Typickým prípadom je samovražda Nelly Krögerovej, manželky spisovateľa Heinricha Manna, ktorých spoločný uponáhľaný život je dojímavo opísaný v knihe House of Exile: War, Love and Literature, from Berlin to Los Angeles od Evelyn Juersovej, v ktorej vyvoláva živý obraz sveta nemeckých emigrantov utekajúcich pred nacistami. Predtým, ako sa Nelly spoznala s Heinrichom, jedným z literárnych grandov Weimarskej republiky, bola čašníčkou v Berlíne a slobodnou matkou, ktorá sa však, ako sama tvrdila, nikdy neživila ako prostitútka. Heinrichov mladší brat Thomas ju považoval za „veľmi obyčajnú“, a taká sa zdala aj zvyšku rodiny Mannovcov. Na rozdiel od úspešnejšieho Thomasa, Heinrichovi sa v Kalifornskom exile nedarilo, a pár sa onedlho prepadol do chudoby a temnoty. Práve vtedy sa Nelly prvýkrát uchýlila k alkoholizmu. Napokon, po viacerých nepodarených pokusoch spáchala samovraždu, keď sa v decembri 1944 predávkovala liekmi, a zanechala zmäteného Heinricha napospas osudu.
Reakcia jeho literárneho synovca, Klausa Manna, je veľavravná. Allan Massie nedávno publikoval novelu Klaus and Other Stories, v ktorej vykresľuje drogovú závislosť nadaného homosexuála v prívetivom svetle. Juers cituje list o samovražde Nelly Krögerovej Klausovej matke Katii, ktorý Klaus napísal v angličtine: „Aká
trápna, zbytočná a škaredá tragédia! Musí to byť príšerná rana pre úbohú starú Heini,
ktorá ju bude pravdepodobne čoskoro nasledovať. Nemohla počkať aspoň pár rokov? Aký úbohý a nepríjemný nedostatok zdravého úsudku a sebakontroly! Teraz mi je jej ľúto. Mala radšej zostať v Nemecku s ľuďmi svojej kategórie.“
Aby som bol spravodlivý voči Klausovi, svojmu strýkovi to napísal láskavejšie a ten sa mu poďakoval za „úžasný list o jeho úbohej manželke“. Napriek tomu, o štyri roky neskôr, v roku 1949, Klaus Mann vo svojich 42 rokoch nakoniec tiež spáchal samovraždu. Krátko predtým vyzval „na vlnu samovrážd významných svetových osobností“ na protest proti Studenej vojne. Nikto nenasledoval jeho príklad. Tí, ktorí spáchajú samovraždu, si zaslúžia všetok náš súcit, no vyzdvihovať ich čin ako morálne či politické gesto je zradou ich pozostalých rodín a priateľov, ktorých tí ľudia po sebe zanechali.
Reakcia jeho literárneho synovca, Klausa Manna, je veľavravná. Allan Massie nedávno publikoval novelu Klaus and Other Stories, v ktorej vykresľuje drogovú závislosť nadaného homosexuála v prívetivom svetle. Juers cituje list o samovražde Nelly Krögerovej Klausovej matke Katii, ktorý Klaus napísal v angličtine: „Aká
trápna, zbytočná a škaredá tragédia! Musí to byť príšerná rana pre úbohú starú Heini,
ktorá ju bude pravdepodobne čoskoro nasledovať. Nemohla počkať aspoň pár rokov? Aký úbohý a nepríjemný nedostatok zdravého úsudku a sebakontroly! Teraz mi je jej ľúto. Mala radšej zostať v Nemecku s ľuďmi svojej kategórie.“
Aby som bol spravodlivý voči Klausovi, svojmu strýkovi to napísal láskavejšie a ten sa mu poďakoval za „úžasný list o jeho úbohej manželke“. Napriek tomu, o štyri roky neskôr, v roku 1949, Klaus Mann vo svojich 42 rokoch nakoniec tiež spáchal samovraždu. Krátko predtým vyzval „na vlnu samovrážd významných svetových osobností“ na protest proti Studenej vojne. Nikto nenasledoval jeho príklad. Tí, ktorí spáchajú samovraždu, si zaslúžia všetok náš súcit, no vyzdvihovať ich čin ako morálne či politické gesto je zradou ich pozostalých rodín a priateľov, ktorých tí ľudia po sebe zanechali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.