Zlú predtuchu, že nielen ministra Uhliarika, ale celú koalíciu čaká tvrdý konflikt, opodstatňuje príbeh „Děkujeme, odcházíme“, ktorý LOZ na čele s „evergreenom“ Marianom Kollárom napodobňuje. Cez české médiá prechádzali vízie osirelých nemocníc a pacientov nechaných napospas osudu („náš exodus, váš exitus“) ako niekoľkomesačná dráma s finálovým vyústením do „kompromisu“, ktorý lekári i vláda ex post vyhlásili za „víťazstvo rozumu“.
A práve tu sa môže kópia od originálu odkloniť, keďže k najradikálnejšej forme nátlaku na rozpočet zdravotníctva sa slovenskí lekári rozhodli v najnevhodnejšom čase za celých 22 rokov, čo sú nespokojní so svojimi príjmami. Jedno obzretie po globálnej scéne stačí na zistenie, že ak sa s výdavkami roka 2012 bude hýbať, tak len smerom dolu. Ešte nikdy od vzniku SR – s výnimkou jesene 2008 – neboli rozpočtové výhľady také neisté a tak na vode, ako vo chvíli, keď si 2 400 doktorov uzmyslelo, že zarábajú málo....
Iste, vo výdavkoch celého verejného sektora je priestor na veľké štrukturálne preskupenia i škrtanie zbytočností. Na to však do 1. decembra, keď výpovede nadobúdajú účinnosť, koalícia nemá čas. A ani potenciál, aby sme boli úprimní.... Optimizmus pána Uhliarika v zmysle „verím, že nájdeme spoločnú reč (...)“, je teda buď hraný, alebo nie celkom vedomý si obmedzení vlastného rezortu.
Nielen lekárov, kohokoľvek, kto je nespokojný, to isto nemusí zaujímať. Slobodne si hľadať šťastie a lepší údel je obrovská prednosť usporiadania, v ktorom žijeme. Táto akcia však nie je o tom, že ak dostanem napríklad ponuku z Nemecka, tak využijem slobodu pohybu pracovnej sily, čím realizujem svoju túžbu po dôstojnejšom ohodnotení. Je o inom. Je o spolčení sa príslušníkov jednej profesie, ktorí v mene dosiahnutia vlastného šťastia (cieľov) vydierajú spoločnosť ochromením celého systému, čo môžu urobiť len preto, lebo z podstaty svojej činnosti – na rozdiel od iných profesií – majú moc takpovediac brania rukojemníkov.
Verejnosť ani politika túto morálnu neprijateľnosť nevnímajú. Naopak, rozšírená je racionalizácia hromadných výpovedí argumentmi o tom, ako doktorský stav svojimi nízkymi príjmami, ktoré nezodpovedajú spoločenskému významu a náročnosti povolania, dopláca na pomery v zdravotníctve či zdravotníctvo dotuje. Zrnko pravdy, azda aj viac ako zrnko, v tom zaiste je. Požiadavka na zastavenie transformácie nemocníc však najjasnejšie ukazuje, že lekári – presnejšie tí, ktorí za nich hovoria a majú vplyv – sú dve desaťročia najväčšími odporcami práve tých reforiem v zdravotníctve, ktorých ovocím by napokon boli aj tie vyššie mzdy. To je jedna vec. A ďalšia je tá, že reziduí socializmu je v štátnych nemocniciach neúrekom, ale mzdy medzi ne nepatria. Napriek všetkým „nereformám“ je totiž pravda, že vo vzťahu k priemeru národného hospodárstva je na tom slovenský lekár v roku 2011 neporovnateľne lepšie, než bol v roku 1989. A to je stokrát objektívnejšia optika než tá obľúbená, že napríklad sestrička v Rakúsku zarába viac ako slovenský primár...
A práve tu sa môže kópia od originálu odkloniť, keďže k najradikálnejšej forme nátlaku na rozpočet zdravotníctva sa slovenskí lekári rozhodli v najnevhodnejšom čase za celých 22 rokov, čo sú nespokojní so svojimi príjmami. Jedno obzretie po globálnej scéne stačí na zistenie, že ak sa s výdavkami roka 2012 bude hýbať, tak len smerom dolu. Ešte nikdy od vzniku SR – s výnimkou jesene 2008 – neboli rozpočtové výhľady také neisté a tak na vode, ako vo chvíli, keď si 2 400 doktorov uzmyslelo, že zarábajú málo....
Iste, vo výdavkoch celého verejného sektora je priestor na veľké štrukturálne preskupenia i škrtanie zbytočností. Na to však do 1. decembra, keď výpovede nadobúdajú účinnosť, koalícia nemá čas. A ani potenciál, aby sme boli úprimní.... Optimizmus pána Uhliarika v zmysle „verím, že nájdeme spoločnú reč (...)“, je teda buď hraný, alebo nie celkom vedomý si obmedzení vlastného rezortu.
Nielen lekárov, kohokoľvek, kto je nespokojný, to isto nemusí zaujímať. Slobodne si hľadať šťastie a lepší údel je obrovská prednosť usporiadania, v ktorom žijeme. Táto akcia však nie je o tom, že ak dostanem napríklad ponuku z Nemecka, tak využijem slobodu pohybu pracovnej sily, čím realizujem svoju túžbu po dôstojnejšom ohodnotení. Je o inom. Je o spolčení sa príslušníkov jednej profesie, ktorí v mene dosiahnutia vlastného šťastia (cieľov) vydierajú spoločnosť ochromením celého systému, čo môžu urobiť len preto, lebo z podstaty svojej činnosti – na rozdiel od iných profesií – majú moc takpovediac brania rukojemníkov.
Verejnosť ani politika túto morálnu neprijateľnosť nevnímajú. Naopak, rozšírená je racionalizácia hromadných výpovedí argumentmi o tom, ako doktorský stav svojimi nízkymi príjmami, ktoré nezodpovedajú spoločenskému významu a náročnosti povolania, dopláca na pomery v zdravotníctve či zdravotníctvo dotuje. Zrnko pravdy, azda aj viac ako zrnko, v tom zaiste je. Požiadavka na zastavenie transformácie nemocníc však najjasnejšie ukazuje, že lekári – presnejšie tí, ktorí za nich hovoria a majú vplyv – sú dve desaťročia najväčšími odporcami práve tých reforiem v zdravotníctve, ktorých ovocím by napokon boli aj tie vyššie mzdy. To je jedna vec. A ďalšia je tá, že reziduí socializmu je v štátnych nemocniciach neúrekom, ale mzdy medzi ne nepatria. Napriek všetkým „nereformám“ je totiž pravda, že vo vzťahu k priemeru národného hospodárstva je na tom slovenský lekár v roku 2011 neporovnateľne lepšie, než bol v roku 1989. A to je stokrát objektívnejšia optika než tá obľúbená, že napríklad sestrička v Rakúsku zarába viac ako slovenský primár...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.