Typický nedeľný rodinný obed. Otec ulovil a vypražil kapra, babka napiekla tortu, dospelí synovia si priniesli plastové nádobky, teta fľašku vína z dovolenky. Hrá príjemná džezová hudba, ktorú neprerušujú žiadne reklamy ani utáraní moderátori. Hovorí sa o receptoch, o vinobraní, o babkinom zgrcnutom parížskom kréme. Na stole sú okrem tanierov štyri mobily, a vedľa stola notebook, cez ktorý tú hudbu púšťajú z internetového rádia napojeného na reprosústavu. Teta ukazuje v mobile fotky z Egypta. Babka na ne poriadne nevidí, tak telefón napoja bez jediného kábla cez wi-fi na veľký televízor. Pri dezerte zavolajú cez Skype sestre do Ameriky, práve sa zobudila a postupne sa pri nej objavujú aj rozospaté deti. Babka aspoň takto cez obrazovku môže hovoriť so svojimi americkými vnúčikmi, rada by ich videla častejšie. Potom vnuk ukazuje nové hodinky. Sú značkové, ale bola to výhodná kúpa cez internet, cez tie portály s hromadnými zľavami, čo sú teraz v móde. Babka nechápe, že značkové hodinky stáli toľko, čo ich napodobeniny na Miletičke. Vnukova frajerka jej vysvetľuje, že oni teraz všetko nakupujú cez zľavové portály – aj na obedy do reštaurácií či na bowling tak chodia, aj na jazykový a fotografický kurz získali zľavu, niekedy je to aj viac ako 50%. Babka žasne a už druhýkrát v ten deň rozmýšľa, že ten počítač predsa len nie je márny. Ale strach a odpor k neznámej digitálnej krajine je veľký a na výlet sa tam odváži len občas a so sprievodom. Jej deti do nej imigrovali a naučili sa v nej celkom pohodlne žiť, jej vnuci sa už do nej narodili. Podobne ako tí americkí vnuci, aj týmto digitálnym prestáva rozumieť a oni jej. .už sme sa digitalizovali dosť?
Pred týždňom Inštitút pre verejné otázky (IVO) zverejnil výsledky prieskumu digitálnej gramotnosti na Slovensku a nikoho asi veľmi neprekvapili. Podľa tohto prieskumu možno u nás 76 % populácie označiť za digitálne gramotnú, čo v ľudskej reči znamená, že plus mínus trištvrtiny krajiny ako-tak zvláda prácu s počítačom, zasielanie SMS a MMS, e-mailovú komunikáciu, prácu s textovým procesorom, internetovým prehliadačom, vyhľadávanie informácií, registráciu prístupu k rôznym službám na internete či tlač dokumentov. Prieskum tiež ukázal, že po niekoľkých rokoch kontinuálneho rastu, sa za uplynulé dva roky úroveň digitálnej gramotnosti, teda to, ako dobre informačné a komunikačné technológie vieme aj ovládať, nezmenila. Analytici IVO to pripisujú jednak nasýtenosti, teda že tí, ktorí potrebovali alebo chceli, si už k technológiám zabezpečili prístup a získali aj potrebné zručnosti na ich ovládanie. Ďalším vysvetlením je subjektívne uspokojenie s dosiahnutými digitálnymi zručnosťami – istej hranice, za ktorú už mnohí nemajú dôvod ísť. .kto si nastavil aktuálny čas na videu?
Analytici IVO sa tiež domnievajú, a tu si s nimi dovolím nesúhlasiť, že dnes je oproti minulosti nutné zvládať toho viac a je to komplikovanejšie, napríklad pripojenie počítača k internetu či vypĺňanie tlačív, formulárov a dotazníkov, sociálne siete či video-chat. Kto sa pokúšal pred pätnástimi rokmi, alebo u nás ešte aj pred dvoma, pripojiť k internetu, spojazdniť počítač, video-chat, či vyplniť cez internet nejaký formulár, musí mi dať zapravdu, že je to čím ďalej tým jednoduchšie a menej komplikované, všetko je v slovenčine a čo nie je, dá sa automatom preložiť, má to príjemné a intuitívne ovládanie, takže už netreba rozumieť čudnej programátorskej logike, stačí zdravý sedliacky rozum a niekedy ani ten netreba. Počítače aj internet fungujú oveľa stabilnejšie, klop, klop, dnes už netreba mať vysokú školu technického zamerania na to, aby ste ich vedeli používať a aby ste vedeli vysvetliť odpornému IT odborníkovi na hotline, že problém nie je vo vás.
Navyše sú tu mobilné telefóny, ktoré podľa IVO dnes už vie bežne používať 90% populácie na telefonovanie, takže túto zručnosť z prieskumu celkom vypustili. Digitálne technológie sa pomaly ale isto do mobilov premiestňujú, takže o pár rokov tých 90% môže mať na dosah vo svojom mobile všetko, na čo ešte dnes potrebuje špeciálne zariadenie – počítač. To, že v mobile bude mať všetko, že to bude také jednoduché ako telefonovanie, však neznamená, že to bude aj používať. Veď koľko ľudí si kedysi na videorekordéri nastavilo aktuálny čas? .ako sa píšu pekní chlapi?
Výraz digitálni domorodci a digitálni imigranti vymyslel pred desiatimi rokmi Marc Prensky, spisovateľ, konzultant a inovátor vzdelávania. Tvrdil, že dnešná mládež je prvá generácia, ktorá vyrastala odmalička s digitálnymi technológiami – videohrami, počítačmi, videokamerami, digitálnymi prehrávačmi, mobilnými telefónmi, sú už integrovanou súčasťou ich životov, takže spôsob, akým spracúvajú informácie a premýšľajú, je úplne odlišný od predošlých generácií. Keď sa človeka vyrastajúceho v preddigitálnej ére spýtate, či sa píšu pekní alebo pekný chlapi, tak zapátra v pamäti alebo v slovníku. Tí, čo si zvykli používať počítač a internet, možno použijú internetový slovník slex.sk, ale digitálny domorodec si zadá do googlu najprv pekní chlapi, potom pekný chlapi – a použije to, čo sa v googli objaví viackrát.
Dnes už má Prensky svojich odporcov, ktorí varujú pred zbytočnou panikou a vytváraním umelých bariér medzi generáciami, aj tak sa však digital natives dlhé roky udržali ako horúca téma na rôznych medzinárodných konferenciách zaoberajúcich sa mládežou, či už preto, aby ju vedeli novým spôsobom vzdelávať (a tým nemám na mysli učebnicový príklad ako to nerobiť v podobe Planéty vedomostí, ktorú na našich stránkach rieši Martin Mojžiš) alebo aby ju vedeli marketingovo a reklamne osloviť. .výhody prisťahovalectva
Tí, ktorí v digitálnom svete nevyrastali, sú prisťahovalci a tak ako všetci prisťahovalci, nech sa akokoľvek snažia osvojiť si cudzie prostredie a naučiť sa cudzí jazyk, stále zostávajú jednou nohou vo svojej starej vlasti – v nedigitálnej minulosti. Na prvý pohľad sa to javí ako nevýhoda, ale keď už tu používame túto zemepisnú metaforu, môžeme si vziať ponaučenie od skutočných imigrantov a pozrieť sa na tých, čo sa v zahraničí najlepšie uchytili a ktorí sú so svojím pobytom v cudzine aj spokojní. Sú to tí, čo sa dokázali naučiť všetko potrebné, aby slušne prežili, na druhej strane sa však nesnažia nasilu zapadnúť, naopak z vedomostí a zručností nadobudnutých v inom svete, urobili svoju jedinečnú výhodu.
Povedzme taká klasicky vyštudovaná knihovníčka v PR agentúre. Jej pracovnú náplň, výstrižkovú službu, by možno zvládol každý maturant, ktorý vie používať copy+paste, google a zopár databáz tlačových servisov. Ale len do chvíle, pokiaľ nepríde špeciálne zadanie, napríklad vytiahnuť správy a informácie, ktoré sú v tzv. hlbokom internete a automatický vyhľadávač ich nedokáže zindexovať a nájsť ich, alebo tie, ktoré nikto nezdigitalizoval a na internet vôbec nedal. Jedno poobedie v Univerzitnej knižnici dokáže vydať poklad, na ten však maturita a google nestačí, treba sa vedieť v tej zabudnutej krajine orientovať.
Digitálne technológie sú čoraz sofistikovanejšie, ale ich ovládanie je naopak čoraz jednoduchšie. Napriek tomu rozdelenie spoločnosti na digitálnych domorodcov, digitálnych prisťahovalcov a tých ostatných za priepasťou tu ešte dlhé roky zostane, a je veľmi pravdepodobné, že sa vytvorí nejaká ďalšia priepasť, o ktorej zatiaľ netušíme a ktorá rozdelí nové generácie. Prostriedky a situácie sa menia, deliacu čiaru však tvoria vždy len tie isté ľudské vlastnosti, ako je odvaha, zvedavosť, chuť a ochota stále sa učiť a pracovať na sebe a to bez ohľadu na krajinu, v ktorej sa človek narodil.
Pred týždňom Inštitút pre verejné otázky (IVO) zverejnil výsledky prieskumu digitálnej gramotnosti na Slovensku a nikoho asi veľmi neprekvapili. Podľa tohto prieskumu možno u nás 76 % populácie označiť za digitálne gramotnú, čo v ľudskej reči znamená, že plus mínus trištvrtiny krajiny ako-tak zvláda prácu s počítačom, zasielanie SMS a MMS, e-mailovú komunikáciu, prácu s textovým procesorom, internetovým prehliadačom, vyhľadávanie informácií, registráciu prístupu k rôznym službám na internete či tlač dokumentov. Prieskum tiež ukázal, že po niekoľkých rokoch kontinuálneho rastu, sa za uplynulé dva roky úroveň digitálnej gramotnosti, teda to, ako dobre informačné a komunikačné technológie vieme aj ovládať, nezmenila. Analytici IVO to pripisujú jednak nasýtenosti, teda že tí, ktorí potrebovali alebo chceli, si už k technológiám zabezpečili prístup a získali aj potrebné zručnosti na ich ovládanie. Ďalším vysvetlením je subjektívne uspokojenie s dosiahnutými digitálnymi zručnosťami – istej hranice, za ktorú už mnohí nemajú dôvod ísť. .kto si nastavil aktuálny čas na videu?
Analytici IVO sa tiež domnievajú, a tu si s nimi dovolím nesúhlasiť, že dnes je oproti minulosti nutné zvládať toho viac a je to komplikovanejšie, napríklad pripojenie počítača k internetu či vypĺňanie tlačív, formulárov a dotazníkov, sociálne siete či video-chat. Kto sa pokúšal pred pätnástimi rokmi, alebo u nás ešte aj pred dvoma, pripojiť k internetu, spojazdniť počítač, video-chat, či vyplniť cez internet nejaký formulár, musí mi dať zapravdu, že je to čím ďalej tým jednoduchšie a menej komplikované, všetko je v slovenčine a čo nie je, dá sa automatom preložiť, má to príjemné a intuitívne ovládanie, takže už netreba rozumieť čudnej programátorskej logike, stačí zdravý sedliacky rozum a niekedy ani ten netreba. Počítače aj internet fungujú oveľa stabilnejšie, klop, klop, dnes už netreba mať vysokú školu technického zamerania na to, aby ste ich vedeli používať a aby ste vedeli vysvetliť odpornému IT odborníkovi na hotline, že problém nie je vo vás.
Navyše sú tu mobilné telefóny, ktoré podľa IVO dnes už vie bežne používať 90% populácie na telefonovanie, takže túto zručnosť z prieskumu celkom vypustili. Digitálne technológie sa pomaly ale isto do mobilov premiestňujú, takže o pár rokov tých 90% môže mať na dosah vo svojom mobile všetko, na čo ešte dnes potrebuje špeciálne zariadenie – počítač. To, že v mobile bude mať všetko, že to bude také jednoduché ako telefonovanie, však neznamená, že to bude aj používať. Veď koľko ľudí si kedysi na videorekordéri nastavilo aktuálny čas? .ako sa píšu pekní chlapi?
Výraz digitálni domorodci a digitálni imigranti vymyslel pred desiatimi rokmi Marc Prensky, spisovateľ, konzultant a inovátor vzdelávania. Tvrdil, že dnešná mládež je prvá generácia, ktorá vyrastala odmalička s digitálnymi technológiami – videohrami, počítačmi, videokamerami, digitálnymi prehrávačmi, mobilnými telefónmi, sú už integrovanou súčasťou ich životov, takže spôsob, akým spracúvajú informácie a premýšľajú, je úplne odlišný od predošlých generácií. Keď sa človeka vyrastajúceho v preddigitálnej ére spýtate, či sa píšu pekní alebo pekný chlapi, tak zapátra v pamäti alebo v slovníku. Tí, čo si zvykli používať počítač a internet, možno použijú internetový slovník slex.sk, ale digitálny domorodec si zadá do googlu najprv pekní chlapi, potom pekný chlapi – a použije to, čo sa v googli objaví viackrát.
Dnes už má Prensky svojich odporcov, ktorí varujú pred zbytočnou panikou a vytváraním umelých bariér medzi generáciami, aj tak sa však digital natives dlhé roky udržali ako horúca téma na rôznych medzinárodných konferenciách zaoberajúcich sa mládežou, či už preto, aby ju vedeli novým spôsobom vzdelávať (a tým nemám na mysli učebnicový príklad ako to nerobiť v podobe Planéty vedomostí, ktorú na našich stránkach rieši Martin Mojžiš) alebo aby ju vedeli marketingovo a reklamne osloviť. .výhody prisťahovalectva
Tí, ktorí v digitálnom svete nevyrastali, sú prisťahovalci a tak ako všetci prisťahovalci, nech sa akokoľvek snažia osvojiť si cudzie prostredie a naučiť sa cudzí jazyk, stále zostávajú jednou nohou vo svojej starej vlasti – v nedigitálnej minulosti. Na prvý pohľad sa to javí ako nevýhoda, ale keď už tu používame túto zemepisnú metaforu, môžeme si vziať ponaučenie od skutočných imigrantov a pozrieť sa na tých, čo sa v zahraničí najlepšie uchytili a ktorí sú so svojím pobytom v cudzine aj spokojní. Sú to tí, čo sa dokázali naučiť všetko potrebné, aby slušne prežili, na druhej strane sa však nesnažia nasilu zapadnúť, naopak z vedomostí a zručností nadobudnutých v inom svete, urobili svoju jedinečnú výhodu.
Povedzme taká klasicky vyštudovaná knihovníčka v PR agentúre. Jej pracovnú náplň, výstrižkovú službu, by možno zvládol každý maturant, ktorý vie používať copy+paste, google a zopár databáz tlačových servisov. Ale len do chvíle, pokiaľ nepríde špeciálne zadanie, napríklad vytiahnuť správy a informácie, ktoré sú v tzv. hlbokom internete a automatický vyhľadávač ich nedokáže zindexovať a nájsť ich, alebo tie, ktoré nikto nezdigitalizoval a na internet vôbec nedal. Jedno poobedie v Univerzitnej knižnici dokáže vydať poklad, na ten však maturita a google nestačí, treba sa vedieť v tej zabudnutej krajine orientovať.
Digitálne technológie sú čoraz sofistikovanejšie, ale ich ovládanie je naopak čoraz jednoduchšie. Napriek tomu rozdelenie spoločnosti na digitálnych domorodcov, digitálnych prisťahovalcov a tých ostatných za priepasťou tu ešte dlhé roky zostane, a je veľmi pravdepodobné, že sa vytvorí nejaká ďalšia priepasť, o ktorej zatiaľ netušíme a ktorá rozdelí nové generácie. Prostriedky a situácie sa menia, deliacu čiaru však tvoria vždy len tie isté ľudské vlastnosti, ako je odvaha, zvedavosť, chuť a ochota stále sa učiť a pracovať na sebe a to bez ohľadu na krajinu, v ktorej sa človek narodil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.