Laura Marling: A Creature I Dont Know (Universal)
Keď počúvate mladučkú britskú pesničkárku, niet sa čudovať, že si ľudia kedysi dávno vymysleli mýtické sirény. Jej spev je občas taký podmanivý, že človek zabudne na svet okolo seba. Laura Marling má iba 21 rokov, jej album A Creature I Dont Know je jej tretí, a pritom jej piesne znejú veľmi dospelo, akoby chodila po svete desaťročia. Laura je zjav – nespieva len hlasom morských panien, občas znie ako Joni Mitchell na jej hipisáckych albumoch, občas ako Nina Simone, niekedy sa vie do hudby silno oprieť tak ako PJ Harvey a Chrissie Hynde z Pretenders, ale stále zostáva svoja. Jej záber je veľmi široký, a to z jej albumu robí pozoruhodnú zbierku desiatich pesničiek. Laura Marling nie je žiadny talent, je to hotová pesničkárka, ktorá po dlhšom čase ukazuje, že Británia dokáže ponúknuť hudbu, v ktorej tlčie ľudské srdce.
4/5
.peter Bálik Romengo: Kéthané (Gryllus)
Človek môže počúvať všelijaké slávne kapely a odrazu prídu akísi folklórni cigáni a mám pocit, že všetkých sfúknu ako nič. Počujú to tak aj iní? A priznajú? Títo maďarskí Romengo vedia rozihrať žilky a zdrapiť za srdce. Ich speváčka Mónika Lakatošová je naozaj „magnifique“, ako o nej píšu Francúzi. Spieva totiž tak oduševnene, že sa to vari lepšie ani nedá. Dobre zaťahuje aj jej kolega. Ostatní členovia kapely hrajú na gitarách, kontrabasoch, husliach, hrncoch, lyžiciach, (hostia zase na dychových nástrojoch) a rezko pokrikujú k ešte rezkejšej hudbe. Dve najlepšie skladby (Csóro drom, Dukhéncá) hneď v okamihu, ako zazneli, zaujali a rozhýbali návštevníkov v mojej obývačke, hoci nepatria na albume Kéthané (Spoločne) k najtemperamentnejším Toť dôkaz, že Romengo zaberajú.
5/5
.miro Potoček The Steve Miller Band: Let Your Hair Down (Roadrunner Forza)
Kto pozná hity ako Tho Joker (1973) alebo Abracadabra (1982), má asi v povedomí (popri melódii) zafixovanú aj ich charakteristickú farbu. Svoju zvukovú esenciu nám Steve Miller servíruje aj na novom albume, pre ktorý si už druhýkrát v tomto miléniu zvolil bluesový pôdorys (obvyklý postup starnúcich poprockerov s klesajúcou produkciou testosterónu a silných nápadov). Vo výslednom tvare ide o kultivovaný blues-pop-rock. Ide o výber z repertoáru autorov a/alebo interpretov ako Junior Wells, Yardbirds, Elvis Presley, Jimmy Reed, John Lee Hooker,Bo Diddley, The Animals, Muddy Waters, Willie Dixon, Robert Johnson, Willie Nelson. Až na pár výnimiek tu nepočuť notoricky známe veci, takže v podaní Millerovho Bandu znejú autenticky aj príjemne. Čas pritom plynie ako voda, čo je dané aj tým, že na desať pesničiek stačí necelých 31 minút.
3/5
.martin Chrobák Nils Frahm: FELT (Erased Tapes/Wegart)
Spočiatku sa Nils Frahm len pohrával s myšlienkou cvičiť v noci na klavíri vo svojom berlínskom štúdiu tak, aby svojou hrou nerušil susedov. Pred struny priložil plsť, aby tlmila ich vibrácie a prsty prispôsobil pianissimu. Intimita zvuku a tlmená jednoduchosť ho však opantali natoľko, že k strunám natiahol drobné, citlivé mikrofóny, ktoré zrovnoprávnili jemný zvuk hudby s ľudským dychom, klepotom drevených klávesov a neidentifikovateľným šumom. Delikátna hlasitosť a krehkosť melódií môže evokovať Gymnopédies Erika Satieho alebo sólové diela minimalistov, no Frahm je niekde inde. Jeho svetom je mĺkvy pokoj, popretkávaný mäkkými melodickými motívmi vo vyšších registroch a nežnými basmi, dotvárajúcimi ľahké harmónie. Cit pre improvizáciu preukázal na debute The Bells; nasledovník FELT je jeho ponorom dovnútra klavíra, ktorého drevenú masívnosť pretvára na jednoduchý, no láskyplný opar nočného ticha.
4/5
.tomáš Slaninka
Keď počúvate mladučkú britskú pesničkárku, niet sa čudovať, že si ľudia kedysi dávno vymysleli mýtické sirény. Jej spev je občas taký podmanivý, že človek zabudne na svet okolo seba. Laura Marling má iba 21 rokov, jej album A Creature I Dont Know je jej tretí, a pritom jej piesne znejú veľmi dospelo, akoby chodila po svete desaťročia. Laura je zjav – nespieva len hlasom morských panien, občas znie ako Joni Mitchell na jej hipisáckych albumoch, občas ako Nina Simone, niekedy sa vie do hudby silno oprieť tak ako PJ Harvey a Chrissie Hynde z Pretenders, ale stále zostáva svoja. Jej záber je veľmi široký, a to z jej albumu robí pozoruhodnú zbierku desiatich pesničiek. Laura Marling nie je žiadny talent, je to hotová pesničkárka, ktorá po dlhšom čase ukazuje, že Británia dokáže ponúknuť hudbu, v ktorej tlčie ľudské srdce.
4/5
.peter Bálik Romengo: Kéthané (Gryllus)
Človek môže počúvať všelijaké slávne kapely a odrazu prídu akísi folklórni cigáni a mám pocit, že všetkých sfúknu ako nič. Počujú to tak aj iní? A priznajú? Títo maďarskí Romengo vedia rozihrať žilky a zdrapiť za srdce. Ich speváčka Mónika Lakatošová je naozaj „magnifique“, ako o nej píšu Francúzi. Spieva totiž tak oduševnene, že sa to vari lepšie ani nedá. Dobre zaťahuje aj jej kolega. Ostatní členovia kapely hrajú na gitarách, kontrabasoch, husliach, hrncoch, lyžiciach, (hostia zase na dychových nástrojoch) a rezko pokrikujú k ešte rezkejšej hudbe. Dve najlepšie skladby (Csóro drom, Dukhéncá) hneď v okamihu, ako zazneli, zaujali a rozhýbali návštevníkov v mojej obývačke, hoci nepatria na albume Kéthané (Spoločne) k najtemperamentnejším Toť dôkaz, že Romengo zaberajú.
5/5
.miro Potoček The Steve Miller Band: Let Your Hair Down (Roadrunner Forza)
Kto pozná hity ako Tho Joker (1973) alebo Abracadabra (1982), má asi v povedomí (popri melódii) zafixovanú aj ich charakteristickú farbu. Svoju zvukovú esenciu nám Steve Miller servíruje aj na novom albume, pre ktorý si už druhýkrát v tomto miléniu zvolil bluesový pôdorys (obvyklý postup starnúcich poprockerov s klesajúcou produkciou testosterónu a silných nápadov). Vo výslednom tvare ide o kultivovaný blues-pop-rock. Ide o výber z repertoáru autorov a/alebo interpretov ako Junior Wells, Yardbirds, Elvis Presley, Jimmy Reed, John Lee Hooker,Bo Diddley, The Animals, Muddy Waters, Willie Dixon, Robert Johnson, Willie Nelson. Až na pár výnimiek tu nepočuť notoricky známe veci, takže v podaní Millerovho Bandu znejú autenticky aj príjemne. Čas pritom plynie ako voda, čo je dané aj tým, že na desať pesničiek stačí necelých 31 minút.
3/5
.martin Chrobák Nils Frahm: FELT (Erased Tapes/Wegart)
Spočiatku sa Nils Frahm len pohrával s myšlienkou cvičiť v noci na klavíri vo svojom berlínskom štúdiu tak, aby svojou hrou nerušil susedov. Pred struny priložil plsť, aby tlmila ich vibrácie a prsty prispôsobil pianissimu. Intimita zvuku a tlmená jednoduchosť ho však opantali natoľko, že k strunám natiahol drobné, citlivé mikrofóny, ktoré zrovnoprávnili jemný zvuk hudby s ľudským dychom, klepotom drevených klávesov a neidentifikovateľným šumom. Delikátna hlasitosť a krehkosť melódií môže evokovať Gymnopédies Erika Satieho alebo sólové diela minimalistov, no Frahm je niekde inde. Jeho svetom je mĺkvy pokoj, popretkávaný mäkkými melodickými motívmi vo vyšších registroch a nežnými basmi, dotvárajúcimi ľahké harmónie. Cit pre improvizáciu preukázal na debute The Bells; nasledovník FELT je jeho ponorom dovnútra klavíra, ktorého drevenú masívnosť pretvára na jednoduchý, no láskyplný opar nočného ticha.
4/5
.tomáš Slaninka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.