Pri takýchto sumách vznikajú obrovské tlaky a čím viac sa rozhodnutie blíži, tým sú silnejšie. Odolať im je možné len so skutočne pevným charakterom. A aj pre tých z nás, ktorí o charaktere Eugena Jurzycu nikdy nepochybovali, je jedna vec tomu charakteru veriť a iná vidieť jeho prejav na vlastné oči.
O tom, akú presne zohral minister úlohu v kauze Planéty vedomostí, kolujú teraz dve navzájom si odporujúce povesti. Podľa jednej z nich bol celý čas vo vleku udalostí a dlho sa len nečinne prizeral, ako sa postupne potápa vlajková loď digitalizácie školstva. V tomto variante minister Planétu vlastne chcel, ale robil chybu za chybou, až sa jej nakoniec musel vzdať. Jeho najväčšie chyby v tom prípade sú, že umožnil jednému z kritikov Planéty vystúpiť na konferencii a že dovolil zverejniť záznam z neskoršieho stretnutia s týmto kritikom na pôde ministerstva.
Podľa druhej povesti minister Planétu vedomostí nechcel. Potom je však minister spolutvorcom rafinovanej a dôsledne premyslenej hry proti Planéte (v niektorých variantoch nie je minister spoluúčastník diabolského plánu, ale len akousi bábkou v rukách tajomných osôb). Vystúpenie na konferencii a video z ministerstva sú v tomto prípade interpretované ako dôkladne naplánovaná diverzná činnosť a vedomá manipulácia s verejnou mienkou.
Obidve tieto povesti sú, samozrejme, mylné a skutočnosť je oveľa jednoduchšia. Ministrovi sa Planéta vedomostí od začiatku príliš nepozdávala, ale nepovýšil svoj názor nad názory odborníkov zo svojho okolia, ktorí mu tvrdili niečo iné. Keď však neskôr zazneli aj kritické hlasy, veľmi pozorne im načúval a umožnil, aby tie hlasy mohli zaznieť aj na odbornej konferencii. Namiesto tajných rokovaní sa pokojne nechal nahrávať a nahrávky zverejniť – nemal čo tajiť, nemal čo skrývať. Jeho veta „Podľa mňa, v zásade by nám to malo stačiť,“ často interpretovaná ako ukážka nerozhodnosti, bola s najväčšou pravdepodobnosťou momentom rozhodnutia. Počúval a keď už počul dosť, rozhodol.
Nie, Jurzycov postup nebol prejavom jeho nerozhodnosti ani rafinovanosti. Bol prejavom toho, že Eugen Jurzyca je stále človek, ktorý pod transparentnosťou rozumie transparentnosť.
O tom, akú presne zohral minister úlohu v kauze Planéty vedomostí, kolujú teraz dve navzájom si odporujúce povesti. Podľa jednej z nich bol celý čas vo vleku udalostí a dlho sa len nečinne prizeral, ako sa postupne potápa vlajková loď digitalizácie školstva. V tomto variante minister Planétu vlastne chcel, ale robil chybu za chybou, až sa jej nakoniec musel vzdať. Jeho najväčšie chyby v tom prípade sú, že umožnil jednému z kritikov Planéty vystúpiť na konferencii a že dovolil zverejniť záznam z neskoršieho stretnutia s týmto kritikom na pôde ministerstva.
Podľa druhej povesti minister Planétu vedomostí nechcel. Potom je však minister spolutvorcom rafinovanej a dôsledne premyslenej hry proti Planéte (v niektorých variantoch nie je minister spoluúčastník diabolského plánu, ale len akousi bábkou v rukách tajomných osôb). Vystúpenie na konferencii a video z ministerstva sú v tomto prípade interpretované ako dôkladne naplánovaná diverzná činnosť a vedomá manipulácia s verejnou mienkou.
Obidve tieto povesti sú, samozrejme, mylné a skutočnosť je oveľa jednoduchšia. Ministrovi sa Planéta vedomostí od začiatku príliš nepozdávala, ale nepovýšil svoj názor nad názory odborníkov zo svojho okolia, ktorí mu tvrdili niečo iné. Keď však neskôr zazneli aj kritické hlasy, veľmi pozorne im načúval a umožnil, aby tie hlasy mohli zaznieť aj na odbornej konferencii. Namiesto tajných rokovaní sa pokojne nechal nahrávať a nahrávky zverejniť – nemal čo tajiť, nemal čo skrývať. Jeho veta „Podľa mňa, v zásade by nám to malo stačiť,“ často interpretovaná ako ukážka nerozhodnosti, bola s najväčšou pravdepodobnosťou momentom rozhodnutia. Počúval a keď už počul dosť, rozhodol.
Nie, Jurzycov postup nebol prejavom jeho nerozhodnosti ani rafinovanosti. Bol prejavom toho, že Eugen Jurzyca je stále človek, ktorý pod transparentnosťou rozumie transparentnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.