Okupuj Wall Street

K nespokojným všetkých vekových kategórií (s miernou prevahou mladých) sa pridali aj zástupcovia odborov. A tí, ktorí protestujú tak, že prespávajú priamo na ulici, sú odhodlaní zostať tam celé týždne. Je jasné, že tento pôvodne malý protest prerastá do čohosi väčšieho, možno dokonca do celého hnutia, najmä po tom, čo sa k myšlienke „Occupy Wall Street“ pridali ďalšie skupiny s cieľom „okupovať“ časti iných miest v rôznych častiach Ameriky. Čo však jasné nie je, je cieľ, zámer či definícia úspechu tohto vznikajúceho hnutia.
To, čo demonštrantov spája, je frustrácia, hnev, pocit bezmocnosti „Sme 99%“, kričali transparenty a plagáty demonštrujúcich. Adresátom hnevu je to jedno percento dobre zarábajúcich či dokonca majiteľov firiem, ktorých zisky sú aj dnes stále slušné. Frustrácia a nespokojnosť sú teda namierené na „bohatých“, so všetkou neurčitosťou tohto termínu, keďže protesty sa odohrávajú v jednom z najbohatších miest na svete. Sú namierené na banky, ktoré pred troma rokmi vláda zachránila peniazmi daňových poplatníkov, aby sa nezrútil finančný systém. Ale sú zároveň žiaľom za čoraz zahmlenejším americkým snom: usaď sa, tvrdo pracuj a dokážeš zabezpečiť svoj život a svoju rodinu. Tisíce ľudí dnes zažívajú, že táto jednoduchá rovnica už neplatí, a že ju nahrádza rovnica zložitejšia. V ére globalizácie, konkurencie, technologickej revolúcie už samotná tvrdá práca na americký sen stačiť nemusí.
Obavu, že budúcu generáciu Američanov čakajú horšie časy ako tie doterajšie, zažívajú mnohé skupiny Američanov. Hnutie Tea Party bolo vyjadrením tejto nespokojnosti na ľavici. Program Tea Party bol však jasnejší: menej štátu na federálnej úrovni, viac právomocí jednotlivým štátom a ešte viac samotným ľuďom. Nespokojní  „protiburzoví“ demonštranti zatiaľ nemajú takúto jasnú tému – i keď jedna sa vracia s istou pravidelnosťou: zdanenie tých najbohatších firiem aj jednotlivcov. Uprostred demonštrantov nie je tak úplne jasné, kto porušil sociálny kontrakt (a s istým odstupom sa, naopak, javí, že nikto konkrétny), ale vinník bude zrejme medzi tými, ktorí o nič neprišli – teda medzi úspešnými a bohatšími. Vzniká tak paradoxná situácia: dnešní republikánski kandidáti na prezidenta majú mnohé rozdielne dôrazy a preferencie, a ich najsilnejšou spoločnou témou je, že opakovane sľubujú, že nebudú dvíhať dane. To je dnes jednotiaca línia Republikánov, pričom za touto líniou stojí z veľkej časti práve Tea Party. Na opačnej strane spektra sa práve formuje hnutie blízke Demokratom, ktorého jednotiacou líniou sa zdá práve zhoda na potrebe väčšieho zdanenia bohatých.
Podobné frustrácie a odpor zvyknú sprevádzať všetky zmeny, od drobných zmien na úrovni osobného života či pracovného miesta až po zmeny na úrovni celej spoločnosti. Ľudia na zmenu reagujú s nevôľou, a trvá dlhší čas, kým si nájdu vlastnú stratégiu, ako sa so zmenou vyrovnať a prispôsobiť sa jej. Súčasťou manažmentu zmeny preto vždy musí byť príprava na zmenu, komunikačný plán, podpora tých, ktorí sú zmenou ohrození. Problémom je, keď zmeny prichádzajú samy od seba, neriadene, pretože sú výsledkom súhry síl, ktoré ani nie je možné ako celok ovládať, a ktorých pôsobenie sa nedá vopred presne odhadnúť. To je presne situácia dnešných neistôt na pracovnom trhu bohatých štátov, spôsobených tak doznievajúcou finančnou krízou, ako aj globálnou konkurenciou, ktorá mení parametre donedávna platného „amerického“ (alebo aj „európskeho“) sna.  Reakcia vlád, ktoré sú schopné na zmeny na globálnej úrovni reagovať, je oveľa pomalšia než zmeny samotné. Ľudí, ktorí sa fázu odporu voči zmene a hľadania si vlastného miesta v novej realite rozhodnú stráviť v stanoch pred Wall Street, môže čakať pekne dlhá zima.