Michel Foucault napísal: „Navrhujem jednu hru: rok bez mien. Počas jedného roka by sa vydávali knihy bez mena autorov. Kritici by sa museli predierať úplne anonymnou produkciou. Mám však tušenie, že by nemali čo povedať: všetci autori by čakali s publikovaním svojich kníh do nasledujúceho roka...“
Autor je ústrednou postavou literatúry. Keby nebolo jeho, nebolo by ani jeho diela. Preto sa v niektorých obdobiach autor zvelebuje, inokedy odstraňuje: vraj zabraňuje objektívnemu vnímaniu textu. No áno, s iným vedomím čítame text, o ktorom vieme, že ho napísal Sloboda, než ten, ktorého autorom je, povedzme, Slobodník.
.autori na nevidenie
Autor sa rád odhaľuje, inak by nepísal. Chce byť videný, inak by nepísal. Chce byť známy: inak by... Dnes si však chcem všimnúť autorov, ktorí chcú byť nepovšimnutí. Áno, aj takí sú. A majú pre svoju plachosť a samotárstvo rôzne dôvody. Niektorí dokázali vytušiť hranicu, ktorá delí ich inšpirované výkony od literárnej nádenníčtiny. Niektorí nezvládli slávu a popularitu. Niektorí doplatili na svoju citlivosť a nadobudli duševné choroby. Niektorí trpeli chorobnou autokritickosťou a podceňovaním sa. Niektorých dohnali k odmlčaniu sa tragické udalosti ich života.
Takmer školským príklad je osoba Jeana-Arthura Rimbauda. Svoje jasnozrivé dielo začal písať ako 17-ročný a nedlho po dvadsiatke, vo veku, keď iní iba začínajú, ho ukončil. Dal sa na obchod a pre svojich literárnych kolegov mal iba opovrhujúci bonmot: Popri mne ste všetci iba básnici. Dodnes je záhadou, prečo sa Rimbaud odmlčal. Cítil, že už nemá čo povedať, že geniálne dieťa poézie definitívne vyrástlo?
.inventúra neviditeľných autorov
Roberto Bazlen bol erudovaný taliansky kritik a lektor, znalec literatúr, prekladateľ Freuda a Junga, tichý služobník literatúry. Za života takmer nič nepublikoval, písal málo. Jeho texty vyšli až posmrtne v skromnom rozsahu. Ako literárna postava sa stal hrdinom Giudiceho knihy Wimbledonský štadión.
Maxwell Bodenheim bol americký prekliaty básnik. Búrlivácky život ho priviedol medzi spodinu, žobral na ulici. Nakoniec ho aj s manželkou zavraždil choromyseľný útočník. Stanislaw Korab Brozozowski bol jeho poľskou obdobou. Tento prekladateľ Baudelaira i Verlaina spáchal samovraždu. Jediná zbierka básní Než stíchlo srdce vyšla posmrtne.
Aj o portugalskú spisovateľku, symbolistickú a dekadentnú Florbelu Espancovú, ktorá tiež spáchala samovraždu, sa zdvihla vlna záujmu až po jej smrti.
Pri „zmŕtvychvstaní“ niektorých autorov stoja ich slávnejší kolegovia. Macedonia Fernándeza, mystika a básnika, ktorý písal fascinujúcu kombináciu poézie, filozofie a prózy a bol za svojho života takmer neznámy, vyzdvihol Borges, ktorý ho označil za otca svojej generácie.
Teodosjij Osmačka sa podieľal na činnosti mystifikačnej organizácie SVU – Spolok za oslobodenie Ukrajiny. Aby unikol väzeniu, predstieral šialenstvo. Po úteku sa 12 rokov skrýval. Zvyšok života strávil v psychiatrickej liečebni. Väčšia časť jeho tvorby je nečitateľná, keďže ju písal ľavou rukou, ktorú nemal ochrnutú. Ďalší Ukrajinec Jurij Ševeljov mystifikoval samovraždu a následné zmŕtvychvstanie Jurija Šerecha, čo bol jeho pseudonym.
.autori proti svojej vôli
Je celá plejáda autorov, ktorí píšu preto, lebo poslúchajú vnútorný imperatív vysloviť svoje Dielo. Nestarajú sa o to, či sa zachová, či bude mať svojich čitateľov. Po napísaní pokladajú svoju úlohu za skončenú. Ak sa pri nich nenájde nejaký priateľ či obdivovateľ, ich dielo ostáva nenávratne stratené. Takým bol napríklad Velimir Chlebnikov, ktorý bol celkom indiferentný k publikovaniu svojich básní. Nosil ich v obliečke od vankúša, odkiaľ ich priatelia vyťahovali a zachraňovali. Ak bola obliečka plná, Chlebnikov ju márnotratne vyprázdnil a plnil ďalej. Svoje dielo v obrovskom vreci nosil aj Peter Hille, ktorý viedol túlavý a nepokojný život bez stáleho bydliska v Berlíne a okolí. Aj dielo Góngoru Y Argote, španielskeho barokového básnika, sa šírilo iba odpismi. Jeho verše vyšli v roku jeho smrti a zhabala ich inkvizícia.
Rumunský spisovateľ Urmuz zavrhol svoje meno i existenciu súdneho zapisovateľa. Jeho prózy neboli nikde publikované, šírili sa iba ústnym podaním. Je autorom absurdných próz, ktoré ovplyvnili aj Ionesca. Aj on spáchal samovraždu.
.otvoriť po mojej smrti
Tvorba českého surrealistu Zbyňka Havlíčka kolovala v odpisoch. Vyšla až po jeho smrti pod príznačným názvom Otvoriť po mojej smrti. Ďalší Čech Arthur Breisky, anarchista, dekadent a mystifikátor, ušiel pred finančnými ťažkosťami do Ameriky. Pracoval pri obsluhe výťahu, kde prišiel tragicky o život. Niektorí znalci tvrdia, že to bola ďalšia mystifikácia, ktorá mu umožnila nájsť novú identitu. Niektorí dokonca tvrdia, že jeho stopy vedú k Brunovi Travenovi.
Irma Geisslová vydávala vlastenecké verše, ale dekadentné a úprimné básne tajila, písala ich na zdrapy papierov, účtenky a pod. Vyšli až po jej smrti v zväzku Zranený vták.
Karel Šebek, internovaný v psychiatrických liečebňach po niekoľkých pokusoch o samovraždu, je už celé roky nezvestný. Dodnes sa pri jeho mene v encyklopédiách uvádza dátum úmrtia - ???
.slovenskí samotári
Aj na Slovensku máme tradíciu autorov, ktorí sa stiahli do úzadia. Čítankovým príkladom je Janko Kráľ, básnik, po ktorom nám neostal ani jeho portrét. Po Samovi Bohdanovi Hroboňovi ostala síce romantizujúca podobizeň, ale jeho dielo vyšlo iba vo fragmentoch. Tajomnou postavou spätou so Slovenskom (žil a zomrel v Bratislave) bol Óndra Lysohorský, ktorý písal umelo vytvoreným lašským jazykom, tj. ostravským nárečím zmiešaným s češtinou a poľštinou. Vytvoril si teóriu o lašskom národe, ktorý je utlačovaný všetkými inými národmi. Veľa zbierok tohto autora, ktorého prekladal aj Boris Pasternak, však dodnes zostalo v rukopise. Zaujímavým autorom je Xaver Rybárik, ktorý napísal iba jedinú knihu kultivovaných noviel Tulák. Potom sa literárne odmlčal. Na internete môžeme zachytiť stopu po jeho lekárskom pôsobení. Aj tu by bolo zaujímavé vedieť dôvody jeho stiahnutia sa z literatúry. Neviera vo vlastné sily, pohltenie novou profesiou, osobné problémy?
Galérie utajených autorov a autorských mystifikácií na Slovensku otvoril spisovateľ Maxim E. Matkin, za ktorého matersky znejúcim priezviskom sa údajne skrýva žena. Životnou mystifikáciou je osoba básnika a rebela Agdu Bavi Paina. Ale sú tu aj autori, ktorí píšu naozaj pre seba, prípadne pre svoje najbližšie okolie, a hoci ich tvorba znesie najvyššie parametre, tvrdohlavo odmietajú publikovať. Autor tohto prehľadu sám pozná istú L., ktorej publikované básnické a básnicko-prozaicko-filozofické dielo by určite spôsobilo prievan v slovenskej literatúre. Podobne medzi úzkym okruhom zasvätencov koluje hermetické dielo „posledného pressburgského alchymystika“ Viliho (de) Neheru.
.hviezdy medzi samotármi
Jedným z najznámejších samotárov svetovej literatúry je J. D. Salinger, ktorý sa po skvelom diele odmlčal. Uchýlil sa do ústrania, kde vraj iba píše a donekonečna cizeluje svoje nové texty, ktorých je údajne na niekoľko kníh! Azda ešte väčším tajnostkárom je Thomas Pynchom, po ktorom sa zachovala iba jediná fotografia. William Gaddis, ktorý písal výlučne dialogizovanú prózu, sa nakreslil na stránku svojej knihy ako postava – bez hlavy. Vyjadril tým svoju celoživotnú utajenosť i to, že autor nie je dôležitý.
Jednou z najtragickejších postáv svetovej prózy je Robert Walser, ktorého pokladajú za predchodcu Franza Kafku. Vystriedal desiatky zamestnaní, viedol tulácky život. Ťažké depresie a samovražedné sklony ho priviedli do ústavu Waldau. Napísal vyše 1 000 textov a poviedok, veľká časť z toho je nezvestná. Rukopis románu Tobold zničil autor, román Theodor sa stratil.
.bartleby a spol.
Autor Enrique Vila-Matas si všíma fenomén odmlčaného autora či spisovateľa proti svojej vôli v pôvabnej knižočke Bartleby a spol. Možno aj táto kniha odhalí zmysel tohto fenoménu. Potláčať svoje autorské ego až do krajných polôh iste nemôže byť iba autoštylizáciou či bohémskym rozmarom. Za mnohými týmito príbehmi sú tragické okolnosti či nesmierna citová zraniteľnosť ľudí, ktorí chcú písať, ale nechcú fungovať ako autori v knižnom priemysle, ktorý tak ničí intimitu a individualitu. U niektorých je to teda možno aj protest proti statusu celebrít, ktoré tak rád udeľuje tento náš povrchný svet.
.daniel Hevier
Autor je ústrednou postavou literatúry. Keby nebolo jeho, nebolo by ani jeho diela. Preto sa v niektorých obdobiach autor zvelebuje, inokedy odstraňuje: vraj zabraňuje objektívnemu vnímaniu textu. No áno, s iným vedomím čítame text, o ktorom vieme, že ho napísal Sloboda, než ten, ktorého autorom je, povedzme, Slobodník.
.autori na nevidenie
Autor sa rád odhaľuje, inak by nepísal. Chce byť videný, inak by nepísal. Chce byť známy: inak by... Dnes si však chcem všimnúť autorov, ktorí chcú byť nepovšimnutí. Áno, aj takí sú. A majú pre svoju plachosť a samotárstvo rôzne dôvody. Niektorí dokázali vytušiť hranicu, ktorá delí ich inšpirované výkony od literárnej nádenníčtiny. Niektorí nezvládli slávu a popularitu. Niektorí doplatili na svoju citlivosť a nadobudli duševné choroby. Niektorí trpeli chorobnou autokritickosťou a podceňovaním sa. Niektorých dohnali k odmlčaniu sa tragické udalosti ich života.
Takmer školským príklad je osoba Jeana-Arthura Rimbauda. Svoje jasnozrivé dielo začal písať ako 17-ročný a nedlho po dvadsiatke, vo veku, keď iní iba začínajú, ho ukončil. Dal sa na obchod a pre svojich literárnych kolegov mal iba opovrhujúci bonmot: Popri mne ste všetci iba básnici. Dodnes je záhadou, prečo sa Rimbaud odmlčal. Cítil, že už nemá čo povedať, že geniálne dieťa poézie definitívne vyrástlo?
.inventúra neviditeľných autorov
Roberto Bazlen bol erudovaný taliansky kritik a lektor, znalec literatúr, prekladateľ Freuda a Junga, tichý služobník literatúry. Za života takmer nič nepublikoval, písal málo. Jeho texty vyšli až posmrtne v skromnom rozsahu. Ako literárna postava sa stal hrdinom Giudiceho knihy Wimbledonský štadión.
Maxwell Bodenheim bol americký prekliaty básnik. Búrlivácky život ho priviedol medzi spodinu, žobral na ulici. Nakoniec ho aj s manželkou zavraždil choromyseľný útočník. Stanislaw Korab Brozozowski bol jeho poľskou obdobou. Tento prekladateľ Baudelaira i Verlaina spáchal samovraždu. Jediná zbierka básní Než stíchlo srdce vyšla posmrtne.
Aj o portugalskú spisovateľku, symbolistickú a dekadentnú Florbelu Espancovú, ktorá tiež spáchala samovraždu, sa zdvihla vlna záujmu až po jej smrti.
Pri „zmŕtvychvstaní“ niektorých autorov stoja ich slávnejší kolegovia. Macedonia Fernándeza, mystika a básnika, ktorý písal fascinujúcu kombináciu poézie, filozofie a prózy a bol za svojho života takmer neznámy, vyzdvihol Borges, ktorý ho označil za otca svojej generácie.
Teodosjij Osmačka sa podieľal na činnosti mystifikačnej organizácie SVU – Spolok za oslobodenie Ukrajiny. Aby unikol väzeniu, predstieral šialenstvo. Po úteku sa 12 rokov skrýval. Zvyšok života strávil v psychiatrickej liečebni. Väčšia časť jeho tvorby je nečitateľná, keďže ju písal ľavou rukou, ktorú nemal ochrnutú. Ďalší Ukrajinec Jurij Ševeljov mystifikoval samovraždu a následné zmŕtvychvstanie Jurija Šerecha, čo bol jeho pseudonym.
.autori proti svojej vôli
Je celá plejáda autorov, ktorí píšu preto, lebo poslúchajú vnútorný imperatív vysloviť svoje Dielo. Nestarajú sa o to, či sa zachová, či bude mať svojich čitateľov. Po napísaní pokladajú svoju úlohu za skončenú. Ak sa pri nich nenájde nejaký priateľ či obdivovateľ, ich dielo ostáva nenávratne stratené. Takým bol napríklad Velimir Chlebnikov, ktorý bol celkom indiferentný k publikovaniu svojich básní. Nosil ich v obliečke od vankúša, odkiaľ ich priatelia vyťahovali a zachraňovali. Ak bola obliečka plná, Chlebnikov ju márnotratne vyprázdnil a plnil ďalej. Svoje dielo v obrovskom vreci nosil aj Peter Hille, ktorý viedol túlavý a nepokojný život bez stáleho bydliska v Berlíne a okolí. Aj dielo Góngoru Y Argote, španielskeho barokového básnika, sa šírilo iba odpismi. Jeho verše vyšli v roku jeho smrti a zhabala ich inkvizícia.
Rumunský spisovateľ Urmuz zavrhol svoje meno i existenciu súdneho zapisovateľa. Jeho prózy neboli nikde publikované, šírili sa iba ústnym podaním. Je autorom absurdných próz, ktoré ovplyvnili aj Ionesca. Aj on spáchal samovraždu.
.otvoriť po mojej smrti
Tvorba českého surrealistu Zbyňka Havlíčka kolovala v odpisoch. Vyšla až po jeho smrti pod príznačným názvom Otvoriť po mojej smrti. Ďalší Čech Arthur Breisky, anarchista, dekadent a mystifikátor, ušiel pred finančnými ťažkosťami do Ameriky. Pracoval pri obsluhe výťahu, kde prišiel tragicky o život. Niektorí znalci tvrdia, že to bola ďalšia mystifikácia, ktorá mu umožnila nájsť novú identitu. Niektorí dokonca tvrdia, že jeho stopy vedú k Brunovi Travenovi.
Irma Geisslová vydávala vlastenecké verše, ale dekadentné a úprimné básne tajila, písala ich na zdrapy papierov, účtenky a pod. Vyšli až po jej smrti v zväzku Zranený vták.
Karel Šebek, internovaný v psychiatrických liečebňach po niekoľkých pokusoch o samovraždu, je už celé roky nezvestný. Dodnes sa pri jeho mene v encyklopédiách uvádza dátum úmrtia - ???
.slovenskí samotári
Aj na Slovensku máme tradíciu autorov, ktorí sa stiahli do úzadia. Čítankovým príkladom je Janko Kráľ, básnik, po ktorom nám neostal ani jeho portrét. Po Samovi Bohdanovi Hroboňovi ostala síce romantizujúca podobizeň, ale jeho dielo vyšlo iba vo fragmentoch. Tajomnou postavou spätou so Slovenskom (žil a zomrel v Bratislave) bol Óndra Lysohorský, ktorý písal umelo vytvoreným lašským jazykom, tj. ostravským nárečím zmiešaným s češtinou a poľštinou. Vytvoril si teóriu o lašskom národe, ktorý je utlačovaný všetkými inými národmi. Veľa zbierok tohto autora, ktorého prekladal aj Boris Pasternak, však dodnes zostalo v rukopise. Zaujímavým autorom je Xaver Rybárik, ktorý napísal iba jedinú knihu kultivovaných noviel Tulák. Potom sa literárne odmlčal. Na internete môžeme zachytiť stopu po jeho lekárskom pôsobení. Aj tu by bolo zaujímavé vedieť dôvody jeho stiahnutia sa z literatúry. Neviera vo vlastné sily, pohltenie novou profesiou, osobné problémy?
Galérie utajených autorov a autorských mystifikácií na Slovensku otvoril spisovateľ Maxim E. Matkin, za ktorého matersky znejúcim priezviskom sa údajne skrýva žena. Životnou mystifikáciou je osoba básnika a rebela Agdu Bavi Paina. Ale sú tu aj autori, ktorí píšu naozaj pre seba, prípadne pre svoje najbližšie okolie, a hoci ich tvorba znesie najvyššie parametre, tvrdohlavo odmietajú publikovať. Autor tohto prehľadu sám pozná istú L., ktorej publikované básnické a básnicko-prozaicko-filozofické dielo by určite spôsobilo prievan v slovenskej literatúre. Podobne medzi úzkym okruhom zasvätencov koluje hermetické dielo „posledného pressburgského alchymystika“ Viliho (de) Neheru.
.hviezdy medzi samotármi
Jedným z najznámejších samotárov svetovej literatúry je J. D. Salinger, ktorý sa po skvelom diele odmlčal. Uchýlil sa do ústrania, kde vraj iba píše a donekonečna cizeluje svoje nové texty, ktorých je údajne na niekoľko kníh! Azda ešte väčším tajnostkárom je Thomas Pynchom, po ktorom sa zachovala iba jediná fotografia. William Gaddis, ktorý písal výlučne dialogizovanú prózu, sa nakreslil na stránku svojej knihy ako postava – bez hlavy. Vyjadril tým svoju celoživotnú utajenosť i to, že autor nie je dôležitý.
Jednou z najtragickejších postáv svetovej prózy je Robert Walser, ktorého pokladajú za predchodcu Franza Kafku. Vystriedal desiatky zamestnaní, viedol tulácky život. Ťažké depresie a samovražedné sklony ho priviedli do ústavu Waldau. Napísal vyše 1 000 textov a poviedok, veľká časť z toho je nezvestná. Rukopis románu Tobold zničil autor, román Theodor sa stratil.
.bartleby a spol.
Autor Enrique Vila-Matas si všíma fenomén odmlčaného autora či spisovateľa proti svojej vôli v pôvabnej knižočke Bartleby a spol. Možno aj táto kniha odhalí zmysel tohto fenoménu. Potláčať svoje autorské ego až do krajných polôh iste nemôže byť iba autoštylizáciou či bohémskym rozmarom. Za mnohými týmito príbehmi sú tragické okolnosti či nesmierna citová zraniteľnosť ľudí, ktorí chcú písať, ale nechcú fungovať ako autori v knižnom priemysle, ktorý tak ničí intimitu a individualitu. U niektorých je to teda možno aj protest proti statusu celebrít, ktoré tak rád udeľuje tento náš povrchný svet.
.daniel Hevier
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.