No aj tento systém už vytláča internetový signál, neprekonateľný v tom, že obopína celú zemeguľu, takže akúkoľvek stanicu môžete prijímať v rovnakej hifi kvalite kdekoľvek na svete. Sú ich tisíce, problém je iba s voľbou, nikdy s kvalitou signálu, bez ohľadu na to, či si naladíte Bratislavu, alebo San Francisco.
U nás sa zrejme ešte záujem počúvať rozhlas elektronicky dosť neprejavuje – najlepšie to dokazuje, že príslušné prijímače tu nepatria k štandardnej ponuke, treba si ich špeciálne objednať, prípadne doviezť. Bez ohľadu na to slovenské verejnoprávne stanice na internete vysielajú. Najmä pre krajanov v zahraničí je to málo doceňovaný prínos. .vysielanie pre menšinu
Súbežne s tým si médiá zakladajú programové aj informačné stránky, na ktorých sa spravidla dozviete neporovnateľne viac než z najpodrobnejších printových periodík. Môžete si siahnuť hlboko do archívu v čase, prehrať či stiahnuť staršie relácie. Isteže, pri rozhlase je táto služba určená menšinovému poslucháčovi, ktorý počúva cielene – masový poslucháč, ktorý si pustí obľúbenú stanicu a vytvára si ňou zvukové pozadie, vnímané len popri hlavnej činnosti, takúto službu nepotrebuje. Aj tá menšina býva však v Európe spravidla dosť početná na to, aby uživila stanice špecializované na kultúru, nie iba na zábavu. Platí to aj o Slovensku.
Táto menšina však o to väčšmi potrebuje jednak dobrú informačnú základňu, jednak jednoduchý prístup do archívu, a v tom sa verejnoprávne stanice od krajiny ku krajine príkro líšia.
Na Slovensku je záujem rozhlas cielene počúvať podľa programu zrejme málo rozvinutý, stačí si ho zrkadlovo porovnať prostredníctvom programového časopisu s Českou republikou. Pomer obyvateľstva je zhruba 1: 2, napriek tomu české poslucháčstvo uživí sedemdesiatstranový programový Týdeník rozhlas, seriózny, nebulvárny, s osemčlenným redakčným kolektívom, nerátajúc ďalší obslužný personál. Na Slovensku skromne novinovo koncipovaný programový týždenník z prednovembrových čias v nových pomeroch rýchlo zanikol a niet šance obnoviť ho. Pomer záujmu zjavne nie je 1: 2, ale oveľa strmší v neprospech Slovenska, kým o TV programové časopisy, zväčša s výraznou bulvárnou zložkou, záujem je a trh ich uživí niekoľko.
Pravda, pri rozhlase verejnej služby musíme rozlišovať medzi poslucháčom, ktorý sa orientuje podľa programu, a reálnou počúvanosťou konkrétnych relácií. Obe hlavné verejnoprávne stanice, Slovensko aj Devín, určený menšinovému okruhu záujemcov o kultúru, umenie a vedu, majú pevnú programovú štruktúru, takže stály poslucháč vie aj bez programu, ktorú reláciu si kedy má pustiť. Dokonca aj stanica Slovensko, orientovaná na masového poslucháča, už roky ponúka, a to v hlavnom počúvacom čase, dvojhodinovú reláciu Zrkadlenie, orientovanú prevažne na slovenskú kultúru, čo je v profilácii stredoeurópskych staníc orientovaných na široké poslucháčstvo časovým rozsahom unikát. Napriek tomu sa Zrkadlenie na programe drží, lebo zjavne má svoj stabilný poslucháčsky okruh, ktorý vedenie rozhlasu rešpektuje. .trendom je podcast
Trend však smeruje k tomu, umožňovať poslucháčovi čoraz väčšmi sa osamostatňovať od konkrétneho času vysielania, takže si z internetu väčšinu relácií môže sťahovať buď vo formáte podcastu (kde stiahnutie hoci aj hodinovej relácie trvá sekundy), alebo prinajmenšom formou prehratia (či nahratia) v reálnom čase. Technika permanentnými inováciami a miniaturizáciou nahrávacích a reprodukčných prístrojov tento trend podporuje, no internetová základňa staníc drží s tým krok nerovnomerne.
Prvou podmienkou na odpútanie od reálneho vysielacieho času je dokonalá internetová stránka vrátane podrobného programu, a už tu vidíme priepastné rozdiely. Český rozhlas, a podobne aj rakúsky, poľský, ruský, nemecký či mnohé iné rozhlasy, ponúka internetový program ďaleko dopredu, minimálne do konca mesiaca. Aj slovenský sa do konca r. 2010 držal tohto štandardu. Od zlúčenia rozhlasu a TV si televízna stránka pôvodný štandard zachováva, kým rozhlasová sa už vyše tri štvrte roka „rekonštruuje“ a je čoraz „user unfriendly“, takže dnes dospela do štádia, keď už vyše dvoch mesiacov síce ponecháva archív smerom dozadu funkčný, no program ponúka iba po prítomný deň, zajtrajšok si možno pozrieť až zajtra. V tom smere by sa asi mohla pokojne uchádzať o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Keby sa toto dialo so stránkou STV, asi by to vyvolávalo rozhorčené reakcie. Stránka SRo ich nevyvoláva. Aj to dosvedčuje, že počúvanie rozhlasu podľa programu sa na Slovensku zatiaľ nevžilo.
Ako tu pokrivkávame, ukáže porovnanie so vzorovou kultúrnopoliticky orientovanou rakúskou stanicou ORF 1, ktorá si podcast dovolí dokonca spoplatniť, na čo by v našich pomeroch sotva našla zákazníka. Asi preto je podcast u nás, ale aj v ČR bezplatný, lenže zas obmedzenejší. ORF myslí aj na „šetrných“, takže väčšinu relácií si možno hneď po odvysielaní hockedy vypočuť či nahrať v reálnom čase. Aj český či slovenský rozhlas túto službu poskytujú, ibaže v neporovnateľne menšom rozsahu, ten český dokonca neraz až po mnohodňovom odstupe.
Náš verejnoprávny rozhlas je teda v tom, kam trend smeruje, dosť na chvoste. Asi by tam nebol, keby verejnosť vytvárala dostatočný tlak záujmom o rozhlas ako významnú kultúrnotvornú a vzdelávaciu zložku našej kultúry, ktorou de facto je. Keďže ho však nevytvára, ocitáme sa v bludnom kruhu. Autor je publicista.
U nás sa zrejme ešte záujem počúvať rozhlas elektronicky dosť neprejavuje – najlepšie to dokazuje, že príslušné prijímače tu nepatria k štandardnej ponuke, treba si ich špeciálne objednať, prípadne doviezť. Bez ohľadu na to slovenské verejnoprávne stanice na internete vysielajú. Najmä pre krajanov v zahraničí je to málo doceňovaný prínos. .vysielanie pre menšinu
Súbežne s tým si médiá zakladajú programové aj informačné stránky, na ktorých sa spravidla dozviete neporovnateľne viac než z najpodrobnejších printových periodík. Môžete si siahnuť hlboko do archívu v čase, prehrať či stiahnuť staršie relácie. Isteže, pri rozhlase je táto služba určená menšinovému poslucháčovi, ktorý počúva cielene – masový poslucháč, ktorý si pustí obľúbenú stanicu a vytvára si ňou zvukové pozadie, vnímané len popri hlavnej činnosti, takúto službu nepotrebuje. Aj tá menšina býva však v Európe spravidla dosť početná na to, aby uživila stanice špecializované na kultúru, nie iba na zábavu. Platí to aj o Slovensku.
Táto menšina však o to väčšmi potrebuje jednak dobrú informačnú základňu, jednak jednoduchý prístup do archívu, a v tom sa verejnoprávne stanice od krajiny ku krajine príkro líšia.
Na Slovensku je záujem rozhlas cielene počúvať podľa programu zrejme málo rozvinutý, stačí si ho zrkadlovo porovnať prostredníctvom programového časopisu s Českou republikou. Pomer obyvateľstva je zhruba 1: 2, napriek tomu české poslucháčstvo uživí sedemdesiatstranový programový Týdeník rozhlas, seriózny, nebulvárny, s osemčlenným redakčným kolektívom, nerátajúc ďalší obslužný personál. Na Slovensku skromne novinovo koncipovaný programový týždenník z prednovembrových čias v nových pomeroch rýchlo zanikol a niet šance obnoviť ho. Pomer záujmu zjavne nie je 1: 2, ale oveľa strmší v neprospech Slovenska, kým o TV programové časopisy, zväčša s výraznou bulvárnou zložkou, záujem je a trh ich uživí niekoľko.
Pravda, pri rozhlase verejnej služby musíme rozlišovať medzi poslucháčom, ktorý sa orientuje podľa programu, a reálnou počúvanosťou konkrétnych relácií. Obe hlavné verejnoprávne stanice, Slovensko aj Devín, určený menšinovému okruhu záujemcov o kultúru, umenie a vedu, majú pevnú programovú štruktúru, takže stály poslucháč vie aj bez programu, ktorú reláciu si kedy má pustiť. Dokonca aj stanica Slovensko, orientovaná na masového poslucháča, už roky ponúka, a to v hlavnom počúvacom čase, dvojhodinovú reláciu Zrkadlenie, orientovanú prevažne na slovenskú kultúru, čo je v profilácii stredoeurópskych staníc orientovaných na široké poslucháčstvo časovým rozsahom unikát. Napriek tomu sa Zrkadlenie na programe drží, lebo zjavne má svoj stabilný poslucháčsky okruh, ktorý vedenie rozhlasu rešpektuje. .trendom je podcast
Trend však smeruje k tomu, umožňovať poslucháčovi čoraz väčšmi sa osamostatňovať od konkrétneho času vysielania, takže si z internetu väčšinu relácií môže sťahovať buď vo formáte podcastu (kde stiahnutie hoci aj hodinovej relácie trvá sekundy), alebo prinajmenšom formou prehratia (či nahratia) v reálnom čase. Technika permanentnými inováciami a miniaturizáciou nahrávacích a reprodukčných prístrojov tento trend podporuje, no internetová základňa staníc drží s tým krok nerovnomerne.
Prvou podmienkou na odpútanie od reálneho vysielacieho času je dokonalá internetová stránka vrátane podrobného programu, a už tu vidíme priepastné rozdiely. Český rozhlas, a podobne aj rakúsky, poľský, ruský, nemecký či mnohé iné rozhlasy, ponúka internetový program ďaleko dopredu, minimálne do konca mesiaca. Aj slovenský sa do konca r. 2010 držal tohto štandardu. Od zlúčenia rozhlasu a TV si televízna stránka pôvodný štandard zachováva, kým rozhlasová sa už vyše tri štvrte roka „rekonštruuje“ a je čoraz „user unfriendly“, takže dnes dospela do štádia, keď už vyše dvoch mesiacov síce ponecháva archív smerom dozadu funkčný, no program ponúka iba po prítomný deň, zajtrajšok si možno pozrieť až zajtra. V tom smere by sa asi mohla pokojne uchádzať o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Keby sa toto dialo so stránkou STV, asi by to vyvolávalo rozhorčené reakcie. Stránka SRo ich nevyvoláva. Aj to dosvedčuje, že počúvanie rozhlasu podľa programu sa na Slovensku zatiaľ nevžilo.
Ako tu pokrivkávame, ukáže porovnanie so vzorovou kultúrnopoliticky orientovanou rakúskou stanicou ORF 1, ktorá si podcast dovolí dokonca spoplatniť, na čo by v našich pomeroch sotva našla zákazníka. Asi preto je podcast u nás, ale aj v ČR bezplatný, lenže zas obmedzenejší. ORF myslí aj na „šetrných“, takže väčšinu relácií si možno hneď po odvysielaní hockedy vypočuť či nahrať v reálnom čase. Aj český či slovenský rozhlas túto službu poskytujú, ibaže v neporovnateľne menšom rozsahu, ten český dokonca neraz až po mnohodňovom odstupe.
Náš verejnoprávny rozhlas je teda v tom, kam trend smeruje, dosť na chvoste. Asi by tam nebol, keby verejnosť vytvárala dostatočný tlak záujmom o rozhlas ako významnú kultúrnotvornú a vzdelávaciu zložku našej kultúry, ktorou de facto je. Keďže ho však nevytvára, ocitáme sa v bludnom kruhu. Autor je publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.