SuperHeavy: Superheavy (Universal)
So sólovými albumami Micka Jaggera je to ako s nechcenými deťmi. Fanúšikovia The Rolling Stones nie sú na ne príliš zvedaví a s malým záujmom ich prijímajú aj široké masy. Tentoraz spevák Rolling Stones svoje meno skryl za skupinu SuperHeavy, v ktorej sa okrem jeho pravej ruky Dava Stewarta spojil s rôznorodými hudobníkmi. Damian Marley prispel s reggae vložkou, speváčka Joss Stonová ženským soulom a A. R. Rahman pridal niečo z indickej kuchyne. Výsledkom tohto globálneho guľáša malo byť akési príjemné prelínanie štýlov, no v skutočnosti album pôsobí skôr ako babylonský zmätok jazykov. Predstavte si psíka a mačičku, ako sa snažia variť tak, že všetko, čo nájdu, nahádžu do kotla – výsledkom je niečo, čo sa nedá vôbec stráviť. Mickov kolega Keith Richards pomenoval Jaggerovu sólovku Goddess In The Dorway ako Dogshit In The Dorway, v prípade SuperHeavy sa hodí zlomyseľný názov SuperShit.
1/5
.peter Bálik Limp Bizkit: Gold Cobra (Interscope)
Dávno som nepísal recenziu na niečo, čo som mal chuť hneď odpísať. Fredovi Durstovi však môže byť, samozrejme, ukradnuté, čo si myslí nejaká kvapka v oceáne (I don’t give a fuck what none of y’all people think). Zlatá kobria minca má však dve strany. Na jednej strane je to kvalitne produkovaná platňa, ktorej po formálnej stránke vlastne nič nechýba a na tej druhej premýšľam, prečo to vlastne počúvam. Jasné, kvôli recenzii. Z reproduktorov sa na mňa totiž valí umelá hmota korporátneho rocku, pre mňa ničím neoriginálna. Hudba označkovaná a zabalená v celofáne, súčasť brandingu a vydierania rodičov pomocou ich detí. Mami, kúp mi to. Ale vravím, kvalitne sprodukované, vhodné na party a do limuzíny. K tomu celkom dobré muzikantské výkony. Tak si vyberte. Ja si pustím Hendrixa.
2/5
.renat Khallo Nico Muhly: Seeing Is Believing (Decca Records)
Málokto dokáže prepojiť modernistickú klasiku súčasnosti so sakrálnou vážnosťou chorálu a zložitou dekoratívnosťou renesančnej hudby. Nicovi Muhlymu nielenže nechýba odvaha pri spájaní týchto zvukovo odlišných období, ale vykonáva to s presnosťou chirurga a dokonalosťou šialeného génia. Tento čerstvý tridsiatnik opäť napĺňa svoje túžby z detstva, keď ako člen cirkevného chlapčenského súboru obdivoval masívnosť a plnosť starej hudby. Na Seeing Is Believing sa vracia k renesančným skladateľom Williamovi Birdovi a Orlandovi Gibbonsovi, aby obohatil ich vyšperkované motetá a chorály o vlastné aranžmány. Tie vystaval na technickej brilantnosti huslí taletovaného Thomasa Goulda a nečakaných, nápadných prechodoch medzi tóninami, harmóniami a dynamickými celkami. Absolvent prestížnej univerzity Julliard za asistencie Aurora Orchestra sprostredkúva emočne aj tematicky bohatý svet, v ktorom o pozornosť bojujú husle s klavírom, sláčiky s dychmi a kde víťazom je nadchnutý poslucháč.
4/5
.tomáš Slaninka Sto múch: Skorotlčúce (Hevhetia)
Sto Múch z Banskej Bystrice prekvapili. Po uletenej Fšehochuti (2008) prichádzajú s košatým 2CD albumom a zrazu klopú na dosiaľ nenavštívené srdečné komory. Z predošlej éry si priniesli nadhľad, muzikantskú bravúru a ľahko identifikovateľný rodostrom – opäť cítiť Ursinyho, Filipa či Šebana. Dôležitá je však pridaná hodnota, ktorou sa dosiaľ vymykali zvyšku domácej scény, a v tomto prípade aj všetkému, čo by sme od nich očakávali. Skorotlčúce je príbeh o jednom vzťahu, pretavený do tridsiatichštyroch autonómnych skladieb. Nájdu sa tu aj neisté momenty: niektoré humornejšie ladené piesne znejú oproti staršej tvorbe akoby „na pol plynu“. Potom však zaznejú Havrany, Viera alebo Straky, uviaznu kdesi hlboko a vy sa po ne budete vracať. Siahodlhá nahrávka hladko plynie bez toho, aby nudila a funguje aj konceptuálne. Sto múch odvážne vykročili mimo dosiaľ prebádaného priestoru a priniesli nám album pôvabný, vrelý, tlčúci.
4/5
So sólovými albumami Micka Jaggera je to ako s nechcenými deťmi. Fanúšikovia The Rolling Stones nie sú na ne príliš zvedaví a s malým záujmom ich prijímajú aj široké masy. Tentoraz spevák Rolling Stones svoje meno skryl za skupinu SuperHeavy, v ktorej sa okrem jeho pravej ruky Dava Stewarta spojil s rôznorodými hudobníkmi. Damian Marley prispel s reggae vložkou, speváčka Joss Stonová ženským soulom a A. R. Rahman pridal niečo z indickej kuchyne. Výsledkom tohto globálneho guľáša malo byť akési príjemné prelínanie štýlov, no v skutočnosti album pôsobí skôr ako babylonský zmätok jazykov. Predstavte si psíka a mačičku, ako sa snažia variť tak, že všetko, čo nájdu, nahádžu do kotla – výsledkom je niečo, čo sa nedá vôbec stráviť. Mickov kolega Keith Richards pomenoval Jaggerovu sólovku Goddess In The Dorway ako Dogshit In The Dorway, v prípade SuperHeavy sa hodí zlomyseľný názov SuperShit.
1/5
.peter Bálik Limp Bizkit: Gold Cobra (Interscope)
Dávno som nepísal recenziu na niečo, čo som mal chuť hneď odpísať. Fredovi Durstovi však môže byť, samozrejme, ukradnuté, čo si myslí nejaká kvapka v oceáne (I don’t give a fuck what none of y’all people think). Zlatá kobria minca má však dve strany. Na jednej strane je to kvalitne produkovaná platňa, ktorej po formálnej stránke vlastne nič nechýba a na tej druhej premýšľam, prečo to vlastne počúvam. Jasné, kvôli recenzii. Z reproduktorov sa na mňa totiž valí umelá hmota korporátneho rocku, pre mňa ničím neoriginálna. Hudba označkovaná a zabalená v celofáne, súčasť brandingu a vydierania rodičov pomocou ich detí. Mami, kúp mi to. Ale vravím, kvalitne sprodukované, vhodné na party a do limuzíny. K tomu celkom dobré muzikantské výkony. Tak si vyberte. Ja si pustím Hendrixa.
2/5
.renat Khallo Nico Muhly: Seeing Is Believing (Decca Records)
Málokto dokáže prepojiť modernistickú klasiku súčasnosti so sakrálnou vážnosťou chorálu a zložitou dekoratívnosťou renesančnej hudby. Nicovi Muhlymu nielenže nechýba odvaha pri spájaní týchto zvukovo odlišných období, ale vykonáva to s presnosťou chirurga a dokonalosťou šialeného génia. Tento čerstvý tridsiatnik opäť napĺňa svoje túžby z detstva, keď ako člen cirkevného chlapčenského súboru obdivoval masívnosť a plnosť starej hudby. Na Seeing Is Believing sa vracia k renesančným skladateľom Williamovi Birdovi a Orlandovi Gibbonsovi, aby obohatil ich vyšperkované motetá a chorály o vlastné aranžmány. Tie vystaval na technickej brilantnosti huslí taletovaného Thomasa Goulda a nečakaných, nápadných prechodoch medzi tóninami, harmóniami a dynamickými celkami. Absolvent prestížnej univerzity Julliard za asistencie Aurora Orchestra sprostredkúva emočne aj tematicky bohatý svet, v ktorom o pozornosť bojujú husle s klavírom, sláčiky s dychmi a kde víťazom je nadchnutý poslucháč.
4/5
.tomáš Slaninka Sto múch: Skorotlčúce (Hevhetia)
Sto Múch z Banskej Bystrice prekvapili. Po uletenej Fšehochuti (2008) prichádzajú s košatým 2CD albumom a zrazu klopú na dosiaľ nenavštívené srdečné komory. Z predošlej éry si priniesli nadhľad, muzikantskú bravúru a ľahko identifikovateľný rodostrom – opäť cítiť Ursinyho, Filipa či Šebana. Dôležitá je však pridaná hodnota, ktorou sa dosiaľ vymykali zvyšku domácej scény, a v tomto prípade aj všetkému, čo by sme od nich očakávali. Skorotlčúce je príbeh o jednom vzťahu, pretavený do tridsiatichštyroch autonómnych skladieb. Nájdu sa tu aj neisté momenty: niektoré humornejšie ladené piesne znejú oproti staršej tvorbe akoby „na pol plynu“. Potom však zaznejú Havrany, Viera alebo Straky, uviaznu kdesi hlboko a vy sa po ne budete vracať. Siahodlhá nahrávka hladko plynie bez toho, aby nudila a funguje aj konceptuálne. Sto múch odvážne vykročili mimo dosiaľ prebádaného priestoru a priniesli nám album pôvabný, vrelý, tlčúci.
4/5
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.