Havel

A potom prišiel 17. november 1989  a celý svet začal hovoriť o Československu. Presnejšie o prvom človeku zamatovej revolúcie, o Václavovi Havlovi. Stretnúť sa s ním chceli známi západní politici, novinári s ním chceli robiť interview a ešte aj priemerný britský, francúzsky alebo americký občan si myslel, že je šťastná krajina, ktorej prezidentom je Václav Havel. Viem to, pretože v tom čase som veľa cestoval do zahraničia. Z poverenia prezidentského úradu som chodil na konferencie, prednášky a porady. A musím povedať, že na začiatku deväťdesiatych rokov neexistovala v západnom svete lepšia kreditná karta ako Václav Havel.
Vo Washingtone, v San Franciscu, v Ríme alebo v Londýne prišli na moju prednášku aj uznávaní vedci, umelci, politici, ba aj športovci, keď sa dozvedeli, že pracujem pre Václava Havla v prezidentskej kancelárii. A keď nastala diskusia, prvá otázka diskutérov nikdy nesúvisela s  prednášanou témou, ale vždy s tým, aký je to pocit pracovať vedľa človeka, ako je Václav Havel.
A s kreditkou zvanou Havel sa dalo dostať do Bieleho domu, do Kremľa, do budovy britského Parlamentu, ba ešte aj do milánskej opery. Spomeniem v súvislosti s ním aj istú vec vzťahujúcu sa na Maďarov: v histórii Československa bol jediným politikom, ktorý pochopil, že „niečo smrdí“ okolo Benešových dekrétov. Nepoznal veci podrobne, ale starostlivo si ma vypočul a prečítal si všetok dostupný materiál. Nerozmýšľal o tom, prečo sa nemožno dotknúť Benešových dekrétov, ale o tom, ako by sa dalo napraviť niečo z pokazenej minulosti.
Potom ma poveril tým, aby som zostavil výbor, ktorý „vybaví túto záležitosť raz a navždy“,  v mene ľudskej počestnosti. A nie od neho záviselo, že sme v roku 1992 nevedeli uzavrieť záležitosť dekrétov s konečnou platnosťou.    Autor je psychiater, pôsobil ako poradca československého prezidenta Václava Havla