.čo vám napadne, keď si spomeniete na váš prvý koncert na festivale Pohoda po piatich rokoch pauzy?
Juraj: Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo, mali sme zopár skúšok, prišiel deň koncertu, zrazu sme boli na pódiu, pred nami dvadsaťtisíc ľudí. Bol to pozitívny šok. Netušil som, ako budú ľudia reagovať. Nehrali sme len hity, ale aj menej známe pesničky ako Beštia alebo Zabila ho nožom na chleba a ľudia si ich s nami spievali. Bol som milo prekvapený.
Tomáš: V comebacku Le Payaco má prsty Mišo Kaščák. Nebyť jeho, určite by sme sa tu nesedeli. Bol impulzom, ktorý vnukol myšlienku na základe skúseností z Pohody, že by to mohlo fungovať. Najbližší koncert v MMC bude výnimočný, ale nechceme tvrdiť, že bude posledný, nechávame všetko otvorené. .na pohodovom koncerte vás videlo 20-tisíc ľudí. Bolo to pre vás zadosťučinenie, že vaše pesničky stále žijú v hlavách fanúšikov, aj keď ste dlho nehrali?
Juraj: Vždy sme si mysleli, že naše pesničky sú nadčasové. Mali sme obdobia, keď sme boli populárni, hrávali nás rádiá, chodilo na nás veľa ľudí. Keď sme opúšťali scénu v roku 2006, bolo to všetko inak ako na začiatku. Netušili sme, že naše pesničky prežili do dnešných čias.
Tomáš: Sú v tom dva dôvody. Možno zafungovalo čaro Pohody, na ktorej je stále dobrá atmosféra. Je pravda, že naše pesničky ľudia spievali. Mal som pocit, že stojím na pódiu na koncerte úplne inej skupiny a som prekvapený, koľko na ňu pozerá ľudí.
Juraj: Najbližší koncert určite rozhodne, či to bolo kvôli Pohode, alebo to bol iba sen. .budete ako Le Payaco pokračovať?
Juraj: Neviem, žijeme len prítomnosťou.
Tomáš: Tento koncert bude niečo ako reparát. Tešíme sa naň. Budeme hrať pesničky, ktoré ľudia naživo nikdy nepočuli. Sme kapela, ktorá z nejakých dôvodov nehrala päť rokov. Sú isté veci, ktoré nie je vhodné rozoberať. .ktoré napríklad?
Juraj: To, že naše myšlienky do budúcnosti vôbec nesiahajú. Nemáme žiadne očakávania.
Tomáš: Táto kapela žije len pre tento koncert. .tak ako sa jej teraz darí?
Juraj. Skúšky boli ťažké, vôbec som si ich neužil, až posledná stála za to. Konečne to zapadlo do seba.
Tomáš: Sú piesne, ktoré sa hrajú „s prstom v nose“ a sú pesničky, kde stále tápame. Niektoré z nich nie sú vôbec jednoduché. Mám pocit, že niektoré texty a slohy sa mi pletú. .a vzťahy v kapele, pre ktoré sa Pajáci kedysi rozpadli. Aké sú teraz?
Tomáš: Naše životy už sa netočia okolo Le Payaco. Každému z nás sa veľmi razantne zmenili naše životy. Martin a ja máme deti. Le Payaco je pre mňa niečo ako hoby. Rozišli sme sa v období, keď sa ľudia menia. Posledných päť rokov sme každý z nás urazili veľkú cestu. Človek má niekedy obavy vstúpiť do tej istej rieky, človek sa nerád vracia k veciam, ktoré sa skončili. Keď sa raz rozvedieš, prečo by si sa mal znovu oženiť s tou istou ženou, ledaže by v tom bolo nejaké zvláštne puto. To je možno aj náš prípad. Niečo medzi nami je, čo si nevieme vysvetliť. Nad touto kapelou svieti to isté slnko ako kedysi, ale sú aj tie isté mraky. Iné je len to, že sme ako ľudia o niečo ďalej.
Juraj: Konštelácia medzi nami je dnes iná. V prvej fáze sme tlačili na pílu. Chceli sme nahrávať, koncertovať, byť stále spolu. Potom prišla prestávka a dnes nemáme ambície, ktoré sme mali kedysi.
Tomáš: Hlavným dôvodom je, že každý z nás má svoju kapelu, v ktorých sme sa za tých päť rokov posunuli ako skladatelia a hráči. To sú naše lásky, Le Payaco je niečo ako „bokovečka". .trochu veľká!
Juraj: Nedá sa utajiť! (Smiech). Už nám na Pajácoch príliš nezáleží, tak ako predtým. .čo znamená, že že nezáleží?
Tomáš: Tým, že sme boli spolu neustále. Kapela bola náš život. Dnes už nie. Dnes to má nádych dobrodružstva. .keby ste pozreli na seba pred desiatimi rokmi, čo vidíte?
Juraj: Mentálne sme si boli bližší. Každý z nás si bezhlavo presadzoval svoje názory a kapela bola pre neho všetkým. Dnes máme svoje zázemie a Le Payaco nám nezasahuje do života ako predtým. Už to nie je také dôležité a nástojčivé. Bol som vtedy študent a myslel som len na skupinu. Z toho pramenila aj tvrdohlavosť a konflikty v kapele. Našťastie sa to pominulo, dnes mám pocit oveľa väčšej slobody a voľnosti, keď sa spolu stretneme.
Tomáš: Urobili sme chybu, že sme sa snažili zlúčiť dve veci. Talent a ambíciu. Sme talentovaní skladatelia, hudba je pre nás veľmi prirodzená vec, ale keď máš ambície, tak musíš robiť kompromisy. Na tom sa naša loď úplne roztrieskala.
Juraj: Keď si tvrdohlavý, druhým nedávaš šancu zareagovať a ak niekto zareaguje, berieš to ako útok na svoju osobu. V Pajácoch sa z toho stal sa súboj medzi egami. Dnes žiadne nemáme. Le Payaco je dnes skupinou troch kamarátov, ktorí toho veľa prežili a ktorí si dnes idú len zahrať. .čo sa stalo?
Tomáš: Za tých päť rokov sme prešli mentálnou zmenou. Človek už nechce robiť tie isté chyby. Bolo dôležité tie egá rozlomiť a zabudnúť na ne. Každý sme mali svoje ambície. Chcel som robiť zaujímavé pesničky pre náročnejšieho, ale zároveň som chcel, aby sa z toho dalo aj žiť. Musíš začať vyrábať hity. Ľudia prišli na koncert a chceli Dobrí večer, priatelia alebo Sadni si mi na kolená a my sme chceli hrať iné piesne, o ktorých sme vedeli, že nás viac definujú ako kapelu. Sme rokenrolová parta, ktorá rada džemuje priamo na pódiu, čo si veľa ľudí vychutnalo, ale pre široké publikum to nebolo. Keď sme hrali na akciách veľmi komerčného charakteru, pre publikum to bol šok. Nikdy sme neboli kapelou, ktorá by šla s hlavným prúdom. Veľa skupín to tak robí. Čo sa hrá teraz vo svete, hrajú aj oni. My sme šli proti prúdu.
Juraj: Nikdy sme nepoužívali žiadne sample ani hip-hopové vskuvky. Keď zúril hip-hop, my sme hrali sixties.
Tomáš: Protivil sa nám fakt, že by sme mali byť trendy. Urobili sme úplný opak. Nechceli sme sa zviesť na vlne niekoho, komu sa darí. Postavili sme si hlavu a narazili sme. Nevadí. Keď si dnes vypočuješ platne tých, ktorí to robili, znie to smiešne. Hudba Le Payaco znie, že mohla byť nahraná včera alebo pred dvadsiatimi rokmi.
Juraj: Napríklad tretí album Niečo je zlodej sme spravili v štýle sixties a rádiá nám ho vôbec nehrali. Boli sme frustrovaní. Keď sme predtým doniesli do rádia pesničky ako Ochorel som smútkom belasým, Sadni si mi na kolená, Zas vodou, Popový dážď, stali sa z nich hity, no z albumu Niečo je zlodej nám nezahrali nič.
Tomáš: Ďalší album Všetko sa dá zjesť bol akýmsi návratom na túto pozíciu, ale možno pokus o návrat bol tým dôvodom, čo nás rozložil. Chceli sme to urobiť, ale niekde vnútri som cítil, že máme na viac. Tam vznikli prvé nedorozumenia, hlavne pri skladaní pesničiek. .aké?
Juraj: Začali sme skladať každý zvlášť. Už to nebolo o Le Payaco, ale o troch jednotlivcoch. Spomínam si na obdobie, že sme si nemali čo povedať a nechcelo sa nám skúšať. Šli sme radšej na kávu a cigaretu a čaute!
Tomáš: Každý z nás bol niekde inde. Nebolo v tom žiadne šťastie alebo radosť.
Juraj: Prirovnal by som to k loďke, ktorá stratila kormidelníka. Nebol nik, kto ju potiahol ďalej. Prišlo to do takého stavu, že keď sa jeden z nás chopil kormidla, tak zvyšní dvaja ho poslali do riti. .keď sa kapela rozpadla, cítili sme smútok alebo vydýchnutie?
Tomáš: Bol som šťastný, aj keď som si predtým nevedel predstaviť, že by k tomu mohlo dojsť. Veď som bol Tomáš „Le Payaco“ Sloboda. Cítil som, akoby som sa zbavil nejakej chronickej choroby. Tých päť rokov nebolo nešťastných, práve naopak. Postavil som sa na vlastné nohy.
Juraj: Aj ja som si vydýchol, ale zároveň som pociťoval prázdno. No na troskách skupiny som si vybudoval svoj vlastný život, čo dnes považujem za veľmi dôležité. Práve to, že sa každý z nás vydal vlastným smerom, nás dnes umožňuje to, aby sme si opäť spolu zahrali. Rozpad Le Payaco nás vlastne opäť spojil. Le Payaco/
je známa bratislavská skupina, ktorú tvorí Tomáš Sloboda, Juraj Vitéz a Martin Stempel. Vznikla v polovici 90. rokov a doteraz vydala štyri radové albumy. Kapela sa rozpadla v roku 2006 po albume Všetko sa dá zjesť a jej členovia si založili vlastné kapely. Sloboda hrá v projekte Sounds Like This, Vitéz bubnoval v Slobodnej Európe, dnes hrá v kapele Datasystem. Stempel je basgitartistom kapely Diego. Po piatich rokoch pauzy sa Pajáci toto leto predstavili s úspechom na festivale Pohoda.
Juraj: Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo, mali sme zopár skúšok, prišiel deň koncertu, zrazu sme boli na pódiu, pred nami dvadsaťtisíc ľudí. Bol to pozitívny šok. Netušil som, ako budú ľudia reagovať. Nehrali sme len hity, ale aj menej známe pesničky ako Beštia alebo Zabila ho nožom na chleba a ľudia si ich s nami spievali. Bol som milo prekvapený.
Tomáš: V comebacku Le Payaco má prsty Mišo Kaščák. Nebyť jeho, určite by sme sa tu nesedeli. Bol impulzom, ktorý vnukol myšlienku na základe skúseností z Pohody, že by to mohlo fungovať. Najbližší koncert v MMC bude výnimočný, ale nechceme tvrdiť, že bude posledný, nechávame všetko otvorené. .na pohodovom koncerte vás videlo 20-tisíc ľudí. Bolo to pre vás zadosťučinenie, že vaše pesničky stále žijú v hlavách fanúšikov, aj keď ste dlho nehrali?
Juraj: Vždy sme si mysleli, že naše pesničky sú nadčasové. Mali sme obdobia, keď sme boli populárni, hrávali nás rádiá, chodilo na nás veľa ľudí. Keď sme opúšťali scénu v roku 2006, bolo to všetko inak ako na začiatku. Netušili sme, že naše pesničky prežili do dnešných čias.
Tomáš: Sú v tom dva dôvody. Možno zafungovalo čaro Pohody, na ktorej je stále dobrá atmosféra. Je pravda, že naše pesničky ľudia spievali. Mal som pocit, že stojím na pódiu na koncerte úplne inej skupiny a som prekvapený, koľko na ňu pozerá ľudí.
Juraj: Najbližší koncert určite rozhodne, či to bolo kvôli Pohode, alebo to bol iba sen. .budete ako Le Payaco pokračovať?
Juraj: Neviem, žijeme len prítomnosťou.
Tomáš: Tento koncert bude niečo ako reparát. Tešíme sa naň. Budeme hrať pesničky, ktoré ľudia naživo nikdy nepočuli. Sme kapela, ktorá z nejakých dôvodov nehrala päť rokov. Sú isté veci, ktoré nie je vhodné rozoberať. .ktoré napríklad?
Juraj: To, že naše myšlienky do budúcnosti vôbec nesiahajú. Nemáme žiadne očakávania.
Tomáš: Táto kapela žije len pre tento koncert. .tak ako sa jej teraz darí?
Juraj. Skúšky boli ťažké, vôbec som si ich neužil, až posledná stála za to. Konečne to zapadlo do seba.
Tomáš: Sú piesne, ktoré sa hrajú „s prstom v nose“ a sú pesničky, kde stále tápame. Niektoré z nich nie sú vôbec jednoduché. Mám pocit, že niektoré texty a slohy sa mi pletú. .a vzťahy v kapele, pre ktoré sa Pajáci kedysi rozpadli. Aké sú teraz?
Tomáš: Naše životy už sa netočia okolo Le Payaco. Každému z nás sa veľmi razantne zmenili naše životy. Martin a ja máme deti. Le Payaco je pre mňa niečo ako hoby. Rozišli sme sa v období, keď sa ľudia menia. Posledných päť rokov sme každý z nás urazili veľkú cestu. Človek má niekedy obavy vstúpiť do tej istej rieky, človek sa nerád vracia k veciam, ktoré sa skončili. Keď sa raz rozvedieš, prečo by si sa mal znovu oženiť s tou istou ženou, ledaže by v tom bolo nejaké zvláštne puto. To je možno aj náš prípad. Niečo medzi nami je, čo si nevieme vysvetliť. Nad touto kapelou svieti to isté slnko ako kedysi, ale sú aj tie isté mraky. Iné je len to, že sme ako ľudia o niečo ďalej.
Juraj: Konštelácia medzi nami je dnes iná. V prvej fáze sme tlačili na pílu. Chceli sme nahrávať, koncertovať, byť stále spolu. Potom prišla prestávka a dnes nemáme ambície, ktoré sme mali kedysi.
Tomáš: Hlavným dôvodom je, že každý z nás má svoju kapelu, v ktorých sme sa za tých päť rokov posunuli ako skladatelia a hráči. To sú naše lásky, Le Payaco je niečo ako „bokovečka". .trochu veľká!
Juraj: Nedá sa utajiť! (Smiech). Už nám na Pajácoch príliš nezáleží, tak ako predtým. .čo znamená, že že nezáleží?
Tomáš: Tým, že sme boli spolu neustále. Kapela bola náš život. Dnes už nie. Dnes to má nádych dobrodružstva. .keby ste pozreli na seba pred desiatimi rokmi, čo vidíte?
Juraj: Mentálne sme si boli bližší. Každý z nás si bezhlavo presadzoval svoje názory a kapela bola pre neho všetkým. Dnes máme svoje zázemie a Le Payaco nám nezasahuje do života ako predtým. Už to nie je také dôležité a nástojčivé. Bol som vtedy študent a myslel som len na skupinu. Z toho pramenila aj tvrdohlavosť a konflikty v kapele. Našťastie sa to pominulo, dnes mám pocit oveľa väčšej slobody a voľnosti, keď sa spolu stretneme.
Tomáš: Urobili sme chybu, že sme sa snažili zlúčiť dve veci. Talent a ambíciu. Sme talentovaní skladatelia, hudba je pre nás veľmi prirodzená vec, ale keď máš ambície, tak musíš robiť kompromisy. Na tom sa naša loď úplne roztrieskala.
Juraj: Keď si tvrdohlavý, druhým nedávaš šancu zareagovať a ak niekto zareaguje, berieš to ako útok na svoju osobu. V Pajácoch sa z toho stal sa súboj medzi egami. Dnes žiadne nemáme. Le Payaco je dnes skupinou troch kamarátov, ktorí toho veľa prežili a ktorí si dnes idú len zahrať. .čo sa stalo?
Tomáš: Za tých päť rokov sme prešli mentálnou zmenou. Človek už nechce robiť tie isté chyby. Bolo dôležité tie egá rozlomiť a zabudnúť na ne. Každý sme mali svoje ambície. Chcel som robiť zaujímavé pesničky pre náročnejšieho, ale zároveň som chcel, aby sa z toho dalo aj žiť. Musíš začať vyrábať hity. Ľudia prišli na koncert a chceli Dobrí večer, priatelia alebo Sadni si mi na kolená a my sme chceli hrať iné piesne, o ktorých sme vedeli, že nás viac definujú ako kapelu. Sme rokenrolová parta, ktorá rada džemuje priamo na pódiu, čo si veľa ľudí vychutnalo, ale pre široké publikum to nebolo. Keď sme hrali na akciách veľmi komerčného charakteru, pre publikum to bol šok. Nikdy sme neboli kapelou, ktorá by šla s hlavným prúdom. Veľa skupín to tak robí. Čo sa hrá teraz vo svete, hrajú aj oni. My sme šli proti prúdu.
Juraj: Nikdy sme nepoužívali žiadne sample ani hip-hopové vskuvky. Keď zúril hip-hop, my sme hrali sixties.
Tomáš: Protivil sa nám fakt, že by sme mali byť trendy. Urobili sme úplný opak. Nechceli sme sa zviesť na vlne niekoho, komu sa darí. Postavili sme si hlavu a narazili sme. Nevadí. Keď si dnes vypočuješ platne tých, ktorí to robili, znie to smiešne. Hudba Le Payaco znie, že mohla byť nahraná včera alebo pred dvadsiatimi rokmi.
Juraj: Napríklad tretí album Niečo je zlodej sme spravili v štýle sixties a rádiá nám ho vôbec nehrali. Boli sme frustrovaní. Keď sme predtým doniesli do rádia pesničky ako Ochorel som smútkom belasým, Sadni si mi na kolená, Zas vodou, Popový dážď, stali sa z nich hity, no z albumu Niečo je zlodej nám nezahrali nič.
Tomáš: Ďalší album Všetko sa dá zjesť bol akýmsi návratom na túto pozíciu, ale možno pokus o návrat bol tým dôvodom, čo nás rozložil. Chceli sme to urobiť, ale niekde vnútri som cítil, že máme na viac. Tam vznikli prvé nedorozumenia, hlavne pri skladaní pesničiek. .aké?
Juraj: Začali sme skladať každý zvlášť. Už to nebolo o Le Payaco, ale o troch jednotlivcoch. Spomínam si na obdobie, že sme si nemali čo povedať a nechcelo sa nám skúšať. Šli sme radšej na kávu a cigaretu a čaute!
Tomáš: Každý z nás bol niekde inde. Nebolo v tom žiadne šťastie alebo radosť.
Juraj: Prirovnal by som to k loďke, ktorá stratila kormidelníka. Nebol nik, kto ju potiahol ďalej. Prišlo to do takého stavu, že keď sa jeden z nás chopil kormidla, tak zvyšní dvaja ho poslali do riti. .keď sa kapela rozpadla, cítili sme smútok alebo vydýchnutie?
Tomáš: Bol som šťastný, aj keď som si predtým nevedel predstaviť, že by k tomu mohlo dojsť. Veď som bol Tomáš „Le Payaco“ Sloboda. Cítil som, akoby som sa zbavil nejakej chronickej choroby. Tých päť rokov nebolo nešťastných, práve naopak. Postavil som sa na vlastné nohy.
Juraj: Aj ja som si vydýchol, ale zároveň som pociťoval prázdno. No na troskách skupiny som si vybudoval svoj vlastný život, čo dnes považujem za veľmi dôležité. Práve to, že sa každý z nás vydal vlastným smerom, nás dnes umožňuje to, aby sme si opäť spolu zahrali. Rozpad Le Payaco nás vlastne opäť spojil. Le Payaco/
je známa bratislavská skupina, ktorú tvorí Tomáš Sloboda, Juraj Vitéz a Martin Stempel. Vznikla v polovici 90. rokov a doteraz vydala štyri radové albumy. Kapela sa rozpadla v roku 2006 po albume Všetko sa dá zjesť a jej členovia si založili vlastné kapely. Sloboda hrá v projekte Sounds Like This, Vitéz bubnoval v Slobodnej Európe, dnes hrá v kapele Datasystem. Stempel je basgitartistom kapely Diego. Po piatich rokoch pauzy sa Pajáci toto leto predstavili s úspechom na festivale Pohoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.