SND konečne začal uvádzať jeho diela. Už v Košiciach sa cítil nedocenený aj urazený, že Bratislava jeho umeleckú tvorbu ignoruje. Ako generálny riaditeľ SND mohol konečne priniesť na prvú scénu svoje predstavenia (Giselle, Malý princ, Odysseus). Dnes dúfa, že sa v divadle udrží ako dramaturg baletu. Ale na to, či Ondrej Šoth v SND bude môcť zostať aj po príchode nového šéfa, veľa staviť neodporúčam.
Keď v marci 2010 vybrala výberová komisia Ministerstva kultúry za generálneho riaditeľa SND choreografa Ondreja Šotha, pripomínalo to akt číreho zúfalstva. Veľa silných kandidátov nebolo, dať za šéfa Čecha či Rumuna bolo riskantné, a tak komisia zdvihla ruku za človeka, ktorý sa pred ňou – od dojatia nad významom a históriou SND, ale možno aj pre silné rozrušenie – rozplakal. Už vtedy mali niektorí členovia komisie pochybnosti, či tento precitlivený, no veľmi ambiciózny a sebavedomý choreograf, ktorý doteraz viedol iba malý baletný súbor v Košiciach, má manažérsky na to, aby zvládol Národné divadlo. Ale keď nikto lepší nebol, tak to riskli. Zrejme členovia komisie dúfali, že tento muž, dojemne sa vyznávajúci z horúcich citov k Národnému divadlu, urobí, čo je v jeho silách, aby mu pomohol. Navyše sľúbil, že sa obklopí odborníkmi a osobnosťami.
No už jedno z jeho prvých rozhodnutí vzbudilo vo verejnosti nevôľu: nekompromisný a neslušný rozchod s obľúbeným šéfom Baletu SND Máriom Radačovským neveštil nič dobrého. Už vtedy človek začínal mať podozrenie, či hlavnou Šothovou ambíciou nebolo dostať sa ako tvorca do Baletu SND, kde sa mu dovtedy umelecky nedarilo preraziť. .bumerang sa vrátil
Šoth hneď po nástupe verejne porozprával, ako sa za jeho predchodcov v divadle bačovalo, ako si šéfovia zvyšovali mzdy a rozdávali zadarmo vstupenky. Divadlo vraj ekonomicky nefungovalo a bolo aj umelecky v troskách. Vznikali vraj imitácie, odišla disciplína, páchali sa krivdy voči osobnostiam a celkovo „nastala nesúdnosť“.
Dnes sa mu tvrdé obvinenia vrátili ako bumerang. Teraz čelí vážnym výčitkám ministerských kontrolórov, že hospodáril neefektívne, že zo štátnych peňazí financoval ples pre smotánku a celkovo hospodáril tak, že sa vecou zaoberá aj prokuratúra, ktorá dostala anonymné podania.
Šoth si v divadle nezískal všetkých, do redakcií často chodili anonymné udania, upozorňujúce na to, ako sa tam kradne. On sám pri odstúpení tvrdil, že sa dostal pod silný mediálny tlak a radšej odstupuje, lebo mediálne útoky nemiestne zasahujú do tvorivého procesu divadla. To je však skôr taká zastieracia bublina. Za mediálne útoky si môže Ondrej Šoth do značnej miery sám pre svoj prístup. Oprávnene žiarlil na Mária Radačovského, ktorého médiá pre jeho otvorenosť a charizmatickosť milovali. Šoth si – ani vyzbrojený platenými mediálnymi poradcami – nedokázal získať priazeň verejnosti. .zneuznaný
Nevyšlo mu to celkom ani s tými umelcami, ktorými sa chcel obklopiť, dať im absolútnu moc a stať sa ich duchovným otcom. Po nedôstojnom odchode Radačovského odišla z baletu aj časť súboru. Vlastimil Harapes vydržal ako riaditeľ Baletu len pár mesiacov, potom ho nahradil Šothov blízky spolupracovník z Košíc Andrej Suchanov, s ktorým ho spája láska ku klasickému ruskému baletu.
Ani kultový režisér Vladimír Strnisko, ktorého Šoth dosadil za šéfa Činohry SND, nevydržal na svojom poste dlho. Keď sa dostal do sporu s hercami, Šoth ho nepodržal. Strnisko navyše kritizoval Šothov spôsob narábania s financiami, ktoré zarábala najmä činohra. A tak musel z divadla odísť.
Potvrdili sa obavy, že Šoth nebude ľudí spájať, skôr bude pôsobiť deštrukčne – v už aj tak mimoriadne komplikovanom a rozhádanom prostredí, kde medzi operou, činohrou a baletom pôsobia silné odstredivé sily. Šoth sa navyše obklopil ľuďmi, ktorí jeho manažérsky imidž načisto pochovali. Najmä šéf obchodu a vzťahov s verejnosťou Juraj Martiny prekvapil na Šothovej prvej oficiálnej tlačovke svojou bezškrupulóznosťou. Neváhal napomínať svojho šéfa a opravovať jeho vyjadrenia. Bolo jasné, že tento muž s rôznymi vlastnými podnikateľskými aktivitami bude jedným z kľúčových ľudí Šothovho manažmentu. Rozpaky vzbudil aj návrat Milana Vajdičku, ktorého svojho času Silvia Hroncová prepustila, do funkcie technicko-prevádzkového riaditeľa.
Šoth sa ustavične priznával k tomu, že ekonomike nerozumie, že na to si musí platiť poradcu, ale buď niektoré veci ľahkovážne prenechal svojim spolupracovníkom alebo finančné záležitosti podceňoval. Pokojne podpísal finančné odmeny pre svojich podriadených, hoci predtým všetky odmeny zrušil, alebo odsúhlasil podozrivo vysoké navýšenie rozpočtu na niektoré predstavenia.
Asi sa oveľa viac sústredil na to, aby Balet SND konečne začal uvádzať jeho diela. Už v Košiciach sa cítil nedocenený aj urazený, že Bratislava jeho umeleckú tvorbu ignoruje. Ako generálny riaditeľ SND mohol konečne priniesť na prvú scénu svoje predstavenia (Giselle, Malý princ, Odysseus). Dnes dúfa, že sa v divadle udrží ako dramaturg baletu. Ale na to, či Ondrej Šoth v SND bude môcť zostať aj po príchode nového šéfa, veľa staviť neodporúčam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.