Popcorn Jura Malíčka

Keď to niekomu začne príliš prekážať, použijú sa tie najdemagogickejšie, a preto nepriestrelné argumenty. Robí sa to slobodne, nikto nikoho do ničoho nenúti, ani by to nešlo, lebo na všetko sú pravidlá a zmluvy, a ľudia sa dívajú. Vlastne nie ľudia, dav sa díva, na ľudí, ktorí v telke robia rozmanité veci. Párujú sa takí, čo si nedokázali nikoho nájsť do páru mimo televíznych kamier, zažívajú úžasné fantastické veci, ktoré prinášajú sviatok do ich všedných životov, rozprávajú o svojich svetabôľoch a hľadajú stratenú či rozhádanú rodinu. Nakoniec sa dá preč stena a sledujeme nádherné happyendy, aké je schopný napísať iba kamerami nasnímaný život.
To všetko je legitímne a úplne v poriadku, idealistom to môže prekážať, ale tým prekáža väčšina vecí vrátane civilizácie ako takej, my ostatní sa môžeme zachovať normálne a morálne a nedívať sa.
Ale omnoho zaujímavejšie je sledovať čosi iné – posúvanie hraníc ukazovaného a ja sa teším, až sa dožijeme toho, ako sa na tie hranice narazí. Jedny hranice existujú, vymedzuje ich legislatíva, preto sa neukazuje ani pornografia, ani varenie pervitínu, ani randenie dospelých s deťmi, hoci netreba pochybovať o tom, že ak by sa to mohlo, už by také bolo a boli by to divácky veľmi vďačné šou.
Nás však zaujímajú tie druhé hranice. Ukazovanie čohosi, čo sa môže, aj to ukážeme, ale bude to zbytočné, lebo sa nikto nebude dívať. Existuje také čosi? Tajne dúfam, že hej, ale keď si teraz predstavím napríklad reality šou, v ktorej sledujeme posledné dni skupiny umierajúcich – vyhráva ten, kto zvládne s chorobou bojovať najdlhšie – uvedomujem si až príliš jasne, že nie, že je to celé hlúposť. Lebo práve taká šou by bola diváckym hitom, čím nemorálnejšia, tým lepšie.