Popcorn Jura Malíčka

O smiechu je reč, o smiechu zo záznamu, o smiechu zo škatuľky. Laugh track z Laugh Boxu. Je prítomný vo väčšine sitcomov. Buď je autentický, to v tom prípade, ak sa sitcomy nakrúcajú pred živým publikom, alebo autentický nie je, ale divákovi aj tak podvedome pomáha. Keď sa teraz skúsim rozpomenúť, či v mojich najobľúbenejších sitcomoch je živý, alebo mŕtvy smiech, alebo ho tam vôbec niet, spomenúť si nedokážem, lebo to vôbec nie je dôležité. 30 rock, Modern Family, Community, Teória veľkého tresku, Frasier, málokedy sa nahlas smejem, skôr sa len tak usmievam a ― ak je na čom ― rehocem sa v duchu, ten „ich“ smiech je iba kulisa nehodná pozornosti.
Ale tu sa stala chyba. V Zite aj v Svišťovi sa z nedôležitej kulisy v pozadí stal centrálny problém, nedá sa tomu smiechu nevenovať pozornosť, nedá sa len tak vytesniť a ignorovať. Prečo? Neviem isto, ale myslím si, že preto, že to nie je „náš“, ale „ich“. Neviem, kto sú oni, ale našinci to nebudú, nemôžu byť, nie sme jednoducho také veselé kopy, nehíkame, neochkáme, nesmútime. Nie tak okato, výrazne a tak nahlas.
Oba tie sitcomy sú domáce, naše, slovenské, dôverne poznáme ich pozadie, ich referenčná realita je našou realitou, humor v nich má byť, môže byť a možno aj je univerzálny, ale to nemáme šancu zistiť, lebo tak zo Zity, ako aj zo Svišťa je jasné, že tí ľudia tam kdesi, „oni“, sa smejú na čomsi celkom inom, ako vidíme my. Alebo nám zúfalo chýba zmysel pre humor, a to je tá horšia a neuveriteľná možnosť. Nedá sa tu žiť a nesmiať sa.