Tehly do duše

Taký dom, dokonca veľký dom, rodinný, je túžbou mnohých. Stelesnenie životného úspechu a dobrého životného spočinutia. Strecha nad hlavou, silné múry, pocit istoty, hniezdo ľudí, čo sa majú radi, plodia sa a utužujú príbuzenské vzťahy. Dom, za stenami ktorého je všetko tak, ako má byť. A ak ešte nie je všetko také, raz určite bude. Či nie? Lebo dom niekedy býva aj väzením alebo prázdnou škrupinou, bez ľudí chátrajúcou.  Akýmsi mementom rozbitých snov.
Vo filmovom debute slovenskej filmovej scenáristky a režisérky Zuzany Liovej (1977) – Dom (pred pár rokmi získal  scenár k filmu v Cannes v medzinárodnej scenáristickej súťaži Cenu Krzysztofa Kieślowského TVP Award) – sa všetko točí okolo domu, okolo miesta, kde sa bude odohrávať svetlá budúcnosť. Otec Imrich (Miroslav Krobot), vidiečan neotrasiteľných zásad a nespochybniteľných presvedčení, vládne rodine pevnou rukou. Jeho predstavy o živote dvoch dcér sú jasné: vyštudovať, slušne sa správať, ctiť otca i matku, vrátiť sa domov a usalašiť sa v novom dome, ktorí všetci, ale najmä otec, postavia, a ktorý je, to je dôležité, na dosah od toho rodičovského. Staršia dcéra Jana sa otcovi vzpriečila, nedoštudovala, odišla z dediny, vydala sa za bláznivého chalana, má deti, nemá peniaze, má smolu, nemá kam zložiť hlavu... Ale otec nepopustí v svojej zlobe, zatvára pred Janou srdce a nepomáha ani v ťažkých chvíľach, hoci ho aj matka Viera (Taťjana Medvecká) obmäkčuje, čo jej sily stačia. O to väčšmi sa otec sústredí na mladšiu dcéru Evu (Judit Bárdos), stredoškoláčku. Jej budúcnosť vidí v ružových farbách: maturita, výška, dostavaný dom, dcérka tesne pri rodičoch – do okien si budú z domu do domu s láskou hľadieť. Lenže rodinná história sa opakuje a Eva sa začína búriť, inak si svoj život predstavuje ako otec. Navyše, Jana s rodinou sa vrátila... A ešte jedno navyše: Eva stretáva Jakuba a zakúša lásku...
Zuzanu Liovú organizmus rodiny, ktorá hľadá šťastie, zaujímali už aj v úspešnej televíznej prvotine Ticho (2005). V Dome téma „sfarebnela“, trochu sa otvorila svetu, stala sa všeobecnejšou výpoveďou o dňoch, ktoré žijeme. Tak sa prejavuje autorské dozrievanie. A Liová dozrieva. Ako víno. Obsadzuje svoju snímku skvelými (a neopozeranými) hercami, kamere ponúka akoby od krásy vyprázdnený priestor (hoci aj zasadený doprostred krásnej prírody), buduje zvláštnu atmosféru prešľapovania na moste, keď  sa postavy už nemôžu vrátiť do minulosti a nič na nej zmeniť, hoci ich aj dobieha, a tak sa sústreďujú na budúcnosť a vyžadujú od osudu, aby sa im prispôsobil. Osud má vlastnú hlavu. A ľudia na moste prebiehajú z jednej strany na druhú a pomedzi prsty im naverímboha preteká to najdôležitejšie: súčasnosť, dnešok. 
Slovenská kinematografia celé roky vyzerala ako skapínajúci (tak trochu prašivý) pes, čo je bez pána a nedostávať žrať. V dvetisícjedenástom vyzerá všetko inak. Vznikli tri dobré filmy: Šulíkov Cigán, Bebjakov Marhuľový ostrov a Liovej Dom. Želajme si, aby to nebolo len prechodné vzchopenie sa uboleného zvieraťa, ale jeho naozajstné uzdravenie a nájdenie prajných pánov. Dom. Česko, Slovensko 2011. Scenár a réžia: Zuzana Liová. Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík.  Strih: Anna Johnson Ryndová. Hudba: Walter Kraft. Hrajú:  Judit Bárdos, Miroslav Krobot,  Taťjana Medvecká, Marián Mitaš, Marek Geišberg, Lucia Jašková, Ester Kadlecová Geislerová, Ivan Romančík, Jana Oľhová, Attila Mokos. 100 minút.