Otázka stojí inak. Konkrétne tak, či návrh slovenskej „dlhovej brzdy“, ktorú, mimochodom, predpokladá už tzv. Pakt konkurencieschopnosti EÚ – je krok dostatočne razantný a presvedčivý. A tu môže byť odpoveď iba záporná. To, čo navrhuje Mikloš, je mäkký politický kompromis, ktorý azda nájde zmilovanie v strane Smer, aby dodala hlasy, vyvolá azda aj jednorazovú kladnú odozvu na trhoch, dlhodobú rozpočtovú bezpečnosť štátu však nepribližuje.
Ústavný zákon, ktorý stanovuje limit dlhu a sankcie za jeho nedodržiavanie, nie je v princípe nič iné, než napríklad nadnárodný Pakt stability, ktorý zo života už dôverne poznáme. Teda do právneho predpisu premietnutá zhoda politických síl, aký dlh si sami sebe povoľujú vytvoriť. Je možné rozlišovať, že demokratická Ústava je záväznejšia ako nadštátny pakt, ktorého sankcie sú, ako život jasne ukázal, de facto nepresaditeľné. Táto námietka však len zakrýva podstatu: koreňom expanzie dlhov je neochota politikov – účastníkov dealu – vlastné pravidlá a zásady, ktoré sú im známe, aj dodržiavať.
Skutočnosť, že labyrint verejných financií poskytuje dosť priestoru na podliezanie či presnejšie „nadliezanie“ dlhových limitov, ešte, samozrejme, neznamená, že slovenskí politici zavádzajú brzdu už s takým bočným úmyslom. Aj keď pohľad na fiškálnu históriu nielen našej opozície, ale napríklad aj Tuskovej vlády v Poľsku, ktorá sa pod vlastným stropom udržiava nie reálnymi úsporami, ale účtovnými trikmi (ako je odklon odvodov z druhého piliera), je príznačný a výstražný. O rozbití fiškálnej rady v Maďarsku tou vládou Fideszu, ktorá znižovanie dlhu vyhlásila za „vojnu za štátnu suverenitu“, nevraviac.
Môžeme si susedov nevšímať a veriť, že u nás bude brzda posvätná. No... To, čo dáva skepse a pochybnostiam krídla, je práve mäkkosť rozpočtového obmedzenia, na ktoré sa politici idú zaviazať. S tými 60 percentami stropu, ktorý by sa mal znižovať od roku 2018 o jedno percento až v roku 2028 na 50, by sa dal viesť aj technický spor. Teda, či vo svete dramaticky sa meniaceho vnímania rizík ako takých, a rizika štátneho zadlženia zvlášť, si môže krajina ako SR dovoliť rovnaké maximum, ako napríklad v roku 2004. Nemôže, ale tento limit, ktorý je vyšší než aktuálne zadlženie krajiny, čiže vytvára ústavný vankúš pre ďalšie deficity, je výpovedný najmä psychologicky. Prezrádza totiž, že život na dlh v rytme nultých rokov, ktorý je príčinou práve tej krízy, čo ich dokopala k ústavnému zákonu, považujú slovenskí politici i naďalej za základný modus operandi spravovania štátu. V tom pramení takmer istota, že až pominie takým či onakým spôsobom hrozba bankrotov a kolapsov finančných trhov, politici sú mentálne nastavení vrátiť sa k životu, ktorý viedli doteraz.
Presvedčenie, že kríza ich k prelomu časom predsa dotlačí, sa nikomu vziať nedá. Diskusie okolo rozpočtu 2012, čo sa pred rokom najneistejších vyhliadok vedú na motívy, ktorý rezort si o koľko zaslúži pridať, sú len ďalším svedectvom, že sú od toho zatiaľ veľmi vzdialení.
Ústavný zákon, ktorý stanovuje limit dlhu a sankcie za jeho nedodržiavanie, nie je v princípe nič iné, než napríklad nadnárodný Pakt stability, ktorý zo života už dôverne poznáme. Teda do právneho predpisu premietnutá zhoda politických síl, aký dlh si sami sebe povoľujú vytvoriť. Je možné rozlišovať, že demokratická Ústava je záväznejšia ako nadštátny pakt, ktorého sankcie sú, ako život jasne ukázal, de facto nepresaditeľné. Táto námietka však len zakrýva podstatu: koreňom expanzie dlhov je neochota politikov – účastníkov dealu – vlastné pravidlá a zásady, ktoré sú im známe, aj dodržiavať.
Skutočnosť, že labyrint verejných financií poskytuje dosť priestoru na podliezanie či presnejšie „nadliezanie“ dlhových limitov, ešte, samozrejme, neznamená, že slovenskí politici zavádzajú brzdu už s takým bočným úmyslom. Aj keď pohľad na fiškálnu históriu nielen našej opozície, ale napríklad aj Tuskovej vlády v Poľsku, ktorá sa pod vlastným stropom udržiava nie reálnymi úsporami, ale účtovnými trikmi (ako je odklon odvodov z druhého piliera), je príznačný a výstražný. O rozbití fiškálnej rady v Maďarsku tou vládou Fideszu, ktorá znižovanie dlhu vyhlásila za „vojnu za štátnu suverenitu“, nevraviac.
Môžeme si susedov nevšímať a veriť, že u nás bude brzda posvätná. No... To, čo dáva skepse a pochybnostiam krídla, je práve mäkkosť rozpočtového obmedzenia, na ktoré sa politici idú zaviazať. S tými 60 percentami stropu, ktorý by sa mal znižovať od roku 2018 o jedno percento až v roku 2028 na 50, by sa dal viesť aj technický spor. Teda, či vo svete dramaticky sa meniaceho vnímania rizík ako takých, a rizika štátneho zadlženia zvlášť, si môže krajina ako SR dovoliť rovnaké maximum, ako napríklad v roku 2004. Nemôže, ale tento limit, ktorý je vyšší než aktuálne zadlženie krajiny, čiže vytvára ústavný vankúš pre ďalšie deficity, je výpovedný najmä psychologicky. Prezrádza totiž, že život na dlh v rytme nultých rokov, ktorý je príčinou práve tej krízy, čo ich dokopala k ústavnému zákonu, považujú slovenskí politici i naďalej za základný modus operandi spravovania štátu. V tom pramení takmer istota, že až pominie takým či onakým spôsobom hrozba bankrotov a kolapsov finančných trhov, politici sú mentálne nastavení vrátiť sa k životu, ktorý viedli doteraz.
Presvedčenie, že kríza ich k prelomu časom predsa dotlačí, sa nikomu vziať nedá. Diskusie okolo rozpočtu 2012, čo sa pred rokom najneistejších vyhliadok vedú na motívy, ktorý rezort si o koľko zaslúži pridať, sú len ďalším svedectvom, že sú od toho zatiaľ veľmi vzdialení.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.