Určite by bola dostala prvú cenu, keby sa bolo v plači nad Stalinovou smrťou súťažilo. Dodnes neviem, či plakala naozaj, alebo sa len tak usilovala, lebo sa vedelo, že jej zavreli brata, lebo chcel zdrhnúť za hranice, a tak si možno chcela tým plačom vylepšiť kádrový posudok. Ale netušila, čo sa stane o týždeň, že zomrie Gottwald. Nedokázala už plač stupňovať, pretože sa to jednoducho nedalo, vyzeralo to tak, ako keby smútila menej ako pred týždňom, veď jej aj riaditeľka školy vraj povedala, že odchod súdruha Gottwalda je pre nás tiež nenahraditeľná strata. Lenže kto mohol tušiť, čo všetko sa zbehne v tom nezabudnuteľnom týždni, ja tú vedúcu družiny chápem, zomrel Stalin, poplačeme si, nastane koniec smútku, ide sa ďalej. A bác ho, ďalší smútok na programe. To nebolo jednoduché preplakať. Jednoduchšie bolo tešiť sa. To sa podarilo môjmu strýkovi, starému reakcionárovi, ten sa celý týždeň smial, pravdaže, len doma, pripíjal na pamiatku tých, čo nás opustili a každý večer sa od radosti nadral ako puma. To mu vydržalo asi pätnásť rokov, potom zomrel na cirhózu. Jeho žena sa potom vydala za nejakého komunistu, ale takého s ľudskou tvárou. Toho po šesťdesiatom ôsmom tiež poriadne dodrbali, takže bola na tom tak, ako predtým so strýkom, ktorého to postihlo po štyridsiatom ôsmom. Ten s ľudskou tvárou sa tiež upil. Takí sme boli. Tento titul teraz používa televízia, ale v trochu iných súvislostiach. Teraz môžeš v telke chytať všeličo. Na jednom programe nejaká Američanka príde do domácnosti a cvičí neposlušných psov. Robí to tak, že keď ju poslúchnu, tak im dá nažrať, Psy to okamžite pochopia a poslúchajú, lebo vedia, čo bude nasledovať. Ale som zvedavý, čo by nastalo, keby žrádlo nedostali. Toto podplácanie žrádlom funguje aj v politike. Lenže ani nemusíš dať, stačí sľúbiť. A poslúchajú. To len tak na okraj. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.