To sa stalo napríklad v prípade eruptívnej inscenácie Dom jeleňov, odohrávajúcej sa vo vojnovom Kosove, v ktorej zaplavili javisko okrem jedenástich hercov a herečiek aj makety mŕtvych a živých jeleňov. Najväčší úľak však vyvolal na prvý pohľad bezvýznamný žltý cestovný vak, ktorý (akože) ukrýval mŕtve telo sedemročného dieťaťa. Sila imaginácie dvihla zo sedadiel niekoľko starších divákov. Zrejme tých istých, ktorí si každý večer sadajú k televíznym novinám so správami z vojnových oblastí. Obrázky masových hrobov a mŕtvych tiel, sprevádzané nezainteresovaným hlasom televízneho redaktora, nemajú v chránenom pásme ich obývačiek takú silu ako obyčajná zmienka o obsahu žltého vaku na javisku. Dom jeleňov belgického súboru Jan Lauwers & Needcompany priniesol aj hlboké emócie zúfalstva, smútku, ale aj pocity spolupatričnosti, ktoré boli pretkané filozofickými úvahami a kontemplatívnymi piesňami.
Silnú a aktuálnu výpoveď, obzvlášť v stredoeurópskom kontexte, priniesla sociálno-kritická inscenácia Poľovnícke scény z Dolného Bavorska Maďarského národného divadla, a to aj napriek tomu, že jej text vznikol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a dej bol zasadený do obdobia po druhej svetovej vojne. Honba na miestneho homosexuála sa v nej stala odrazovým bodom pre odhalenie mechanizmov vzniku kolektívneho šialenstva, demaskovanie skrivených dedinských charakterov a poukázanie na opätovné prebúdzanie nacionalistických a fašistických tendencií. Priamym aktérom príbehu sa stali aj diváci, ktorých režisér Robert Alföldi usadil na obilné vrecia do stredu hracej plochy, po ktorej obvodoch umiestnil silo, niekoľko interiérov domov, výrobňu mlieka, sklad dreva aj cintorín. Prelínanie hracích plôch a výstupov vytváralo dojem panoramatického sledovania filmu. Herecké výkony boli realistické a nahrávala im aj presná fyziognomická typológia hercov aj herečiek. Výsledkom bolo zaslúžené standing ovations. K inscenácii – bohužiaľ – ladili aj gestapácke praktiky a arogantné správanie uvádzacieho personálu vo foyer PKO.
Za tretí z pomyselných vrcholov tohtoročnej Divadelnej Nitry možno označiť Médeu Moskovského divadla pre mladých, ktorú uznávaný litovský režisér Kama Ginkas posunul od mytologickej postavy k súčasnej žene bojujúcej so svojimi vnútornými démonmi po tom, ako sa od nej odvrátil manžel. Inscenácii dominovalo herectvo Jekateriny Karpušinovej, zasadené do symbolickej scénografie, ktorú tvorila sopka rozpínajúca sa v zničenej a vodou zatopenej kúpeľni.
Prihliadnuc k závažnosti, ale najmä aktuálnosti tém, ktoré publiku predostreli zahraničné inscenácie, ako práve Dom jeleňov či Poľovnícke scény z Dolného Bavorska, sa reprezentantky slovenského divadla na festivale, najmä inscenácie Kuchyňa (DAB, Nitra) a Absolvent (Staré divadlo Karola Spišáka, Nitra) – akokoľvek esteticky či režijne zaujímavé – javili nezávažné až banálne. Autor je divadelný publicista.
Silnú a aktuálnu výpoveď, obzvlášť v stredoeurópskom kontexte, priniesla sociálno-kritická inscenácia Poľovnícke scény z Dolného Bavorska Maďarského národného divadla, a to aj napriek tomu, že jej text vznikol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a dej bol zasadený do obdobia po druhej svetovej vojne. Honba na miestneho homosexuála sa v nej stala odrazovým bodom pre odhalenie mechanizmov vzniku kolektívneho šialenstva, demaskovanie skrivených dedinských charakterov a poukázanie na opätovné prebúdzanie nacionalistických a fašistických tendencií. Priamym aktérom príbehu sa stali aj diváci, ktorých režisér Robert Alföldi usadil na obilné vrecia do stredu hracej plochy, po ktorej obvodoch umiestnil silo, niekoľko interiérov domov, výrobňu mlieka, sklad dreva aj cintorín. Prelínanie hracích plôch a výstupov vytváralo dojem panoramatického sledovania filmu. Herecké výkony boli realistické a nahrávala im aj presná fyziognomická typológia hercov aj herečiek. Výsledkom bolo zaslúžené standing ovations. K inscenácii – bohužiaľ – ladili aj gestapácke praktiky a arogantné správanie uvádzacieho personálu vo foyer PKO.
Za tretí z pomyselných vrcholov tohtoročnej Divadelnej Nitry možno označiť Médeu Moskovského divadla pre mladých, ktorú uznávaný litovský režisér Kama Ginkas posunul od mytologickej postavy k súčasnej žene bojujúcej so svojimi vnútornými démonmi po tom, ako sa od nej odvrátil manžel. Inscenácii dominovalo herectvo Jekateriny Karpušinovej, zasadené do symbolickej scénografie, ktorú tvorila sopka rozpínajúca sa v zničenej a vodou zatopenej kúpeľni.
Prihliadnuc k závažnosti, ale najmä aktuálnosti tém, ktoré publiku predostreli zahraničné inscenácie, ako práve Dom jeleňov či Poľovnícke scény z Dolného Bavorska, sa reprezentantky slovenského divadla na festivale, najmä inscenácie Kuchyňa (DAB, Nitra) a Absolvent (Staré divadlo Karola Spišáka, Nitra) – akokoľvek esteticky či režijne zaujímavé – javili nezávažné až banálne. Autor je divadelný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.