Toto je report o tvorbe, kde forma ako taká zostala jediným skutočným obsahom. Časti kultúry, kde jedinou normou, ktorá ešte platí, je dekadencia. A o víťazstvách a prehrách fotografa, ktorý sa to všetko pokúsil zachytiť.
Aby sme si rozumeli, David LaChapelle je dobrý fotograf. A je umelec, ktorý prostredníctvom svojej práce hovorí o stave sveta teraz a tu. Úplne hore, pod strechou, je jeden obraz, ktorý by možno patril skôr k dolnej sérii podvodných portrétov. Zatopená galéria s barokovými obrazmi a v nej drobný detail, pod vodou plávajúca Magrittova fajka, ktorá nie je fajkou. LaChapelle vie rozprávať a napĺňa svoje diela odkazmi či symbolmi, ktoré chcú hovoriť. Lenže za chvíľu sa vám ich medzi toľkou farbou, ňadrami a zadkami prestane chcieť hľadať, a zo všetkého sa zase stane iba obrázok z farebného lesklého magazínu.
LaChapelle vie, že to, čo predáva, sú slávne mená a nahota, a oboje využíva plnými priehrštiami. Ochotne sa stáva dobre naolejovaným kolieskom v stroji pop kultúry. S ľuďmi, ktorých fotí, bez rozpakov manipuluje a oni sa radostne nechávajú manipulovať. LaChapelle však pozná a ctí pravidlá hry, a tak ľudia, ktorých fotí, vždy vyzerajú dobre. Jeho obrazy akoby pre nich boli potvrdením toho, že ich hviezdna tvár je tá pravá a skutočná, a to aj keď sa obnažia či úplne vyzlečú. A že to, ako vyzerajú, keď ráno vstanú z postele, je iba dočasný medzistav, niečo, o čom síce všetci vieme, že to je, ale o čom sa v slušnej spoločnosti nehovorí.
LaChapelle buduje svoje neskutočné svety živých koláží s očarujúcou virtuozitou. Hrá sa s ľuďmi tak, ako sa hral Drtikol s papierovými figúrkami. Na tejto výstave si musíme spomenúť na inscenovanú fotografiu, LaChapelle v mnohom čerpá z rovnakej studne. Svoju kariéru začínal u Warhola a jednou z jeho najlepších prác je podľa mňa jeho variácia na Warholovu Marylin. Amanda, herečka, ktorá sa zrejme nepreslávila hlbokými charakterovými rolami a deformovanými perami, sa smutným úsmevom viac podobná Káčerovi Donaldovi ako žene.
Warhol mal veľkú výhodu v tom, že sieťka fungovala ako bariéra medzi ním a subjektom, ktorý zobrazoval. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že LaChapellovou sieťkou sú biblické motívy v jeho obrazoch. Tie nie sú iba dôsledkom jeho lásky k baroku. A nie sú iba provokáciou. Využitie náboženských motívov je pre LaChapella cesta, ako dodať svojim obrazom aspoň zdanie obsahu. Lacná cesta v lacnom svete, iba ďalšia maska natiahnutá tak, aby zakryla skutočnú tvár. Groteskný charakter mnohých výjavov je daný tým, že pod líčidlami a farbami sa ľahko stratí žena, držiaca svojho mŕtveho syna. Stáva sa tak z toho panoptikum zvráteností, ako keď kedysi chodil cirkus, kde ste si za pár centov mohli pozrieť teľa s dvoma hlavami či slonieho muža.
Toto nie je môj svet, a toto veru nie sú speváci, ktorých piesne by som chcel počúvať. LaChapelle zachytáva umelý svet pop kultúry veľmi vyumelkovane, a tak až prekvapí, že jeho obrazy nie sú bez výpovede. Otázkou je, kedy a kde je to autorov zámer. Ale verím tomu, že keď čas preberie jeho diela a oddelí to dôležité od nepodstatného, zostane tu zo všetkej tej umeliny až prekvapivo pravdivý obraz tej časti našej súčasnosti, ktorý nazývame popkultúrou. So všetkou nablýskanosťou, prázdnotou a strachom, ktoré k nej patria. Výstavu David LaChapelle: Lost and Found si môžte pozrieť v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy do 30. októbra 2011. Autor je fotograf.
Aby sme si rozumeli, David LaChapelle je dobrý fotograf. A je umelec, ktorý prostredníctvom svojej práce hovorí o stave sveta teraz a tu. Úplne hore, pod strechou, je jeden obraz, ktorý by možno patril skôr k dolnej sérii podvodných portrétov. Zatopená galéria s barokovými obrazmi a v nej drobný detail, pod vodou plávajúca Magrittova fajka, ktorá nie je fajkou. LaChapelle vie rozprávať a napĺňa svoje diela odkazmi či symbolmi, ktoré chcú hovoriť. Lenže za chvíľu sa vám ich medzi toľkou farbou, ňadrami a zadkami prestane chcieť hľadať, a zo všetkého sa zase stane iba obrázok z farebného lesklého magazínu.
LaChapelle vie, že to, čo predáva, sú slávne mená a nahota, a oboje využíva plnými priehrštiami. Ochotne sa stáva dobre naolejovaným kolieskom v stroji pop kultúry. S ľuďmi, ktorých fotí, bez rozpakov manipuluje a oni sa radostne nechávajú manipulovať. LaChapelle však pozná a ctí pravidlá hry, a tak ľudia, ktorých fotí, vždy vyzerajú dobre. Jeho obrazy akoby pre nich boli potvrdením toho, že ich hviezdna tvár je tá pravá a skutočná, a to aj keď sa obnažia či úplne vyzlečú. A že to, ako vyzerajú, keď ráno vstanú z postele, je iba dočasný medzistav, niečo, o čom síce všetci vieme, že to je, ale o čom sa v slušnej spoločnosti nehovorí.
LaChapelle buduje svoje neskutočné svety živých koláží s očarujúcou virtuozitou. Hrá sa s ľuďmi tak, ako sa hral Drtikol s papierovými figúrkami. Na tejto výstave si musíme spomenúť na inscenovanú fotografiu, LaChapelle v mnohom čerpá z rovnakej studne. Svoju kariéru začínal u Warhola a jednou z jeho najlepších prác je podľa mňa jeho variácia na Warholovu Marylin. Amanda, herečka, ktorá sa zrejme nepreslávila hlbokými charakterovými rolami a deformovanými perami, sa smutným úsmevom viac podobná Káčerovi Donaldovi ako žene.
Warhol mal veľkú výhodu v tom, že sieťka fungovala ako bariéra medzi ním a subjektom, ktorý zobrazoval. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že LaChapellovou sieťkou sú biblické motívy v jeho obrazoch. Tie nie sú iba dôsledkom jeho lásky k baroku. A nie sú iba provokáciou. Využitie náboženských motívov je pre LaChapella cesta, ako dodať svojim obrazom aspoň zdanie obsahu. Lacná cesta v lacnom svete, iba ďalšia maska natiahnutá tak, aby zakryla skutočnú tvár. Groteskný charakter mnohých výjavov je daný tým, že pod líčidlami a farbami sa ľahko stratí žena, držiaca svojho mŕtveho syna. Stáva sa tak z toho panoptikum zvráteností, ako keď kedysi chodil cirkus, kde ste si za pár centov mohli pozrieť teľa s dvoma hlavami či slonieho muža.
Toto nie je môj svet, a toto veru nie sú speváci, ktorých piesne by som chcel počúvať. LaChapelle zachytáva umelý svet pop kultúry veľmi vyumelkovane, a tak až prekvapí, že jeho obrazy nie sú bez výpovede. Otázkou je, kedy a kde je to autorov zámer. Ale verím tomu, že keď čas preberie jeho diela a oddelí to dôležité od nepodstatného, zostane tu zo všetkej tej umeliny až prekvapivo pravdivý obraz tej časti našej súčasnosti, ktorý nazývame popkultúrou. So všetkou nablýskanosťou, prázdnotou a strachom, ktoré k nej patria. Výstavu David LaChapelle: Lost and Found si môžte pozrieť v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy do 30. októbra 2011. Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.