Topolánek si aj preto dal vopred podmienku – budeme sa rozprávať len o Julii Tymošenkovej a plynovej kríze a o Východnom partnerstve, čiže dvoch kľúčových veciach českého predsedníctva v Európskej únii, teda toho, čo Klaus a Paroubek Topolánkovi z polroka predčasne ukončeného predsedníctva ponechali.
Bola streda, u nás v Česku deň svätého Václava, čiže národného katolíckeho svätca, ale keďže Česi zďaleka nie sú katolíci, volá sa to oficiálne Deň českej štátnosti. Čo je, s prepáčením, dosť hlúpe, pretože štátnosť v poňatí Václava bola, že sme sa pripojili k nemeckej ríši a ako vstupný poplatok platili vozmi striebra a stádami volov. V mierne pozmenenej forme sa to však deje aj dnes, takže vlastne je ten štátny sviatok pomerne na mieste.
Topolánek vybral na pol desiatu Cafe Lamborghini, v susedstve synagógy a Kafkovho pomníka, päť minút chôdze od pražského Staromestského námestia. Bol som tam o dvadsať minút skôr, pre istotu, a tak som si povedal, že sa ešte naraňajkujem. Servírka odsúhlasila, že vajíčka budú o desať minút, takže sa v pokoji najem. Lenže o desať minút neboli vajíčka, ale Topolánek, s malým počítačom pod pazuchou, opálený, usmievavý, v pohode. Možno sa už tešil na prechádzku so svojím malým dieťaťom, ktoré má s Luciou Talmanovou, najkrajšou poslankyňou minulého parlamentu a možno všetkých parlamentov, čo sme od roku 1990 mali.
Dojedol som vajíčka, ktorá mi servírka priniesla už do sklom oddelenej časti kaviarne, kde bolo o dosť tichšie. „Tu je taká moja kancelária,“ povedal Topolánek, kým čašníčka priniesla kávu a čaj, kombináciu, ktorú si zrejme český expremiér dáva často. Potom som vytiahol diktafón a obaja sme sa pätnásť, dvadsať minút venovali tomu, kvôli čomu sme sa zišli. Programu Východného partnerstva Európskej únie a šestice krajín na východ od nej, ktorý sa teraz Poliaci na druhom summite vo Varšave pokúšajú resuscitovať, a tiež Julii Tymošenkovej a jej súdu za plynovú dohodu z počiatku roku 2009. Teda za dohodu, pri ktorej Topolánek ako jeden z mála ľudí bol, pretože sa o to v pozícii predsedu Európskej rady musel postarať. Topolánek v tom mal veľmi jasno, povedal, že Tymošenková podpísala len to, čo musela, a „správala sa veľmi statočne“. To, že vtedy vyhrali Rusi, nepopieral ani Topolánek, ale podľa neho to inak dopadnúť nemohlo. „Mojím cieľom bolo, aby to nedopadlo 0:10 v neprospech Ukrajiny,“ uviedol a celý proces s Tymošenkovou označil na politický.
Zaujímavá bola aj realistická skepsa voči Východnému partnerstvu, keď povedal, že južný smer bude pre Úniu asi vždy dominantnejší a že pri súčasných problémoch stráca Únia silu ovplyvňovať také veci, ako je zmierňovanie diktátorského režimu v Bielorusku. Potom sme sa rozprávali ešte o Gruzínsku a Azerbajdžane, kde miestneho diktátora Alijeva mladšieho takmer chválil, so slovami, že niekam sa demokracia európskeho strihu jednoducho vyviezť nedá.
Potom som vypol diktafón a prišla oveľa zaujímavejšia časť rozhovoru, ktorá, samozrejme, nie je publikovateľná ani v tejto podobe. Základný dojem z nej však bol, že oproti mne sedí skutočne veľký politik, ktorý bol predčasne odstránený, ale aj tak stačil vyrásť. Na štátnika, akých česká politika mala a má maximálne zopár.
Podľa toho, čo rozprával, to vyzeralo, že po návrate do politiky netúži a na dobrý, spokojný život, v ktorom odovzdáva len to, čo sa naučil, ju už nepotrebuje. Keď rozprával o okamihoch po havárii poľského prezidenta Lecha Kaczynského, vyslovil kľúčovú vetu celého predpoludnia: „Uvedomil som si vtedy, že mňa síce politicky zarezali, ale že mám vlastne šťastie. Že žijem...“
Bola streda, u nás v Česku deň svätého Václava, čiže národného katolíckeho svätca, ale keďže Česi zďaleka nie sú katolíci, volá sa to oficiálne Deň českej štátnosti. Čo je, s prepáčením, dosť hlúpe, pretože štátnosť v poňatí Václava bola, že sme sa pripojili k nemeckej ríši a ako vstupný poplatok platili vozmi striebra a stádami volov. V mierne pozmenenej forme sa to však deje aj dnes, takže vlastne je ten štátny sviatok pomerne na mieste.
Topolánek vybral na pol desiatu Cafe Lamborghini, v susedstve synagógy a Kafkovho pomníka, päť minút chôdze od pražského Staromestského námestia. Bol som tam o dvadsať minút skôr, pre istotu, a tak som si povedal, že sa ešte naraňajkujem. Servírka odsúhlasila, že vajíčka budú o desať minút, takže sa v pokoji najem. Lenže o desať minút neboli vajíčka, ale Topolánek, s malým počítačom pod pazuchou, opálený, usmievavý, v pohode. Možno sa už tešil na prechádzku so svojím malým dieťaťom, ktoré má s Luciou Talmanovou, najkrajšou poslankyňou minulého parlamentu a možno všetkých parlamentov, čo sme od roku 1990 mali.
Dojedol som vajíčka, ktorá mi servírka priniesla už do sklom oddelenej časti kaviarne, kde bolo o dosť tichšie. „Tu je taká moja kancelária,“ povedal Topolánek, kým čašníčka priniesla kávu a čaj, kombináciu, ktorú si zrejme český expremiér dáva často. Potom som vytiahol diktafón a obaja sme sa pätnásť, dvadsať minút venovali tomu, kvôli čomu sme sa zišli. Programu Východného partnerstva Európskej únie a šestice krajín na východ od nej, ktorý sa teraz Poliaci na druhom summite vo Varšave pokúšajú resuscitovať, a tiež Julii Tymošenkovej a jej súdu za plynovú dohodu z počiatku roku 2009. Teda za dohodu, pri ktorej Topolánek ako jeden z mála ľudí bol, pretože sa o to v pozícii predsedu Európskej rady musel postarať. Topolánek v tom mal veľmi jasno, povedal, že Tymošenková podpísala len to, čo musela, a „správala sa veľmi statočne“. To, že vtedy vyhrali Rusi, nepopieral ani Topolánek, ale podľa neho to inak dopadnúť nemohlo. „Mojím cieľom bolo, aby to nedopadlo 0:10 v neprospech Ukrajiny,“ uviedol a celý proces s Tymošenkovou označil na politický.
Zaujímavá bola aj realistická skepsa voči Východnému partnerstvu, keď povedal, že južný smer bude pre Úniu asi vždy dominantnejší a že pri súčasných problémoch stráca Únia silu ovplyvňovať také veci, ako je zmierňovanie diktátorského režimu v Bielorusku. Potom sme sa rozprávali ešte o Gruzínsku a Azerbajdžane, kde miestneho diktátora Alijeva mladšieho takmer chválil, so slovami, že niekam sa demokracia európskeho strihu jednoducho vyviezť nedá.
Potom som vypol diktafón a prišla oveľa zaujímavejšia časť rozhovoru, ktorá, samozrejme, nie je publikovateľná ani v tejto podobe. Základný dojem z nej však bol, že oproti mne sedí skutočne veľký politik, ktorý bol predčasne odstránený, ale aj tak stačil vyrásť. Na štátnika, akých česká politika mala a má maximálne zopár.
Podľa toho, čo rozprával, to vyzeralo, že po návrate do politiky netúži a na dobrý, spokojný život, v ktorom odovzdáva len to, čo sa naučil, ju už nepotrebuje. Keď rozprával o okamihoch po havárii poľského prezidenta Lecha Kaczynského, vyslovil kľúčovú vetu celého predpoludnia: „Uvedomil som si vtedy, že mňa síce politicky zarezali, ale že mám vlastne šťastie. Že žijem...“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.