Naučili sme sa žiť s vedomím, že to existuje, ale aj tak máme pocit, že sme pánmi svojej existencie. Typickým dôkazom je sebavedomie pri šoférovaní, ale strach na spolujazdeckom sedadle. Lenže koľkokrát sme iba spolujazdcami a vôbec o tom nevieme? Máme pocit, že držíme volant a pritom...Ani my tu v Káthmandu sme hrozbu zemetrasenia nebrali vážne. Vraveli nám to odborníci, seizmológovia, písal to aj New York Times...vedeli sme, že má prísť pohroma veliká, taká veliká, že vraj 90 z nás Káthmandčanov umrie. Ale čo sa dá spraviť s takým vedomím? Je to ako vedieť, že raz zomriem. A tak nikto nerobil nič. Naďalej sa stavali lacné budovy bez zábezpeky proti zemetraseniu, naďalej ľudia kupujú nehnuteľnosti za predražené ceny...a naďalej si popiskujú do kroku. Veď čo sa máme všetci presťahovať? Kam? Pánbožko bol, zdá sa, milostivý, zemetrasenie prišlo zatiaľ iba malé, máme 4 mŕtvych v Káthmandu a ľudia si zrazu spomenuli na staré proroctvá. Tentoraz to bolo len vyše 6, ale nabudúce to má byť okolo 9 na Richterovej stupnici. Sú teórie, ktoré tvrdia, že malé zemetrasenie pomôže predísť tomu veľkému, tým, že sa uvoľní napätie, a iné, ktoré tvrdia, že týmto malým sa to celé rozhegá a už sa to spustí. A tak čakáme. Konečne sa o tom začalo písať v novinách, začalo sa prešetrovať, kde kto a ako býva (samozrejme, prišlo sa na to, že všetci bývajú zle, a niet nám pomoci), začali sa debaty o bezpečnosti bývania a stavania, a ľudia sa začali báť. Silné otrasy zatriasli každým, a zrazu v Káthmandu každý vie, že bude, či už skoro, alebo neskoro, silné zemetrasenie. Ešte stále však nikto nevie, čo s tým. Ako žiť s vedomím, že to môže prísť hocikedy, ale naozaj hocikedy? Je dobré žiť s takýmto strachom, alebo je lepšia tá sladká nevedomosť? Keď na to myslím, nemôžem nemyslieť na svoje decká v nepálskom sirotinci Happy Home. Čo im mám povedať? Že im celá škola padne na hlavu? Človek si rýchlo a rád zvykne na pocit bezpečia a kontroly nad ním. Rada som si zvykla na to, že sú deti najedené, čisté, majú sa s čím a s kým hrať a môžu chodiť do školy. Až kým mi dnes šéf neoznámil, že nám ušlo jedno dievčatko. A bez stopy zmizlo. Hľadali ju aj tam, kde predtým žobrala a fetovala, ale nie je tam. Keď mala 10, bola šéfkou dievčenského pouličného gangu, ktorého sme sa takmer celého ujali. Po dvoch rokoch úplne vzorného života zrazu ušla. A niet jej. Uniesol ju niekto na prostitúciu, tak ako mnohé iné pouličné 12-ročné dievčatká? Tak ako na zemetrasenie, ani na toto som nebola pripravená. Aj takéto veci sa môžu stať zo dňa na deň. A rovnako ako zemetrasenie zatrasú celou mojou existenciou. Či z tých ruín malá Tekmaya vyviazne bez zranení, uvidíme. Budem sa modliť, hľadať ju po bordeloch a lepiť po uliciach Káthmandu plagátiky s jej podobizňou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.