Patril k nim aj Pavel Blaho. Politici s týmto menom boli vlastne dvaja. Strýko Pavla Blahu, o ktorom je reč v tomto článku, sa volal rovnako, v politike bol však menej úspešný ako jeho synovec. Bol katolíckym kňazom, redaktorom Katolíckych novín a v roku 1869 za Slovenskú národnú stranu neúspešne kandidoval do Uhorského snemu. .milovník života
Čo nedokázal on, podarilo sa jeho synovcovi. Pavel Blaho mladší sa narodil v roku 1867 v Skalici, v rodine prosperujúceho gazdu, ktorý si mohol dovoliť poslať syna na štúdiá medicíny do Viedne. Skalica patrila na konci 19. storočia spolu s Martinom a Ružomberkom k mestám so silným slovenským živlom, kde sa ľudia hrdo hlásili k slovenskej identite a podporovali aktivity rôznych národných inštitúcií.
Aj preto sa mladý Blaho po príchode do Viedne okamžite zapojil do činnosti tamojšieho slovenského spolku Tatran. Organizovaniu a politizovaniu venoval toľko energie, že jeho štúdium sa natiahlo na deväť rokov. Historik Dušan Kováč Blaha charakterizoval ako človeka, ktorý miloval život. Rád si ho užíval, bol činorodý a stále pripravený investovať svoju energiu do nových projektov.
Je preto pochopiteľné, že Blaho a jeho podobne aktívni spolupútnici, boli z pomerov, ktoré vtedy vládli v slovenskej politike, frustrovaní. Prekážalo im, že krúžok okolo Vajanského prepadol depresii a nečinnosti.
Obrovský vplyv na túto skupinu okolo Vavra Šrobára mal aj T.G. Masaryk. Mladí si od neho neraz vypočuli nazor, že Slováci by sa už konečne mali vymaniť zo svojej choroby raz sa pre niekoho nadchýnať a volať mu na slávu, a potom upadať do sklamania a apatie. Radil im, aby sa začali správať racionálne, stanovili si uskutočniteľné ciele a najmä, začali už konečne reálne politicky pracovať v teréne. .som konzervatívec
Pavel Blaho si tie slová zobral k srdcu. Po ukončení štúdií sa vrátil sa do Skalice a pustil sa do práce. Okrem redigovania pro československy orientovaného časopisu Hlas sa podiel na založení Gazdovsko-potravinárskeho spolku a Roľníckeho mliekárenského družstva . Z jeho iniciatívy bol v Skalici podľa plánov architekta Dušana Jurkoviča postavený Katolícky spolkový dom s múzeom, knižnicou a divadelnou sálou. Okrem toho ešte nadšene organizoval ochotnícke divadlo a viedol vášnivé politické polemiky. Na mušku si bral najmä Vajanského a „Staromartinčanov“. Nedával si pritom vôbec servítku na ústa a raz dokonca hrozilo, že medzi ním a Vajanským nezostane len pri slovnom súboji a dôjde až na pištole.
Občas to však zaiskrilo aj medzi ním a jeho najväčším názorovým a politickým spolupútnikom Šrobárom. „Si teoretik, meravý, slepý, všetko posudzuješ ex cathedra, si teoretický absolutista. Neuznávaš života, ktorý je proces samých kompromisov. Vidíš len seba a svoju myšlienku. Si radikál, chceš všetko naraz a hneď dokonalé. Ja som konzervatívec a chcem všetko pomaly a postupne,“ písal Blaho v jedno z listov Šrobárovi.
Po čase sa stal Blaho v regióne takou rešpektovanou autoritou, že v roku 1906 bol bez problémov vo farbách Slovenskej národnej strany zvolený za poslanca Uhorského snemu. Zasadal v ňom až do konca prvej svetovej vojny. .vrchol
Vrchol jeho politickej kariéry však prišiel v časoch prvej ČSR, keď sa stal vlyvným členom katolíckeho krídla agrárnej strany a poslancom parlamentu. Hneď po vzniku nového štátu bol dokonca pravou rukou Vavra Šrobára na Ministerstve s plnou mocou pre Slovensko a neskôr aj podpredsedom parlamentného klubu agrárnikov. Choroba ho však donútila postupne rezignovať na politického aktivity a v roku 1927 v Bratislave zomrel.
Nedožil sa tak nielen smutného konca svojej milovanej republiky, ale ani toho, ako sa jeho politický druh Šrobár na sklonku života zaplietol s Gottwaldovými komunistami.
Čo nedokázal on, podarilo sa jeho synovcovi. Pavel Blaho mladší sa narodil v roku 1867 v Skalici, v rodine prosperujúceho gazdu, ktorý si mohol dovoliť poslať syna na štúdiá medicíny do Viedne. Skalica patrila na konci 19. storočia spolu s Martinom a Ružomberkom k mestám so silným slovenským živlom, kde sa ľudia hrdo hlásili k slovenskej identite a podporovali aktivity rôznych národných inštitúcií.
Aj preto sa mladý Blaho po príchode do Viedne okamžite zapojil do činnosti tamojšieho slovenského spolku Tatran. Organizovaniu a politizovaniu venoval toľko energie, že jeho štúdium sa natiahlo na deväť rokov. Historik Dušan Kováč Blaha charakterizoval ako človeka, ktorý miloval život. Rád si ho užíval, bol činorodý a stále pripravený investovať svoju energiu do nových projektov.
Je preto pochopiteľné, že Blaho a jeho podobne aktívni spolupútnici, boli z pomerov, ktoré vtedy vládli v slovenskej politike, frustrovaní. Prekážalo im, že krúžok okolo Vajanského prepadol depresii a nečinnosti.
Obrovský vplyv na túto skupinu okolo Vavra Šrobára mal aj T.G. Masaryk. Mladí si od neho neraz vypočuli nazor, že Slováci by sa už konečne mali vymaniť zo svojej choroby raz sa pre niekoho nadchýnať a volať mu na slávu, a potom upadať do sklamania a apatie. Radil im, aby sa začali správať racionálne, stanovili si uskutočniteľné ciele a najmä, začali už konečne reálne politicky pracovať v teréne. .som konzervatívec
Pavel Blaho si tie slová zobral k srdcu. Po ukončení štúdií sa vrátil sa do Skalice a pustil sa do práce. Okrem redigovania pro československy orientovaného časopisu Hlas sa podiel na založení Gazdovsko-potravinárskeho spolku a Roľníckeho mliekárenského družstva . Z jeho iniciatívy bol v Skalici podľa plánov architekta Dušana Jurkoviča postavený Katolícky spolkový dom s múzeom, knižnicou a divadelnou sálou. Okrem toho ešte nadšene organizoval ochotnícke divadlo a viedol vášnivé politické polemiky. Na mušku si bral najmä Vajanského a „Staromartinčanov“. Nedával si pritom vôbec servítku na ústa a raz dokonca hrozilo, že medzi ním a Vajanským nezostane len pri slovnom súboji a dôjde až na pištole.
Občas to však zaiskrilo aj medzi ním a jeho najväčším názorovým a politickým spolupútnikom Šrobárom. „Si teoretik, meravý, slepý, všetko posudzuješ ex cathedra, si teoretický absolutista. Neuznávaš života, ktorý je proces samých kompromisov. Vidíš len seba a svoju myšlienku. Si radikál, chceš všetko naraz a hneď dokonalé. Ja som konzervatívec a chcem všetko pomaly a postupne,“ písal Blaho v jedno z listov Šrobárovi.
Po čase sa stal Blaho v regióne takou rešpektovanou autoritou, že v roku 1906 bol bez problémov vo farbách Slovenskej národnej strany zvolený za poslanca Uhorského snemu. Zasadal v ňom až do konca prvej svetovej vojny. .vrchol
Vrchol jeho politickej kariéry však prišiel v časoch prvej ČSR, keď sa stal vlyvným členom katolíckeho krídla agrárnej strany a poslancom parlamentu. Hneď po vzniku nového štátu bol dokonca pravou rukou Vavra Šrobára na Ministerstve s plnou mocou pre Slovensko a neskôr aj podpredsedom parlamentného klubu agrárnikov. Choroba ho však donútila postupne rezignovať na politického aktivity a v roku 1927 v Bratislave zomrel.
Nedožil sa tak nielen smutného konca svojej milovanej republiky, ale ani toho, ako sa jeho politický druh Šrobár na sklonku života zaplietol s Gottwaldovými komunistami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.