Poviem to hneď na začiatku – Václav Havel patrí medzi päť ľudí, ktorí najviac ovplyvnili, ako rozmýšľam o verejnom živote. A patrí tiež medzi päť autorov textov, ktorých písanie najviac formovalo moje nároky na kvalitu akýchkoľvek článkov.
Ale hneď na začiatku poviem aj toto – v pohľade na politické strany, globálnu ekológiu, podobu kapitalizmu či budúcnosť EÚ s mojím najlepším prezidentom dlhodobo nesúhlasím. Dokonca aj v jeho v sporoch s Klausom som väčšinou na strane arogantného a samoľúbeho otca ODS. Napokon, v samoľúbosti až taký rozdiel nevidím, a červené srdce na Hrade pri jeho odchádzaní na chvíľu zmazalo aj rozdiel vo vkuse.
Tak prečo si vážim Václava Havla oveľa viac a prečo je to jeden z kľúčových ľudí môjho života?
Nie je to preto, že by sme sa poznali. Nie sme priatelia, ani blízki známi. Ešte v deväťdesiatych rokoch som mu dal zopár otázok na tlačovkách, potom som s ním robil zopár dlhších rozhovorov, ten najväčší na Pohode pred desiatkami tisícov ľudí, a hoci to bol vždy zážitok, rovnako som vždy cítil, že Havel odpovedá skôr sebe ako mne. Potom som síce bol aj na pár jeho narodeninách, ale vždy bol okolo neho akýsi múr, čo býva okolo veľmi významných introvertov, takže nikdy nevzniklo to, čo tak ľahko vzniká okolo Fera Mikloška, Fedora Gála či Karla Schwarzenberga. Havlova veľkosť nie je teda u mňa nijako ovplyvnená osobným vzťahom.
Ale nie je to určite ani pre jeho intelektuálny rozmer, hoci ten je veľmi zaujímavý, a oveľa širší než len politický. Havlove hry si ctím, ale nechytajú ma za srdce ani myseľ. Jeho umelecké texty na mňa pôsobia chladne, sú na môj vkus príliš premyslené a primálo plnokrvné. Predsa len, som iba chlapec z Petržalky, a z tejto kože sa už asi nevyvlečiem. Ani Havlov postoj k prírode ma neberie, dokonca ho považujem za omyl, ktorý naposledy priviedol Česko k fotovoltaike a drahšej elektrine. A aj hodnotovo rovnostársky postoj k rôznym náboženstvám považujem skôr za intelektuálnu nepoctivosť než za humanistickú prednosť.
Príčiny, pre ktoré je Václav Havel jedným zo vzťažných bodov môjho života, sú iné.
Tá prvá je takpovediac profesijná. Keď som v osemdesiatych rokoch čítal prvýkrát jeho samizdatové texty, bolo to pre mňa zjavenie. Bol to hlboký pocit krásy, spojenej s pravdou, aký som mal len pri piesňach Karla Kryla, knihách Bohumila Hrabala a básňach Václava Hraběho. A neostalo len pri samizdatoch. Po roku 1989, keď ma Ivan Hoffman zavolal do Lidových novín, písal Václav Havel na komentárovej strane svoje eseje, a keďže tá strana bola po pár mesiacoch otvorená aj pre mňa, vtedy sa už český prezident stal meradlom, ktorým sa zrazu v redakcii posudzovali aj moje texty. U skromnejších pováh to mohol byť dôvod na hlbokú depresiu, pre mňa ako novinárske ucho to však bola absolútna výzva. Čítal som Havlove texty slovo po slove, znovu a znovu, a učil som sa, kde je v texte miesto pre paradox, kde je ťažisko, kde medzihra, a ako má vyzerať finále. Úplne najradšej som mal, keď prišiel v článku s výrazom, ktorý sa dovtedy v novinových textoch neobjavil. Tento luxus som nadšene vítal. Aj tým, popri obsahu, dával novinám váhu a rozmer, aký si dodnes predstavujem pod kvalitnou žurnalistikou. Myslím si, že práve vtedy som sa naučil vážiť si priestor v médiách, tú bielu plochu, ktorú nesmie nikdy nikto zapĺňať prázdnymi slovami, frázami, vatou. Ak nemám čo povedať, a ak neviem formulovať, nemám písať. Zjednodušene – mojou vysokou školou žurnalistiky neboli obstarožné katedry ani instatné poučky o nestrannosti a vyváženosti, ale ľudia ako Ivan Hoffman, Pavel Tigrid, Jiří Hanák a Vaclav Havel, ktorí mali pravdivé a dobre sformulované slovo v hlbokej úcte. Neviem o lepšej škole na svete.
Ale ani toto privilégium nie je najsilnejšou príčinou, pre ktorú je Václav Havel jedným z tých ľudí, ktorí tvoria kostru môjho videnia sveta. Ak by som hral hru na asociácie, prvé slovo, ktoré by mi pri mene Havel napadlo, by nebol November, ale pravda. Nie v tom zmysle, že on má pravdu, to vôbec nie. V zmysle, že pravda existuje, že nakoniec rozhoduje a že je dôležitá ešte viac, než vlastná sloboda.
Pamätám si na to, akoby to bolo dnes. Myslím, že to bol Juraj Kušnierik, kto mi uprostred osemdesiatych rokov požičal jednu veľmi útlu Havlovu knižku. Juraj mal už vtedy kamarátov v Prahe, predpokladám, že aj oni mu tú zakázanú knižku iba požičali. Tak to vtedy chodilo. Mal som na to pár dní, ale stačil mi jeden večer. Prečítal som Moc bezmocných na jeden hlt, očarený formou aj obsahom, a tá prenikavá chuť vo mne ostala dodnes. Pravda silnejšia než ruské tanky, ľudské srdce dôležitejšie než plné pulty Západu. Neviditeľný mravný horizont, potrebnejší než všetko viditeľné. A píše to človek, ktorý za svoje slová ručí väzením.
Kdesi som počul, že človek, ak má talent, vôľu a šťastie, dokáže v živote najviac dve prelomové veci. Neviem čo bola u Václava Havla tá druhá, ale Moc bezmocných, teda postoj k pravde, považujem za prvú. Nikto to nezmeria, žiadny prieskum to nikdy neukáže, ale myslím si, že práve týmto silným postojom Václav Havel reálne ovplyvnil svet.
Až teraz budem osobný:
Vážený pán prezident, milý Václav Havel,
dvadsať strán, ktoré sme Vám v tomto čísle .týždňa venovali, je našou spoločnou poctou Vášmu dramatickému životu. Počul som Vás pred časom povedať, že ako Česi a Slováci, ale aj ako Európa sme si vzali akosi málo z vlastnej skúsenosti spred novembra 1989, keď proti krehkej pravde stáli opancierované tankové brigády, a predsa prehrali. Asi je to tak, asi na čosi podstatné zabúdame, hoci pohľad na cynizmus verejného života môže trochu klamať. Nie je všetko bahno, čo sa neblyští. Ale určite Vaša obava neplatí úplne. Poviem Vám to takto: nielenže tú vašu útlu knižku stále nosím kdesi v hlave. Vy a Vaša skúsenosť ste aj takmer 20 rokov po rozpade Československa priamo v srdci tohto slovenského časopisu. Tak aké zabúdanie?
Milý Václav, .týždeň Vám želá všetko dobré k vašim narodeninám.
Ale hneď na začiatku poviem aj toto – v pohľade na politické strany, globálnu ekológiu, podobu kapitalizmu či budúcnosť EÚ s mojím najlepším prezidentom dlhodobo nesúhlasím. Dokonca aj v jeho v sporoch s Klausom som väčšinou na strane arogantného a samoľúbeho otca ODS. Napokon, v samoľúbosti až taký rozdiel nevidím, a červené srdce na Hrade pri jeho odchádzaní na chvíľu zmazalo aj rozdiel vo vkuse.
Tak prečo si vážim Václava Havla oveľa viac a prečo je to jeden z kľúčových ľudí môjho života?
Nie je to preto, že by sme sa poznali. Nie sme priatelia, ani blízki známi. Ešte v deväťdesiatych rokoch som mu dal zopár otázok na tlačovkách, potom som s ním robil zopár dlhších rozhovorov, ten najväčší na Pohode pred desiatkami tisícov ľudí, a hoci to bol vždy zážitok, rovnako som vždy cítil, že Havel odpovedá skôr sebe ako mne. Potom som síce bol aj na pár jeho narodeninách, ale vždy bol okolo neho akýsi múr, čo býva okolo veľmi významných introvertov, takže nikdy nevzniklo to, čo tak ľahko vzniká okolo Fera Mikloška, Fedora Gála či Karla Schwarzenberga. Havlova veľkosť nie je teda u mňa nijako ovplyvnená osobným vzťahom.
Ale nie je to určite ani pre jeho intelektuálny rozmer, hoci ten je veľmi zaujímavý, a oveľa širší než len politický. Havlove hry si ctím, ale nechytajú ma za srdce ani myseľ. Jeho umelecké texty na mňa pôsobia chladne, sú na môj vkus príliš premyslené a primálo plnokrvné. Predsa len, som iba chlapec z Petržalky, a z tejto kože sa už asi nevyvlečiem. Ani Havlov postoj k prírode ma neberie, dokonca ho považujem za omyl, ktorý naposledy priviedol Česko k fotovoltaike a drahšej elektrine. A aj hodnotovo rovnostársky postoj k rôznym náboženstvám považujem skôr za intelektuálnu nepoctivosť než za humanistickú prednosť.
Príčiny, pre ktoré je Václav Havel jedným zo vzťažných bodov môjho života, sú iné.
Tá prvá je takpovediac profesijná. Keď som v osemdesiatych rokoch čítal prvýkrát jeho samizdatové texty, bolo to pre mňa zjavenie. Bol to hlboký pocit krásy, spojenej s pravdou, aký som mal len pri piesňach Karla Kryla, knihách Bohumila Hrabala a básňach Václava Hraběho. A neostalo len pri samizdatoch. Po roku 1989, keď ma Ivan Hoffman zavolal do Lidových novín, písal Václav Havel na komentárovej strane svoje eseje, a keďže tá strana bola po pár mesiacoch otvorená aj pre mňa, vtedy sa už český prezident stal meradlom, ktorým sa zrazu v redakcii posudzovali aj moje texty. U skromnejších pováh to mohol byť dôvod na hlbokú depresiu, pre mňa ako novinárske ucho to však bola absolútna výzva. Čítal som Havlove texty slovo po slove, znovu a znovu, a učil som sa, kde je v texte miesto pre paradox, kde je ťažisko, kde medzihra, a ako má vyzerať finále. Úplne najradšej som mal, keď prišiel v článku s výrazom, ktorý sa dovtedy v novinových textoch neobjavil. Tento luxus som nadšene vítal. Aj tým, popri obsahu, dával novinám váhu a rozmer, aký si dodnes predstavujem pod kvalitnou žurnalistikou. Myslím si, že práve vtedy som sa naučil vážiť si priestor v médiách, tú bielu plochu, ktorú nesmie nikdy nikto zapĺňať prázdnymi slovami, frázami, vatou. Ak nemám čo povedať, a ak neviem formulovať, nemám písať. Zjednodušene – mojou vysokou školou žurnalistiky neboli obstarožné katedry ani instatné poučky o nestrannosti a vyváženosti, ale ľudia ako Ivan Hoffman, Pavel Tigrid, Jiří Hanák a Vaclav Havel, ktorí mali pravdivé a dobre sformulované slovo v hlbokej úcte. Neviem o lepšej škole na svete.
Ale ani toto privilégium nie je najsilnejšou príčinou, pre ktorú je Václav Havel jedným z tých ľudí, ktorí tvoria kostru môjho videnia sveta. Ak by som hral hru na asociácie, prvé slovo, ktoré by mi pri mene Havel napadlo, by nebol November, ale pravda. Nie v tom zmysle, že on má pravdu, to vôbec nie. V zmysle, že pravda existuje, že nakoniec rozhoduje a že je dôležitá ešte viac, než vlastná sloboda.
Pamätám si na to, akoby to bolo dnes. Myslím, že to bol Juraj Kušnierik, kto mi uprostred osemdesiatych rokov požičal jednu veľmi útlu Havlovu knižku. Juraj mal už vtedy kamarátov v Prahe, predpokladám, že aj oni mu tú zakázanú knižku iba požičali. Tak to vtedy chodilo. Mal som na to pár dní, ale stačil mi jeden večer. Prečítal som Moc bezmocných na jeden hlt, očarený formou aj obsahom, a tá prenikavá chuť vo mne ostala dodnes. Pravda silnejšia než ruské tanky, ľudské srdce dôležitejšie než plné pulty Západu. Neviditeľný mravný horizont, potrebnejší než všetko viditeľné. A píše to človek, ktorý za svoje slová ručí väzením.
Kdesi som počul, že človek, ak má talent, vôľu a šťastie, dokáže v živote najviac dve prelomové veci. Neviem čo bola u Václava Havla tá druhá, ale Moc bezmocných, teda postoj k pravde, považujem za prvú. Nikto to nezmeria, žiadny prieskum to nikdy neukáže, ale myslím si, že práve týmto silným postojom Václav Havel reálne ovplyvnil svet.
Až teraz budem osobný:
Vážený pán prezident, milý Václav Havel,
dvadsať strán, ktoré sme Vám v tomto čísle .týždňa venovali, je našou spoločnou poctou Vášmu dramatickému životu. Počul som Vás pred časom povedať, že ako Česi a Slováci, ale aj ako Európa sme si vzali akosi málo z vlastnej skúsenosti spred novembra 1989, keď proti krehkej pravde stáli opancierované tankové brigády, a predsa prehrali. Asi je to tak, asi na čosi podstatné zabúdame, hoci pohľad na cynizmus verejného života môže trochu klamať. Nie je všetko bahno, čo sa neblyští. Ale určite Vaša obava neplatí úplne. Poviem Vám to takto: nielenže tú vašu útlu knižku stále nosím kdesi v hlave. Vy a Vaša skúsenosť ste aj takmer 20 rokov po rozpade Československa priamo v srdci tohto slovenského časopisu. Tak aké zabúdanie?
Milý Václav, .týždeň Vám želá všetko dobré k vašim narodeninám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.