KNIHA Maxim E. Matkin: Nie na ústa (Slovart 2011)
Nová knižka od plodného a stále anonymného Matkina určite potešila jeho skalných a zrejme bude spokojný aj Slovart, pretože Matkin si za desať rokov svojho pôsobenia na trhu vybudoval vernú čitateľskú obec. Hoci to tu už zďaleka nie je jediný autor, ktorý dokáže zručne napísať román tohto žánru. Ale v niečom je Matkin stále výnimočný – vie písať. Skvelé dialógy, výborný pozorovací talent a zmysel pre humor nechýba ani teraz. V čom však Matkin zlyháva – aj oproti svojim konkurentom a epigónom – je dej. Nechce byť banálny, každodenný, a tak vytvára bizarné zápletky, ktoré sú občas značne pritiahnuté za vlasy. Aj preto je občas užitočné čítať Matkina ako štylistické cvičenie, zabudnúť na dej a vnímať to, ako autor skladá vety a aký jazyk používa. Pritom hlavný motív – príbeh rozvedeného muža, ktorý bojuje o syna, je silný, no Matkinovi sa zdá, že je to málo, a tak k tomu musí byť prilepená aj čudná detektívna zápletka a na scéne sa musia ustavične motať nešťastné krásne ženy, ktoré od hlavného hrdinu potrebujú len jediné – sex, zrejme preto, aby čitateľ nebol ochudobnený o to, ako vie Matkin dobre opísať takéto scénky. Je možno čudné, že knižka určená na rýchle prečítanie, uvoľnenie či pobavenie funguje skôr ako učebnica štylistiky, ale autorka tejto recenzie tú knižku čítala práve takto.
.eč FILM Mŕtvola musí zomrieť (Réžia: Jozef Paštéka Slovensko, 2010)
Jozef Paštéka (1948), slovenský scenáristka, dramaturg a režisér, spolupracuje okrem filmu aj s televíziou či divadlom. Jeho meno sa vyskytuje v titulkoch mnohých snímok, napríklad Kosenie jastrabej lúky, Tisícročná včela, Sladké starosti, Utekajme, už ide, Sedím na konári a je mi dobre, Dážď padá na naše duše... Najnovším jeho filmom, kde figuruje ako autor námetu, scenárista i režisér, je Mŕtvola musí zomrieť, prezentovaná ako mierne čierna komédia, trochu bláznivé rozprávanie o (zväčša) vysokoškolských pedagógoch, ktorých nepríjemné zhody okolností privedú na chalupu za mestom. V pivnici skrývajú arogantného chlapíka, čo si na všeličo nárokuje, vydiera, vyhráža sa a napína svaly. Kopú hrob, hoci nikto (zatiaľ) nezomrel. Sused Štámprl nosí štamprlík vo vrecku košele, aby mu kedykoľvek bolo možné naliať pálenky, a tiež kope, aby našiel starú slivovicu. Ktosi tajomný všetko to hmýrenie pozoruje ďalekohľadom... Svet intelektuálov zosmiešňuje sám seba, strháva zo seba parádne šaty a pod nimi, nahý, vyzerá komicky úboho. Slovenská kinematografia je na veselé žánre chudobná, čo núti zhovievavo posudzovať každý pokus obohatiť sekciu veselohier a komédií. Napriek tomu Mŕtvole niečo chýba. Niečo, čo by sa dalo nazvať autorským rozletom. Celé sa to drží až priveľmi pri zemi, až priveľmi to chce byť smiešne, divák až priveľmi presne vie, že práve nastala chvíľa, keď mu filmári dávajú možnosť zasmiať sa. Nie je to nevydarené, ale... Chýba tomu viac espritu. Ten je pre komediálne žánre nesmierne potrebný.
.zm KNIHA Kao Č´-šeng: Za Čínu spravedlivější (vyd. Marek Belza, 2011)
Zvykli sme si vnímať Čínu ako budúcu superveľmoc a v kontexte dlhovej krízy na ňu mnohé západné krajiny hľadia ako na možného nákupcu svojich dlhopisov. Lenže za širokými úsmevmi pekinských súdruhov sa ešte stále ukrýva totalitný systém vlády, v ktorom sa jednoduchí ľudia nedomôžu spravodlivosti. Kao Č´-šeng je odvážny právnik – samouk, ktorý sa vypracoval na popredného čínskeho obhajcu ľudských práv. Kým ho nezačala obťažovať komunistická štátna bezpečnosť a sám neskončil za mrežami, zastupoval rôzne druhy prípadov, ktoré o stave práva v najľudnatejšej krajine sveta veľa vypovedajú. Či už išlo o osoby, ktoré stratili strechu nad hlavou vinou vládneho vyvlastňovania, utláčané náboženské skupiny (Falun Gong, podzemné kresťanské cirkvi), alebo obete lekárskej a úradnej nedbanlivosti. Kniha je cenným svedectvom z niekoľkých dôvodov. Kao vyrastal v nevykurovanom jaskynnom príbytku na čínskom vidieku v extrémnej chudobe. Západniari, oslepení leskom veľkých miest na pobreží, vedia o biede vnútrozemia málo. Celé čínske právo je akoby prestúpené odvetvím správneho práva a najmä jednou jeho črtou, ktorá spočíva v rozhodovaní sa na základe voľného uváženia. Tu neplatia písané zákony, ale vzťahy a svojvôľa funkcionárov. Delenie moci akoby neexistovalo. Záruky právneho štátu sú iba na papieri. Na druhej strane, opis brutálnych praktík úradov čitateľa utvrdí v presvedčení, že totalitný režim sa sám necíti sebaisto a skôr či neskôr nevyhnutne padne.
.lk
Nová knižka od plodného a stále anonymného Matkina určite potešila jeho skalných a zrejme bude spokojný aj Slovart, pretože Matkin si za desať rokov svojho pôsobenia na trhu vybudoval vernú čitateľskú obec. Hoci to tu už zďaleka nie je jediný autor, ktorý dokáže zručne napísať román tohto žánru. Ale v niečom je Matkin stále výnimočný – vie písať. Skvelé dialógy, výborný pozorovací talent a zmysel pre humor nechýba ani teraz. V čom však Matkin zlyháva – aj oproti svojim konkurentom a epigónom – je dej. Nechce byť banálny, každodenný, a tak vytvára bizarné zápletky, ktoré sú občas značne pritiahnuté za vlasy. Aj preto je občas užitočné čítať Matkina ako štylistické cvičenie, zabudnúť na dej a vnímať to, ako autor skladá vety a aký jazyk používa. Pritom hlavný motív – príbeh rozvedeného muža, ktorý bojuje o syna, je silný, no Matkinovi sa zdá, že je to málo, a tak k tomu musí byť prilepená aj čudná detektívna zápletka a na scéne sa musia ustavične motať nešťastné krásne ženy, ktoré od hlavného hrdinu potrebujú len jediné – sex, zrejme preto, aby čitateľ nebol ochudobnený o to, ako vie Matkin dobre opísať takéto scénky. Je možno čudné, že knižka určená na rýchle prečítanie, uvoľnenie či pobavenie funguje skôr ako učebnica štylistiky, ale autorka tejto recenzie tú knižku čítala práve takto.
.eč FILM Mŕtvola musí zomrieť (Réžia: Jozef Paštéka Slovensko, 2010)
Jozef Paštéka (1948), slovenský scenáristka, dramaturg a režisér, spolupracuje okrem filmu aj s televíziou či divadlom. Jeho meno sa vyskytuje v titulkoch mnohých snímok, napríklad Kosenie jastrabej lúky, Tisícročná včela, Sladké starosti, Utekajme, už ide, Sedím na konári a je mi dobre, Dážď padá na naše duše... Najnovším jeho filmom, kde figuruje ako autor námetu, scenárista i režisér, je Mŕtvola musí zomrieť, prezentovaná ako mierne čierna komédia, trochu bláznivé rozprávanie o (zväčša) vysokoškolských pedagógoch, ktorých nepríjemné zhody okolností privedú na chalupu za mestom. V pivnici skrývajú arogantného chlapíka, čo si na všeličo nárokuje, vydiera, vyhráža sa a napína svaly. Kopú hrob, hoci nikto (zatiaľ) nezomrel. Sused Štámprl nosí štamprlík vo vrecku košele, aby mu kedykoľvek bolo možné naliať pálenky, a tiež kope, aby našiel starú slivovicu. Ktosi tajomný všetko to hmýrenie pozoruje ďalekohľadom... Svet intelektuálov zosmiešňuje sám seba, strháva zo seba parádne šaty a pod nimi, nahý, vyzerá komicky úboho. Slovenská kinematografia je na veselé žánre chudobná, čo núti zhovievavo posudzovať každý pokus obohatiť sekciu veselohier a komédií. Napriek tomu Mŕtvole niečo chýba. Niečo, čo by sa dalo nazvať autorským rozletom. Celé sa to drží až priveľmi pri zemi, až priveľmi to chce byť smiešne, divák až priveľmi presne vie, že práve nastala chvíľa, keď mu filmári dávajú možnosť zasmiať sa. Nie je to nevydarené, ale... Chýba tomu viac espritu. Ten je pre komediálne žánre nesmierne potrebný.
.zm KNIHA Kao Č´-šeng: Za Čínu spravedlivější (vyd. Marek Belza, 2011)
Zvykli sme si vnímať Čínu ako budúcu superveľmoc a v kontexte dlhovej krízy na ňu mnohé západné krajiny hľadia ako na možného nákupcu svojich dlhopisov. Lenže za širokými úsmevmi pekinských súdruhov sa ešte stále ukrýva totalitný systém vlády, v ktorom sa jednoduchí ľudia nedomôžu spravodlivosti. Kao Č´-šeng je odvážny právnik – samouk, ktorý sa vypracoval na popredného čínskeho obhajcu ľudských práv. Kým ho nezačala obťažovať komunistická štátna bezpečnosť a sám neskončil za mrežami, zastupoval rôzne druhy prípadov, ktoré o stave práva v najľudnatejšej krajine sveta veľa vypovedajú. Či už išlo o osoby, ktoré stratili strechu nad hlavou vinou vládneho vyvlastňovania, utláčané náboženské skupiny (Falun Gong, podzemné kresťanské cirkvi), alebo obete lekárskej a úradnej nedbanlivosti. Kniha je cenným svedectvom z niekoľkých dôvodov. Kao vyrastal v nevykurovanom jaskynnom príbytku na čínskom vidieku v extrémnej chudobe. Západniari, oslepení leskom veľkých miest na pobreží, vedia o biede vnútrozemia málo. Celé čínske právo je akoby prestúpené odvetvím správneho práva a najmä jednou jeho črtou, ktorá spočíva v rozhodovaní sa na základe voľného uváženia. Tu neplatia písané zákony, ale vzťahy a svojvôľa funkcionárov. Delenie moci akoby neexistovalo. Záruky právneho štátu sú iba na papieri. Na druhej strane, opis brutálnych praktík úradov čitateľa utvrdí v presvedčení, že totalitný režim sa sám necíti sebaisto a skôr či neskôr nevyhnutne padne.
.lk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.