Zrada II. vatikánskeho koncilu alebo návrat k tradícii? Pohľady na rozhodnutie pápeža Benedikta XVI., ktorým rozšíril možnosti slávenia Tridentskej liturgie, sa až príliš rôznia.
Motu proprio Benedikta XVI. s názvom Summorum Pontificum, ktoré bolo vydané začiatkom júla, vstúpilo do platnosti 14. septembra. V ten deň slúžil v talianskom pútnickom meste Loreto slávnostnú tridentskú omšu za účasti asi sedemsto veriacich kardinál Dario Castrillon Hoyos, predseda pápežskej komisie Ecclesia Dei a jeden z najväčších zástancov pápežovho rozhodnutia. Jeho komisia má na starosti dialóg s lefebvristami – prívržencami francúzskeho biskupa Marcela Lefebvra, ktorí odmietli časť záverov II. vatikánskeho koncilu, okrem iného aj liturgickú reformu. Omšu a ďalšie sviatosti chceli lefebvristi naďalej sláviť tak, ako sa slávili od roku 1570, keď pápež Pius V. vydal Rímsky misál.
Rozchod medzi Katolíckou cirkvou a Bratstvom svätého Pia X., ako znie oficiálny názov lefebvristov, nastal v roku 1988, keď arcibiskup Lefebvre bez súhlasu Vatikánu vysvätil štyroch nových biskupov. Podpora slávenia tridentskej liturgie je vystretou rukou k týmto veriacim. Podľa talianskeho kresťanského týždenníka Famiglia cristiana bral pápež ohľad aj na ďalšiu skupinu veriacich, v ktorej hrozilo, že opustia Katolícku cirkev. Ide o katolíkov, ktorí síce prijali závery II. vatikánskeho koncilu, ale zostali naviazaní na predkoncilovú liturgiu a navštevovali omše lefebvristov.
.radikálny krok
Tridentská omša sa mohla ďalej sláviť aj po pokoncilovej reforme. Jej slávenie však musel povoliť diecézny biskup. Podľa nových usmernení motu proprio platí, že ak sa vo farnosti nachádza stála skupina veriacich so záujmom o tridentskú liturgiu, farár im musí vyhovieť. Biskupi môžu pre takýchto veriacich zakladať špeciálne, tzv. personálne farnosti alebo menovať kaplánov. „Motu proprio Summorum Pontificum považujem za najradikálnejší krok, aký Benedikt XVI. doteraz vo svojom pontifikáte urobil,“ píše v časopise Tribunál zameranom na cirkevné právo profesor Katolíckej univerzity v Ružomberku Ján Duda.
Interpretácie pápežovho kroku sa rôznia. Lefebvristi a prívrženci tridentskej liturgie, ktorých nie je veľa, ale sú rozšírení v niektorých krajinách západnej Európy a v severnej Amerike, pápežov dokument prijali s veľkou radosťou. Biskup Bernard Fellay, súčasná hlava lefebvristov, sa vyjadril, že „dokument je zásadnou etapou na ceste, ktorá teraz môže byť v perspektíve nádeje urýchlená aj pokiaľ ide o otázku exkomunikácie“. U nás sa o motu proprio pozitívne vyjadril Kruh Leva XIII. – slovami jeho predsedu Petra Friša „prijal pápežovo motu proprio s radosťou a očakávaním, že sa tradičná tridentská svätá omša začne opäť slúžiť aj na Slovensku, ktoré za susednými štátmi zaostáva. Napríklad podľa vatikánskeho rozhlasu českej verzie sa v Česku slúži na piatich miestach.“
No nie všetci sú spokojní, ako píše aj vatikanista Orazio La Rocca z talianskeho denníka La Repubblica, „hoci tých, ktorí pozdvihnú svoj hlas, nie je mnoho, pretože ako sa vie, o rozhodnutiach pápeža sa nediskutuje“. Aj pápež si uvedomuje, že jeho rozhodnutie vyvolá isté otázky. V liste biskupom, ktorý bol k motu proprio pripojený, odpovedá na dve najpálčivejšie. Biskupov uisťuje, že autorita II. vatikánskeho koncilu zostáva nedotknutá a pokoncilová liturgia je naďalej riadnou formou slávenia. Zároveň odmieta obavu, že by vo farnostiach mohlo dochádzať k rozdeleniu veriacich podľa toho, kto na akú omšu chodí.
.nespokojné hlasy
Nespokojné hlasy sa ozývajú i napriek pápežovmu vysvetľovaciemu listu aj uisteniam kardinála Hoyosa, že motu proprio v skutočnosti neprináša žiadnu veľkú zmenu. Rešpektovaný kardinál Carlo Maria Martini v rozhovore pre taliansky denník Il Sole 24 Ore otvorene povedal, že on tridentskú omšu slúžiť nebude. Takéto vyhlásenie si mohol dovoliť. Pre vysoký vek už nespravuje žiadnu diecézu a veriaci s požiadavkou slávenia predkoncilovej omše za ním už prísť nemôžu. Martini, ktorý do roku 1970 rovnako ako ostatní kňazi slúžil tridentskú omšu, tvrdí, že reformovanie liturgie po koncile bolo prameňom vnútorného omladnutia mnohých veriacich a krokom vpred na pochopenie liturgie. Kardinál zdôraznil aj to, čo uvádzajú ďalší rešpektovaní teológovia, že pokoncilová liturgia ponúka veriacim bohatší stôl Božieho slova ako liturgia predkoncilová s obmedzeným výberom a pestrosťou čítaní zo Svätého písma. „Dôsledky pocíti aj kázeň,“ dodáva Manlio Soldi z Pápežskej saleziánskej univerzity v Ríme.
Ďalšia otázka je čisto praktická. Starých kňazov, ktorí si pamätajú predkoncilové obrady a majú dobrú znalosť latinčiny, je málo a bohoslovci v seminároch sú už roky vychovávaní k znalosti reformovanej liturgie. Napriek niekoľkým semestrom latinčiny sa o ich znalosti cirkevného jazyka dá pochybovať. Ako budú kňazi, ktorí starej liturgii nerozumejú a nemajú k nej vzťah, slúžiť tridentské omše? Asociácia talianskych liturgistov, ktorá združuje profesorov liturgiky na pápežských univerzitách a na teologických fakultách, na svojom augustovom stretnutí vydala dokument, ktorý varuje pred nebezpečenstvom liturgického formalizmu v dôsledku neznalosti predkoncilovej liturgie. „Diecézni biskupi a farári sú postavení pred neľahkú úlohu: asi sa niektorí nevyhnú tomu, že sa budú musieť naučiť sláviť starobylú predkoncilovú liturgiu podľa starobylých liturgických predpisov,“ konštatuje Ján Duda.
.právo na vlastnú liturgiu
Pápež Benedikt XVI. v obhajobe svojho rozhodnutia pripomína, že to, „čo bolo posvätné pre predchádzajúce generácie, zostáva posvätným a veľkým aj pre nás“. Jeho snaha umožniť slávenie predkoncilovej liturgie, z ktorej cirkev žila štyristo rokov, je oprávnená a pochopiteľná. Zaznievajú však aj otázky, či bolo nevyhnutné až takéto všeobecné zliberalizovanie liturgie, ktorá je cudzia mnohým dnešným kňazom a veriacim, a či nestačilo v platnosti ponechať, respektíve upraviť doterajšiu prax, keď sa predkoncilová liturgia mohla sláviť s povolením biskupa.
Aj sám Benedikt XVI. si zrejme uvedomuje, že dôsledky jeho rozhodnutia nemusia byť vo všetkých diecézach a farnostiach len pozitívne, a preto vyzýva biskupov, aby ho o dopadoch jeho rozhodnutia o tri roky informovali, pretože „pokiaľ by sa skutočne objavili vážne ťažkosti, vždy bude možné nájsť cesty na nápravu“.
.imrich Gazda
Autor je doktorand žurnalistiky
Motu proprio Benedikta XVI. s názvom Summorum Pontificum, ktoré bolo vydané začiatkom júla, vstúpilo do platnosti 14. septembra. V ten deň slúžil v talianskom pútnickom meste Loreto slávnostnú tridentskú omšu za účasti asi sedemsto veriacich kardinál Dario Castrillon Hoyos, predseda pápežskej komisie Ecclesia Dei a jeden z najväčších zástancov pápežovho rozhodnutia. Jeho komisia má na starosti dialóg s lefebvristami – prívržencami francúzskeho biskupa Marcela Lefebvra, ktorí odmietli časť záverov II. vatikánskeho koncilu, okrem iného aj liturgickú reformu. Omšu a ďalšie sviatosti chceli lefebvristi naďalej sláviť tak, ako sa slávili od roku 1570, keď pápež Pius V. vydal Rímsky misál.
Rozchod medzi Katolíckou cirkvou a Bratstvom svätého Pia X., ako znie oficiálny názov lefebvristov, nastal v roku 1988, keď arcibiskup Lefebvre bez súhlasu Vatikánu vysvätil štyroch nových biskupov. Podpora slávenia tridentskej liturgie je vystretou rukou k týmto veriacim. Podľa talianskeho kresťanského týždenníka Famiglia cristiana bral pápež ohľad aj na ďalšiu skupinu veriacich, v ktorej hrozilo, že opustia Katolícku cirkev. Ide o katolíkov, ktorí síce prijali závery II. vatikánskeho koncilu, ale zostali naviazaní na predkoncilovú liturgiu a navštevovali omše lefebvristov.
.radikálny krok
Tridentská omša sa mohla ďalej sláviť aj po pokoncilovej reforme. Jej slávenie však musel povoliť diecézny biskup. Podľa nových usmernení motu proprio platí, že ak sa vo farnosti nachádza stála skupina veriacich so záujmom o tridentskú liturgiu, farár im musí vyhovieť. Biskupi môžu pre takýchto veriacich zakladať špeciálne, tzv. personálne farnosti alebo menovať kaplánov. „Motu proprio Summorum Pontificum považujem za najradikálnejší krok, aký Benedikt XVI. doteraz vo svojom pontifikáte urobil,“ píše v časopise Tribunál zameranom na cirkevné právo profesor Katolíckej univerzity v Ružomberku Ján Duda.
Interpretácie pápežovho kroku sa rôznia. Lefebvristi a prívrženci tridentskej liturgie, ktorých nie je veľa, ale sú rozšírení v niektorých krajinách západnej Európy a v severnej Amerike, pápežov dokument prijali s veľkou radosťou. Biskup Bernard Fellay, súčasná hlava lefebvristov, sa vyjadril, že „dokument je zásadnou etapou na ceste, ktorá teraz môže byť v perspektíve nádeje urýchlená aj pokiaľ ide o otázku exkomunikácie“. U nás sa o motu proprio pozitívne vyjadril Kruh Leva XIII. – slovami jeho predsedu Petra Friša „prijal pápežovo motu proprio s radosťou a očakávaním, že sa tradičná tridentská svätá omša začne opäť slúžiť aj na Slovensku, ktoré za susednými štátmi zaostáva. Napríklad podľa vatikánskeho rozhlasu českej verzie sa v Česku slúži na piatich miestach.“
No nie všetci sú spokojní, ako píše aj vatikanista Orazio La Rocca z talianskeho denníka La Repubblica, „hoci tých, ktorí pozdvihnú svoj hlas, nie je mnoho, pretože ako sa vie, o rozhodnutiach pápeža sa nediskutuje“. Aj pápež si uvedomuje, že jeho rozhodnutie vyvolá isté otázky. V liste biskupom, ktorý bol k motu proprio pripojený, odpovedá na dve najpálčivejšie. Biskupov uisťuje, že autorita II. vatikánskeho koncilu zostáva nedotknutá a pokoncilová liturgia je naďalej riadnou formou slávenia. Zároveň odmieta obavu, že by vo farnostiach mohlo dochádzať k rozdeleniu veriacich podľa toho, kto na akú omšu chodí.
.nespokojné hlasy
Nespokojné hlasy sa ozývajú i napriek pápežovmu vysvetľovaciemu listu aj uisteniam kardinála Hoyosa, že motu proprio v skutočnosti neprináša žiadnu veľkú zmenu. Rešpektovaný kardinál Carlo Maria Martini v rozhovore pre taliansky denník Il Sole 24 Ore otvorene povedal, že on tridentskú omšu slúžiť nebude. Takéto vyhlásenie si mohol dovoliť. Pre vysoký vek už nespravuje žiadnu diecézu a veriaci s požiadavkou slávenia predkoncilovej omše za ním už prísť nemôžu. Martini, ktorý do roku 1970 rovnako ako ostatní kňazi slúžil tridentskú omšu, tvrdí, že reformovanie liturgie po koncile bolo prameňom vnútorného omladnutia mnohých veriacich a krokom vpred na pochopenie liturgie. Kardinál zdôraznil aj to, čo uvádzajú ďalší rešpektovaní teológovia, že pokoncilová liturgia ponúka veriacim bohatší stôl Božieho slova ako liturgia predkoncilová s obmedzeným výberom a pestrosťou čítaní zo Svätého písma. „Dôsledky pocíti aj kázeň,“ dodáva Manlio Soldi z Pápežskej saleziánskej univerzity v Ríme.
Ďalšia otázka je čisto praktická. Starých kňazov, ktorí si pamätajú predkoncilové obrady a majú dobrú znalosť latinčiny, je málo a bohoslovci v seminároch sú už roky vychovávaní k znalosti reformovanej liturgie. Napriek niekoľkým semestrom latinčiny sa o ich znalosti cirkevného jazyka dá pochybovať. Ako budú kňazi, ktorí starej liturgii nerozumejú a nemajú k nej vzťah, slúžiť tridentské omše? Asociácia talianskych liturgistov, ktorá združuje profesorov liturgiky na pápežských univerzitách a na teologických fakultách, na svojom augustovom stretnutí vydala dokument, ktorý varuje pred nebezpečenstvom liturgického formalizmu v dôsledku neznalosti predkoncilovej liturgie. „Diecézni biskupi a farári sú postavení pred neľahkú úlohu: asi sa niektorí nevyhnú tomu, že sa budú musieť naučiť sláviť starobylú predkoncilovú liturgiu podľa starobylých liturgických predpisov,“ konštatuje Ján Duda.
.právo na vlastnú liturgiu
Pápež Benedikt XVI. v obhajobe svojho rozhodnutia pripomína, že to, „čo bolo posvätné pre predchádzajúce generácie, zostáva posvätným a veľkým aj pre nás“. Jeho snaha umožniť slávenie predkoncilovej liturgie, z ktorej cirkev žila štyristo rokov, je oprávnená a pochopiteľná. Zaznievajú však aj otázky, či bolo nevyhnutné až takéto všeobecné zliberalizovanie liturgie, ktorá je cudzia mnohým dnešným kňazom a veriacim, a či nestačilo v platnosti ponechať, respektíve upraviť doterajšiu prax, keď sa predkoncilová liturgia mohla sláviť s povolením biskupa.
Aj sám Benedikt XVI. si zrejme uvedomuje, že dôsledky jeho rozhodnutia nemusia byť vo všetkých diecézach a farnostiach len pozitívne, a preto vyzýva biskupov, aby ho o dopadoch jeho rozhodnutia o tri roky informovali, pretože „pokiaľ by sa skutočne objavili vážne ťažkosti, vždy bude možné nájsť cesty na nápravu“.
.imrich Gazda
Autor je doktorand žurnalistiky
Slovník Motu proprio – apoštolský list vydaný z vlastnej iniciatívy pápeža; právna záväznosť dokumentu je rôzna Tridentská omša – liturgia slávená podľa Rímskeho misála vydaného v roku 1570 pápežom Piom V., ktorý si osvojil rozhodnutie Tridentského koncilu (1545 – 1563). Poslednú úpravu tohto misálu vykonal krátko pred začiatkom II. vatikánskeho koncilu pápež Ján XXIII. II. vatikánsky koncil (1962 – 1965) – posledný všeobecný koncil, ktorý otvoril Katolícku cirkev súčasnému svetu – zreformoval liturgiu, postavil do popredia Sväté písmo, zdôraznil význam ekumenizmu a dôležitosti laikov v cirkvi .ig |
| Z pápežovho motu proprio mám zmiešané pocity Profesor cirkevného práva na Katolíckej univerzitre v Ružomberku Ján Duda vníma túžbu po tridenstskej liturgii aj ako důsledok toho, že niektorí kňazi slúžili svätú omšu s malou ústou a posvätnosťou. .ste kňaz a cirkevný právnik – čo vo vás rezonovalo, keď ste prvýkrát dočítali motu proprio a sprievodný list pápeža? Mal som a mám z toho zmiešané pocity. Považujem to však za normálne, lebo patrím ku generácii, ktorá sa prakticky s tridentskou liturgiou nestretla a nemám k nej osobne pozitívny vzťah. Ctím si terajší rímsky spôsob slúženia svätej omše. Sprievodný list Benedikta XVI. adresovaný biskupom považujem za veľmi šťastný krok, lebo v ňom vysvetľuje dôvody, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli. Svojou argumentáciou ma presvedčil, a preto jeho rozhodnutie teraz považujem za správne. Aj keď zmiešané pocity z toho, čo to vnútri Cirkvi urobí, vo mne pretrvávajú. .čo podnietilo pápeža na vydanie tohto dokumentu? Pociťovali ste vo svojej liturgickej praxi jeho potrebu? Osobne som potrebu tohto dokumentu nepociťoval, ale súhlasím s argumentmi pápeža, že to, čo bolo posvätné predtým, je posvätné aj dnes. Nemám problém pochopiť tých, ktorí pociťujú túžbu po tridentskej liturgii, a chcem, aby sa im vyhovelo. Podľa môjho názoru k rozšíreniu tejto túžby prispeli okrem iných faktorov aj kňazi, ktorí súčasnú svätú omšu slúžili s malou úctou a posvätnosťou. Niektorí si z nej robili svoje osobné, vlastnou ľubovôľou podfarbené „umelecké“ vystúpenia, čo spomína aj Benedikt XVI. v liste biskupom. To ma mrzí najviac. .ig |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.