Vďaka tomu, že v Berlíne nikto veľmi nič nerieši, sa Klaus Wowereit mohol pred niekoľkými dňami stať už po tretí raz berlínskym primátorom. Je ťažké povedať, prečo práve on. Jedinou zaujímavejšou vecou na ňom je, že sa otvorene prihlásil ku svojej homosexualite, ale to je predsa len na osem rokov doterajšieho a štyri roky budúceho starostovania málo. V Berlíne však zrejme nie.
Pre Čechov a Poliakov je Berlín zásadným mestom. Z Poľska je do hlavného mesta Nemecka iba sto kilometrov, takže to tam má tretina Poliakov bližšie ako do vlastnej metropoly Varšavy. Aj pre Čechov je Berlín už len asi tri a pol hodiny autom a veľa z nich už zistilo, že je to z mnohých pohľadov lacnejšie, či prinajhoršom rovnako drahé mesto ako Praha. Oproti Prahe, ktorá je takým opraveným stredovekým viac či menej gýčovitým turistickým skanzenom, kde ani Kaplického knižnica neprešla cez českú prezidentskú malosť, je Berlín živou a pred očami sa meniacou metropolou. Mestom, kam môžete chodiť každé dva roky a zakaždým vás prekvapí niečím novým a zaujímavým. Takto som si vlani skoro odkrútil hlavu, keď som stál uprostred nového berlínskeho Hlavného nádražia, obrovskej stavby, ktorá vznikla na mieste, kde Hitler plánoval postaviť najväčší chrám svojej tisícročnej ríše. Hlavné nádražie, postavené podobne, ako trebárs Postupimské námestie a rovnako ako celý „nový Berlín“ v nacistickej severojužnej osi, je obdobným chrámom, ale dopravy. Šesť poschodí koľajníc, kde sa míňajú európske expresy, regionálne vlaky alebo S-Bahn, berlínsky kríženec vlaku, električky a metra, k tomu desiatky obchodov a reštaurácií, to všetko na dohľad z novej budovy kancelárstva alebo Reichstagu, presklenej, obrovskej, a pritom veľmi príjemne funkčnej.
Berlín sa nemení len navonok, mení sa aj zvnútra. Úplne zásadnou správou posledných berlínskych volieb však nie je znovuzvolenie Wowereita za primátora, ale deväť percent pre Pirátsku stranu, novodobú obdobu anarchistov, a dvadsať percent pre zelených, ktorí sú v nemeckých podmienkach takými prestarnutými a trochu zmúdrenými anarchistami. A ešte zásadnejšie je, že východoberlínski komunisti dostali už len jedenásť percent hlasov.
Súvisí to s tým, že do Berlína a jeho okolia (hlavne krásneho rezidenčného kráľovského Postupimu) sa asi ako do jediného mesta na východe Nemecka viac ľudí sťahuje, ako odtiaľ odchádza. Mladí ľudia z Hannoveru, Porýnia alebo aj Bavorska, ktorí, na rozdiel od rodených Berlínčanov, zvyknutých na život na sociálnych podporách, chodia do Berlína robiť kariéru, mení aj sociálny charakter jednotlivých štvrtí. Z Kreutzbergu a ďalších krajších miest na východe mesta (Berlínsky múr sa tiahol dosť kľukato) vytláčajú „berlínsku chudobu“ a robia z nich prosperujúce, novotou žiariace rezidenčné štvrte, kde sa nájmy 200 eur na mesiac stali už len spomienkou na neopakovateľnú minulosť.
Naopak, „tvrdé sídliská“, kde sa východonemeckí stavitelia panelákov za Honeckera vyšantili, sa stávajú klasickými getami chudobných a bezútešnosť beznádejnej druhej generácie zjednotených enderákov tam komplikuje ešte aj príliv imigrantov z tretieho sveta a východnej Európy, čo vytvára poriadne výbušnú zmes. Stovky horiacich áut počas tohto leta dokazujú, že Berlín sa v tom, hoci inými cestami, priblížil k Parížu, k Lyonu a ďalším francúzskym veľkomestám.
Zatiaľ je to však len výnimka z pravidla, že „Berlín je chudobný, ale sexi“. Platí, že v Berlíne sa žúruje, oslavuje a tancuje do rána najlepšie a najslobodnejšie z celej strednej Európy, že je to mesto, ktoré nikdy nespí, pretože je tu veľa ľudí, ktorí ráno nemusia vstávať do práce. A to si isto stojí za to skúsiť, prinajmenšom ako turista. Autor je redaktor Lidových novín
Pre Čechov a Poliakov je Berlín zásadným mestom. Z Poľska je do hlavného mesta Nemecka iba sto kilometrov, takže to tam má tretina Poliakov bližšie ako do vlastnej metropoly Varšavy. Aj pre Čechov je Berlín už len asi tri a pol hodiny autom a veľa z nich už zistilo, že je to z mnohých pohľadov lacnejšie, či prinajhoršom rovnako drahé mesto ako Praha. Oproti Prahe, ktorá je takým opraveným stredovekým viac či menej gýčovitým turistickým skanzenom, kde ani Kaplického knižnica neprešla cez českú prezidentskú malosť, je Berlín živou a pred očami sa meniacou metropolou. Mestom, kam môžete chodiť každé dva roky a zakaždým vás prekvapí niečím novým a zaujímavým. Takto som si vlani skoro odkrútil hlavu, keď som stál uprostred nového berlínskeho Hlavného nádražia, obrovskej stavby, ktorá vznikla na mieste, kde Hitler plánoval postaviť najväčší chrám svojej tisícročnej ríše. Hlavné nádražie, postavené podobne, ako trebárs Postupimské námestie a rovnako ako celý „nový Berlín“ v nacistickej severojužnej osi, je obdobným chrámom, ale dopravy. Šesť poschodí koľajníc, kde sa míňajú európske expresy, regionálne vlaky alebo S-Bahn, berlínsky kríženec vlaku, električky a metra, k tomu desiatky obchodov a reštaurácií, to všetko na dohľad z novej budovy kancelárstva alebo Reichstagu, presklenej, obrovskej, a pritom veľmi príjemne funkčnej.
Berlín sa nemení len navonok, mení sa aj zvnútra. Úplne zásadnou správou posledných berlínskych volieb však nie je znovuzvolenie Wowereita za primátora, ale deväť percent pre Pirátsku stranu, novodobú obdobu anarchistov, a dvadsať percent pre zelených, ktorí sú v nemeckých podmienkach takými prestarnutými a trochu zmúdrenými anarchistami. A ešte zásadnejšie je, že východoberlínski komunisti dostali už len jedenásť percent hlasov.
Súvisí to s tým, že do Berlína a jeho okolia (hlavne krásneho rezidenčného kráľovského Postupimu) sa asi ako do jediného mesta na východe Nemecka viac ľudí sťahuje, ako odtiaľ odchádza. Mladí ľudia z Hannoveru, Porýnia alebo aj Bavorska, ktorí, na rozdiel od rodených Berlínčanov, zvyknutých na život na sociálnych podporách, chodia do Berlína robiť kariéru, mení aj sociálny charakter jednotlivých štvrtí. Z Kreutzbergu a ďalších krajších miest na východe mesta (Berlínsky múr sa tiahol dosť kľukato) vytláčajú „berlínsku chudobu“ a robia z nich prosperujúce, novotou žiariace rezidenčné štvrte, kde sa nájmy 200 eur na mesiac stali už len spomienkou na neopakovateľnú minulosť.
Naopak, „tvrdé sídliská“, kde sa východonemeckí stavitelia panelákov za Honeckera vyšantili, sa stávajú klasickými getami chudobných a bezútešnosť beznádejnej druhej generácie zjednotených enderákov tam komplikuje ešte aj príliv imigrantov z tretieho sveta a východnej Európy, čo vytvára poriadne výbušnú zmes. Stovky horiacich áut počas tohto leta dokazujú, že Berlín sa v tom, hoci inými cestami, priblížil k Parížu, k Lyonu a ďalším francúzskym veľkomestám.
Zatiaľ je to však len výnimka z pravidla, že „Berlín je chudobný, ale sexi“. Platí, že v Berlíne sa žúruje, oslavuje a tancuje do rána najlepšie a najslobodnejšie z celej strednej Európy, že je to mesto, ktoré nikdy nespí, pretože je tu veľa ľudí, ktorí ráno nemusia vstávať do práce. A to si isto stojí za to skúsiť, prinajmenšom ako turista. Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.