Ani nie týždeň po premiére osamoteného Hamleta na obrovskej scéne SND vstupuje medzi žalúzie komornej Astorky žiarlivý Othello. Romantický, veselý, tragický.
Othello je v prvom rade hra o žiarlivosti, pričom zápletka je – pri všetkej úcte, ktorá Williamovi Shakespearovi nepochybne patrí – v podstate prostá a tak trochu „umelá“. Úspešný, no svojím „maurským“ pôvodom podozrivý generál sa tajne ožení s krásnym dievčaťom z dobrej rodiny, čím postaví mimo hry jej bohatého ale totálne nepríťažlivého nápadníka. Generálov žiarlivý, neúspešný (ne)priateľ zneužije bohatého trpáka a naivne prekombinovanými konšpiračnými krokmi vrazí medzi generála a jeho dobrú manželku klin nedôvery. Introvertného generála opanuje záchvat chorobnej žiarlivosti a svoju milujúcu manželku zabije.
Nebol by to však Shakespeare, keby do tohto tragicky romantického príbehu nevložil omnoho viac. Tmavý maur Othello sa spočiatku javí ako morálne čistý („biely“), čestný, rozhodný človek a romantický milujúci manžel. Postupne však vidíme, že je to neurotický, chorobný žiarlivec, ktorý nedokáže rozlíšiť medzi naivnou lžou a zjavnou pravdou, medzi zákerným podvodníkom a milujúcou ženou. Krásna, čistá, verná – a trošku naivná – Desdemóna je nevinná, no napriek tomu zomiera. Slizký Jago neustále nazerá cez žalúzie, kuje svoje diabolské pikle, no na konci si dáva bieloskvúcu masku a tvári sa „akoby nič“...
Othello v Astorke je do veľkej miery opakom Hamleta v Slovenskom národnom divadle. Zatiaľ čo Hamlet v Národnom je „divadlom jedného herca“, Othello v Astorke je kolektívnym dielom. Kým Peter Mikulík Hamleta len klasicky inscenoval, Juraj Nvota Othella zjednodušil, v prvej polovici odľahčil, v druhej zdramatizoval a záver otvoril. Kým extravagantný Rothov Hamlet je monumentálne tragický, introvertný Miezgov Othello je smutno ľudský. A má okolo seba rovnocenných hereckých partnerov. Usmievavá, pôvabná, nežná, v poslednom obraze vyslovene dojímavá Táňa Pauhofová (Desdemóna) a Peter Šimun, ktorý zahral kľúčovú postavu zákerného chameleóna Jaga bravúrne. Boris Farkaš ako sklamaný, no stále milujúci Desdemónin otec Brabantio a hlavne vo svojom improvizovanom kabaretnom čísle z „cyperskej kantíny“ je nákazlivo zábavný (na obidvoch predstaveniach som si kládol otázku, či tam Farkašov zábavný vstup patril, no v obidvoch prípadoch som sa hlasno smial). Tragikomický Miroslav Noga, v postave Dóžu vhodne štylizovaný, v postave Montana ľudovo prostoreký Juraj Kemka, nenápadný (no určite nie nevýrazný) Róbert Jakab ako Cassio a dve mladé herečky Petra Vajdová a Rebeka Poláková – sympatické, vyrovnané obsadenie. K tomu pekne nasvietená žalúziová scéna Tomáša Rusína a krásna hudba Ľubice Salamon-Čekovskej.
Nevinná Desdemóna zomiera, žiarlivý Othello spoznáva diabla v sebe samom, démonský Jago sa pod bielou maskou sarkasticky usmieva. Stal sa zločin. Ale prišiel trest? Desdemóna milovala a odchádza k Bohu. Othello si dáva na tvár čiernu masku a naznačuje pokánie, spoza ktorého svitá nádej. Postavou bez nádeje je Jago. Klamal, zabíjal, zneužíval, kradol, manipuloval, nenávidel. Česť je preňho len prázdne slovo. Myslí si, že je nad všetkými a všetko vidí, a pritom je hluchý a slepý. Postava nešťastnejšia než Desdemóna, tragickejšia než Othello. A ako zo života.
.juraj Kušnierik
W. Shakespeare: Othello. Réžia Juraj Nvota, dramaturgia Andrea Domeová, scéna Tomáš Rusín, hudba Ľubica Salamon-Čekovská. Hrajú: Marián Miezga, Táňa Pauhofová, Peter Šimun, Boris Farkaš. Divadlo Astorka Korzo ´90, premiéra 20. septembra 2007.
Othello je v prvom rade hra o žiarlivosti, pričom zápletka je – pri všetkej úcte, ktorá Williamovi Shakespearovi nepochybne patrí – v podstate prostá a tak trochu „umelá“. Úspešný, no svojím „maurským“ pôvodom podozrivý generál sa tajne ožení s krásnym dievčaťom z dobrej rodiny, čím postaví mimo hry jej bohatého ale totálne nepríťažlivého nápadníka. Generálov žiarlivý, neúspešný (ne)priateľ zneužije bohatého trpáka a naivne prekombinovanými konšpiračnými krokmi vrazí medzi generála a jeho dobrú manželku klin nedôvery. Introvertného generála opanuje záchvat chorobnej žiarlivosti a svoju milujúcu manželku zabije.
Nebol by to však Shakespeare, keby do tohto tragicky romantického príbehu nevložil omnoho viac. Tmavý maur Othello sa spočiatku javí ako morálne čistý („biely“), čestný, rozhodný človek a romantický milujúci manžel. Postupne však vidíme, že je to neurotický, chorobný žiarlivec, ktorý nedokáže rozlíšiť medzi naivnou lžou a zjavnou pravdou, medzi zákerným podvodníkom a milujúcou ženou. Krásna, čistá, verná – a trošku naivná – Desdemóna je nevinná, no napriek tomu zomiera. Slizký Jago neustále nazerá cez žalúzie, kuje svoje diabolské pikle, no na konci si dáva bieloskvúcu masku a tvári sa „akoby nič“...
Othello v Astorke je do veľkej miery opakom Hamleta v Slovenskom národnom divadle. Zatiaľ čo Hamlet v Národnom je „divadlom jedného herca“, Othello v Astorke je kolektívnym dielom. Kým Peter Mikulík Hamleta len klasicky inscenoval, Juraj Nvota Othella zjednodušil, v prvej polovici odľahčil, v druhej zdramatizoval a záver otvoril. Kým extravagantný Rothov Hamlet je monumentálne tragický, introvertný Miezgov Othello je smutno ľudský. A má okolo seba rovnocenných hereckých partnerov. Usmievavá, pôvabná, nežná, v poslednom obraze vyslovene dojímavá Táňa Pauhofová (Desdemóna) a Peter Šimun, ktorý zahral kľúčovú postavu zákerného chameleóna Jaga bravúrne. Boris Farkaš ako sklamaný, no stále milujúci Desdemónin otec Brabantio a hlavne vo svojom improvizovanom kabaretnom čísle z „cyperskej kantíny“ je nákazlivo zábavný (na obidvoch predstaveniach som si kládol otázku, či tam Farkašov zábavný vstup patril, no v obidvoch prípadoch som sa hlasno smial). Tragikomický Miroslav Noga, v postave Dóžu vhodne štylizovaný, v postave Montana ľudovo prostoreký Juraj Kemka, nenápadný (no určite nie nevýrazný) Róbert Jakab ako Cassio a dve mladé herečky Petra Vajdová a Rebeka Poláková – sympatické, vyrovnané obsadenie. K tomu pekne nasvietená žalúziová scéna Tomáša Rusína a krásna hudba Ľubice Salamon-Čekovskej.
Nevinná Desdemóna zomiera, žiarlivý Othello spoznáva diabla v sebe samom, démonský Jago sa pod bielou maskou sarkasticky usmieva. Stal sa zločin. Ale prišiel trest? Desdemóna milovala a odchádza k Bohu. Othello si dáva na tvár čiernu masku a naznačuje pokánie, spoza ktorého svitá nádej. Postavou bez nádeje je Jago. Klamal, zabíjal, zneužíval, kradol, manipuloval, nenávidel. Česť je preňho len prázdne slovo. Myslí si, že je nad všetkými a všetko vidí, a pritom je hluchý a slepý. Postava nešťastnejšia než Desdemóna, tragickejšia než Othello. A ako zo života.
.juraj Kušnierik
W. Shakespeare: Othello. Réžia Juraj Nvota, dramaturgia Andrea Domeová, scéna Tomáš Rusín, hudba Ľubica Salamon-Čekovská. Hrajú: Marián Miezga, Táňa Pauhofová, Peter Šimun, Boris Farkaš. Divadlo Astorka Korzo ´90, premiéra 20. septembra 2007.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.