Očami Doroty Nvotovej

Investujete do drahých kuchárskych knižiek s obrázkami na kriedovom papieri, kde všetko pekne vyzerá, potom miniete majlant na špičkové suroviny, ktoré idú do tých špičkových receptov a nakoniec vám aj tak všetko prihorí a vykypí, alebo to prosto len chutí ako mydlo. A pritom váš chlap vôbec nepotrebuje šalátik s kačacími plátkami, slivkami a píniovými orechami, úplne mu postačí dobrá fazuľová polievka. Lenže tu to väzí. Ako navariť normálne chutné jedlo? Moja mama so segrou navaria špičkové jedlo aj keď doma vôbec nič nie je a oni sa vrátili z dvojtýždňovej dovolenky a čaká ich prázdna chladnička s jednou otvorenou skysnutou smotanou. Jednoducho vyhrabú suroviny, ja neviem kde (dobré gazdiny to tuším majú poschovávané na supertajných miestach), navaria to, neviem kedy, lebo ja sa len vyzujem, idem na wecko, pošlem pár mailov a už na mňa hučia, nech láskavo idem k stolu, lebo to vychladne. S radosťou klábosia (tak ako iné ženy) o varení, vymieňajú si recepty a chodia na internetové stránky o jedle...ehm... Žena môjho nevlastného tatina tvrdí, že variť vie každý, kto vie čítať. Áno? Ok, tak poďme na to. Vošla som do kníhkupectva v Káthmandu, kúpila som si miestnu kuchársku knižku ale po anglicky (na začiatku je aj výborný nepálsko-anglický slovník surovín) a začala čítať s plnou dôverou, že keď začnem čítať, začnem aj variť. Vypísala som si, čo potrebujem (v angličtine aj nepálčine), vyšla pred dom do obchodíka, kde na mňa vypliešťali oči, keď som na nich svojou, inak lámanou nepálčinou vytiahla hovorové výrazy korenín, nakúpila som absolútne neidentifikovateľnú zeleninu (predavačka mi povedala, ako ju pripravovať) a pustila som sa do toho. A aby to nebolo ľahké, išla som tou nepálskou cestou – t. j, poriadne jedlo sa skladá z 5 častí. Ryža, dál, 2 druhy karí a achar (kyslá akoby zaváranina). Trvalo mi to asi 4 a pol hodiny. Niekedy počas tretej hodiny som našla svoju cestu. Zrazu to kliklo. Zrazu som vedela, že už viem variť. Pri tom najzložitejšom recepte, aký som kedy robila, mi to trklo. Veď to nie je bohapusté varenie. To nie je tvorba potravy, čo ide do žalúdka, a potom ju vykadíme. Veď to je alchýmia. To je pol lyžičky toho, potom štipka toho, ale nie veľa, inak to vybuchne, potom miešať za takej a takej teploty a výsledkom je...zlúčenina. Dobrým výsledkom je dobrá zlúčenina. A je jedno, či ju zjeme a celá 4-hodinová robota je razom fuč (najdeprimujúcejšia vec pri varení), alebo ju obetujeme bohom či zvieratám, alebo si ju od radosti donekonečna budeme fotiť, ať kým nevychladne. Keď sa na to pozerám takto, varenie je úžasná vec. (Ale odmietam sa o tom s niekým baviť, vymieňať si recepty a chodiť na internetové stránky o jedle. Radšej si otvorím svoju tajnú alchymistickú príručku a sama, skrčená nad výrobnými nástrojmi v tmavej ázijskej kuchyni, prídem veciam na kĺb.)