.v čase uzávierky .týždňa, teda večer v piatok večer, ešte nebolo známe, ako zareaguje SDKÚ na Sulíkov kompromis. Naše zdroje, blízke Dzurindovej strane aj premiérke, naznačovali, že ponuka SaS je vo svojej podstate neprijateľná.
Medzi sulíkovcami, ktorí očakávali odmietavé stanovisko, zase panovala nervozita: hoci vo štvrtok svoj návrh rozdali všetkým účastníkom Koaličnej rady, najbližších 24 hodín sa nič nedialo. Vedenie SDKÚ mlčalo a nevysielalo žiadne čitateľné signály. Čakalo sa teda na premiérku, ktorá sa minulý týždeň liečila z choroby. Lenže oveľa horší než zdravotný stav premiérky bol stav dôvery v koalícii – po týždňoch zákopovej vojny málokto zo zasvätenejších veril, že vláda Ivety Radičovej prežije aj tento týždeň. .zle zapnutý gombík
Vráťme sa však na začiatok tohto koaličného príbehu: Ešte na konci letných prázdnin sa zdalo, že schvaľovanie súčasného eurovalu (EFSF) bude pre vládnu štvorku síce neľahkým, ale stráviteľným „sústom“. SaS dávala jasne najavo, že euroval nepodporí, preto sa SDKÚ, KDH a Most zmierovali s predstavou, že na jeho schválenie budú potrebovať Roberta Fica. Napokon, už patrí k tradícii slovenskej pravice, že je v pohľade na európsku agendu rozdelená: aj za druhej Dzurindovej vlády bolo predsa jasné, že KDH (ktoré vtedy hovorilo ústami ľudí ako Vladimír Palko) nebude hlasovať za vtedy ešte živú európsku ústavu. Figeľovi kresťanskí demokrati však niekdajšie pozície opustili. A po nich si hájenie slovenských záujmov vpísali do erbu práve Sulíkovi liberáli.
Aj preto bolo zjavné, že v otázke eurovalu treba dostať pod tlak Smer. Fico síce od samého začiatku trval na tom, že euroval nepodporí, pokiaľ zaň nebude hlasovať celá koalícia alebo sa v kuloároch zmieňoval, že by ho podporil iba v prípade, ak by Sulík odstúpil z postu predsedu parlamentu. Ale ešte stále existoval pre koaličných zástancov eurovalu veľký priestor, ako aj s pomocou EÚ pritlačiť Fica k podpore eurovalu.
No po prázdninách 7. septembra sa na pravidelnej Koaličnej rade odohrala zápletka, po ktorej nabrali udalosti celkom nový smer. Začalo sa to nevinnou hádkou o odvodovej reforme, kde Ivan Mikloš s Richardom Sulíkom tlačili na KDH. Vedenie KDH sa nahnevalo a jeho zástupcovia vyhlásili, že sa nedá baviť o odvodoch a rozpočte bez toho, aby SaS ďalej odmietala euroval. Následne sa Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom pridali ku KDH a prebrali iniciatívu. Euroval sa stal zrazu otázkou prežitia koalície.
Keď následne SaS prišla so svojou brožúrkou o ceste k socializmu a Béla Bugár s Jánom Figeľom, neskôr aj Ivanom Miklošom verejne vyhlásili, že euroval súvisí s ďalšou existenciou vlády, boli jasné dve veci: že Robert Fico, ktorý zacítil skvelú šancu, už euroval určite nepodporí a že v koalícii sa začína zničujúca hra nervov. V strede septembra to vyzeralo, že Mikloš s Dzurindom stále veria, že Sulíka presvedčia na kompromis. Na jednej z ďalších koaličných rád najskôr Daniel Lipšic (KDH) ako ústupok pre SaS navrhol, nech zahlasujú za euroval s tým, že každú jednotlivú pôžičku bude schvalovať parlament. Dzurinda následne prišiel s veľkorysejším návrhom: do parlamentu by vraj žiadosť o každú jednu pôžičku išla so súhlasom všetkých koaličných strán, teda aj vrátane SaS. Richard Sulík však oba návrhy odmietol. .zázračná formulka
Priestor na dohodu sa ďalej zužoval. A keď SDKÚ Sulíkovi verejne navrhlo, aby podporil euroval výmenou za to, že o každej slovenskej pôžičke z eurovalu bude rozhodovať väčšina vo vláde a finančnom výbore NR SR, už nešlo ani tak o kompromis, ako o výsmech Sulíkovi. Ten to, samozrejme odmietol. Atmosféra v koalícii bola na bode mrazu.
Do hry však zrazu vstúpila premiérka Radičová, ktorú dovtedy nebolo cítiť a nikto poriadne netušil, či aj ona chce hlasovanie o eurovale spojiť s dôverou vláde. Radičová prišla s návrhom tajnej formulácie, ktorá mala v Bruseli zabezpečiť výnimku pre Slovensko, ktoré by síce umožnilo vznik navýšeného eurovalu EFSF, ale nemuselo by sa zúčastňovať na jeho finančných transakciách. Zázračná formulka Radičovej vôbec nenadchýňala Mikloša, ktorý sa cítil obídený, ale ani Sulíka, ktorému sa zdala trochu vágna. A okrem toho, v Bruseli sa stretla s chladnými reakciami – podľa našich informácií sa proti výnimkám postavil najmä šéf euroskupiny Jean-Claude Juncker.
Liberáli zo SaS už preto začiatkom minulého týždňa na svojich grémiách vážne zvažovali aj alternatívu odchodu do opozície, z ktorej by podporovali menšinovú vládu Ivety Radičovej. .krach
Priepasť bola na dosah. Na Koaličnej rade minulý utorok to tak aj vyzeralo. Podľa niektorých účastníkov sa skôr dalo hovoriť o „atmosfére krachu“. Lídri len sucho rekapitulovali svoje postoje. Každému vrátane zdravotne indisponovanej premiérky bolo v tej chvíli jasné, že dohadovanie už nemá zmysel a euroval jednoducho neprejde. Koaličné špičky však napriek tomu nezačali diskutovať o ďalších scenároch, ale prešli k ďalšiemu bodu a začali sa zhovárať o rozpočte. Mrazivú atmosféru vystriedalo takmer veselie a zrazu akoby žiadna koaličná kríza neexistovala. Politici sa handrkovali o jednotlivých kapitolách rozpočtu a o straníckych prioritách, na ktoré musia nevyhnutne dostať peniaze. Napätie opadlo a bolo zrejmé, ako veľmi si všetci rozpočtový rituál užívajú. „Zrazu to vyzeralo, že budeme schopní šťastne a bez väčších problémov vládnuť najmenej ďalšie tri roky,“ povedal nám jeden z účastníkov, ktorý si neželal byť menovaný.
Na druhý deň však bolo opäť všetko po starom. Ivan Mikloš na zasadnutí Ústavnoprávneho výboru NR SR s chladnou tvárou oznámil, že meniť text, ktorý je na stole, sa nedá a v Bruseli nič nevyrokujeme. Diskutovať je vraj možné iba o domácom mechanizme schvaľovania záväzkov.
Približne v tom istom čase sa začína tlačová konferencia predsedu SaS, na ktorej Richard Sulík v spoločnosti Franka Schäfflera, poslanca nemeckého parlamentu za vládnu FDP a odporcu eurovalu, demonštruje, že jeho strana nie je v tomto osamotená. „V každej krajine je politický odpor, nehovoriac o odpore samotného obyvateľstva,“ vyhlasuje Sulík. Posledné nádeje na dohodu a prežitie vlády sa vytrácajú. Vládni poslanci na chodbách parlamentu otvorene hovoria o koaličnom pate a pýtajú sa novinárov, či nevedia niečo viac. „Akurát som s okruhom svojich spolupracovníkov analyzoval situáciu a ako najreálnejšie sa nám vidia predčasné voľby,“ hovorí jeden z poslancov za SDKÚ. .obrat?
O ďalší deň, vo štvrtok, bolo náhle akoby všetko inak. V skutočnosti však len médiá vytvorili dvojakú virtuálnu realitu: agentúry aj denníky najprv hlásili, že Radičová pre Trend pripustila založenie vlastnej strany, hoci sa len nechala dotlačiť k ničnehovoriacej úvahe. Druhou falošnou správou dňa bolo, že SaS „otočila“. Pár hodín to tak síce naozaj vyzeralo: predseda poslaneckého klubu liberálov Jozef Kollár totiž na jednom z výborov vyhlásil, že SaS môže zahlasovať za euroval, ak koalícia podporí vznik komisie, v ktorej by každá z parlamentných strán mohla odmietnuť pôžičku. Tým pádom by Martin Bruncko, zástupca Slovenska v eurovale, musel zablokovať každú finančnú transakciu, ktorú by doma vetovali SaS spolu so SNS. Vzhľadom na predošlé postoje Sulíka to pôsobilo na jasný ústupok. Onedlho priniesol denník SME podobu celého kompromisu, z ktorého bolo zrejmé, že SaS už sama neverí na dohodu, len nechce pred voličmi vyzerať ako tá, ktorá svojou totálnou neustúpčivosťou spôsobila pád Radičovej vlády. Bolo totiž len ťažko predstaviteľné, že Radičová s Miklošom by súhlasili so spoločným záväzkom všetkých koaličných strán odmietnuť účasť Slovenska v trvalom eurovale (ESM). Trvalý euroval má od roku 2013 nahradiť práve teraz schvaľovanú podobu dočasného eurovalu (EFSF). Len na pripomenutie: pod vznik a pravidlá trvalého eurovalu pre celú eurozónu sa v marci definitívne podpísali Iveta Radičová aj Ivan Mikloš. A Sulík im teraz ponúka, aby výmenou za jeho istý ústupok v otázke dočasného eurovalu de facto odvolali svoje podpisy a spolu s ním vytiahli Slovensko z trvalého eurovalu. Rafinované – ale sotva priechodné. Väčšina médií to pritom celkom nepochopila a navodzovala dojem, že SaS kapitulovala. Ale keby koaliční partneri pristúpili na takýto kompromis, bola by to v skutočnosti veľká hodina Richarda Sulíka. .čo bude?
Čo sa teda može stať tento týždeň? Richard Sulík už svoj návrh nemôže zmäkčiť, inak by stratil tvár. Diskusia sa teda bude dať viesť len o malých, nie príliš významných detailoch, ako je napríklad zastúpenie v spomínanej Komisii.
Ak by koalícia s návrhom SaS súhlasila, kauza euroval bude za nami.
Nejaká podoba práva veta v dočasnom a slovenská neúčasť v trvalom eurovale by boli jednoznačne politickým víťazstvom Sulíka, ale takisto dobrým riešením pre Slovensko.
Ak sa koalícia na Sulíkovom kompromise nedohodne, bude nasledovať neschválenie eurovalu v parlamente a do hry sa dostane viacero scenárov.
V tom lepšom prípade bude vláda ďalej normálne pokračovať v pôvodnej zostave a Iveta Radičová sa bude ťažko zmierovať s tým, že v Bruseli si nejaký čas zažije chvíle nepohody. Eurozóna však kvôli nám určite neskolabuje, euroval nezanikne a európskych lídrov budú onedlho zamestnávať úplne iné témy.
V horšom prípade spojí Radičová hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde, alebo samá podá demisiu.
No pád vlády a vznik slabého menšinového kabinetu, či skorý návrat Roberta Fica k moci by mali pre krajinu určite negatívnejšie následky ako prchavý hnev Bruselu a lídrov eurozóny. Slovenský pravicový politik by si však mal po tomto všetkom položiť zásadnú otázku: je vyššou hodnotou nesklamať svojich voličov, ktorí si ako posledné želajú návrat Fica, alebo nad tým všetkým stojí snaha páčiť sa svojim európskym kolegom z nadnárodných samitov?
Medzi sulíkovcami, ktorí očakávali odmietavé stanovisko, zase panovala nervozita: hoci vo štvrtok svoj návrh rozdali všetkým účastníkom Koaličnej rady, najbližších 24 hodín sa nič nedialo. Vedenie SDKÚ mlčalo a nevysielalo žiadne čitateľné signály. Čakalo sa teda na premiérku, ktorá sa minulý týždeň liečila z choroby. Lenže oveľa horší než zdravotný stav premiérky bol stav dôvery v koalícii – po týždňoch zákopovej vojny málokto zo zasvätenejších veril, že vláda Ivety Radičovej prežije aj tento týždeň. .zle zapnutý gombík
Vráťme sa však na začiatok tohto koaličného príbehu: Ešte na konci letných prázdnin sa zdalo, že schvaľovanie súčasného eurovalu (EFSF) bude pre vládnu štvorku síce neľahkým, ale stráviteľným „sústom“. SaS dávala jasne najavo, že euroval nepodporí, preto sa SDKÚ, KDH a Most zmierovali s predstavou, že na jeho schválenie budú potrebovať Roberta Fica. Napokon, už patrí k tradícii slovenskej pravice, že je v pohľade na európsku agendu rozdelená: aj za druhej Dzurindovej vlády bolo predsa jasné, že KDH (ktoré vtedy hovorilo ústami ľudí ako Vladimír Palko) nebude hlasovať za vtedy ešte živú európsku ústavu. Figeľovi kresťanskí demokrati však niekdajšie pozície opustili. A po nich si hájenie slovenských záujmov vpísali do erbu práve Sulíkovi liberáli.
Aj preto bolo zjavné, že v otázke eurovalu treba dostať pod tlak Smer. Fico síce od samého začiatku trval na tom, že euroval nepodporí, pokiaľ zaň nebude hlasovať celá koalícia alebo sa v kuloároch zmieňoval, že by ho podporil iba v prípade, ak by Sulík odstúpil z postu predsedu parlamentu. Ale ešte stále existoval pre koaličných zástancov eurovalu veľký priestor, ako aj s pomocou EÚ pritlačiť Fica k podpore eurovalu.
No po prázdninách 7. septembra sa na pravidelnej Koaličnej rade odohrala zápletka, po ktorej nabrali udalosti celkom nový smer. Začalo sa to nevinnou hádkou o odvodovej reforme, kde Ivan Mikloš s Richardom Sulíkom tlačili na KDH. Vedenie KDH sa nahnevalo a jeho zástupcovia vyhlásili, že sa nedá baviť o odvodoch a rozpočte bez toho, aby SaS ďalej odmietala euroval. Následne sa Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom pridali ku KDH a prebrali iniciatívu. Euroval sa stal zrazu otázkou prežitia koalície.
Keď následne SaS prišla so svojou brožúrkou o ceste k socializmu a Béla Bugár s Jánom Figeľom, neskôr aj Ivanom Miklošom verejne vyhlásili, že euroval súvisí s ďalšou existenciou vlády, boli jasné dve veci: že Robert Fico, ktorý zacítil skvelú šancu, už euroval určite nepodporí a že v koalícii sa začína zničujúca hra nervov. V strede septembra to vyzeralo, že Mikloš s Dzurindom stále veria, že Sulíka presvedčia na kompromis. Na jednej z ďalších koaličných rád najskôr Daniel Lipšic (KDH) ako ústupok pre SaS navrhol, nech zahlasujú za euroval s tým, že každú jednotlivú pôžičku bude schvalovať parlament. Dzurinda následne prišiel s veľkorysejším návrhom: do parlamentu by vraj žiadosť o každú jednu pôžičku išla so súhlasom všetkých koaličných strán, teda aj vrátane SaS. Richard Sulík však oba návrhy odmietol. .zázračná formulka
Priestor na dohodu sa ďalej zužoval. A keď SDKÚ Sulíkovi verejne navrhlo, aby podporil euroval výmenou za to, že o každej slovenskej pôžičke z eurovalu bude rozhodovať väčšina vo vláde a finančnom výbore NR SR, už nešlo ani tak o kompromis, ako o výsmech Sulíkovi. Ten to, samozrejme odmietol. Atmosféra v koalícii bola na bode mrazu.
Do hry však zrazu vstúpila premiérka Radičová, ktorú dovtedy nebolo cítiť a nikto poriadne netušil, či aj ona chce hlasovanie o eurovale spojiť s dôverou vláde. Radičová prišla s návrhom tajnej formulácie, ktorá mala v Bruseli zabezpečiť výnimku pre Slovensko, ktoré by síce umožnilo vznik navýšeného eurovalu EFSF, ale nemuselo by sa zúčastňovať na jeho finančných transakciách. Zázračná formulka Radičovej vôbec nenadchýňala Mikloša, ktorý sa cítil obídený, ale ani Sulíka, ktorému sa zdala trochu vágna. A okrem toho, v Bruseli sa stretla s chladnými reakciami – podľa našich informácií sa proti výnimkám postavil najmä šéf euroskupiny Jean-Claude Juncker.
Liberáli zo SaS už preto začiatkom minulého týždňa na svojich grémiách vážne zvažovali aj alternatívu odchodu do opozície, z ktorej by podporovali menšinovú vládu Ivety Radičovej. .krach
Priepasť bola na dosah. Na Koaličnej rade minulý utorok to tak aj vyzeralo. Podľa niektorých účastníkov sa skôr dalo hovoriť o „atmosfére krachu“. Lídri len sucho rekapitulovali svoje postoje. Každému vrátane zdravotne indisponovanej premiérky bolo v tej chvíli jasné, že dohadovanie už nemá zmysel a euroval jednoducho neprejde. Koaličné špičky však napriek tomu nezačali diskutovať o ďalších scenároch, ale prešli k ďalšiemu bodu a začali sa zhovárať o rozpočte. Mrazivú atmosféru vystriedalo takmer veselie a zrazu akoby žiadna koaličná kríza neexistovala. Politici sa handrkovali o jednotlivých kapitolách rozpočtu a o straníckych prioritách, na ktoré musia nevyhnutne dostať peniaze. Napätie opadlo a bolo zrejmé, ako veľmi si všetci rozpočtový rituál užívajú. „Zrazu to vyzeralo, že budeme schopní šťastne a bez väčších problémov vládnuť najmenej ďalšie tri roky,“ povedal nám jeden z účastníkov, ktorý si neželal byť menovaný.
Na druhý deň však bolo opäť všetko po starom. Ivan Mikloš na zasadnutí Ústavnoprávneho výboru NR SR s chladnou tvárou oznámil, že meniť text, ktorý je na stole, sa nedá a v Bruseli nič nevyrokujeme. Diskutovať je vraj možné iba o domácom mechanizme schvaľovania záväzkov.
Približne v tom istom čase sa začína tlačová konferencia predsedu SaS, na ktorej Richard Sulík v spoločnosti Franka Schäfflera, poslanca nemeckého parlamentu za vládnu FDP a odporcu eurovalu, demonštruje, že jeho strana nie je v tomto osamotená. „V každej krajine je politický odpor, nehovoriac o odpore samotného obyvateľstva,“ vyhlasuje Sulík. Posledné nádeje na dohodu a prežitie vlády sa vytrácajú. Vládni poslanci na chodbách parlamentu otvorene hovoria o koaličnom pate a pýtajú sa novinárov, či nevedia niečo viac. „Akurát som s okruhom svojich spolupracovníkov analyzoval situáciu a ako najreálnejšie sa nám vidia predčasné voľby,“ hovorí jeden z poslancov za SDKÚ. .obrat?
O ďalší deň, vo štvrtok, bolo náhle akoby všetko inak. V skutočnosti však len médiá vytvorili dvojakú virtuálnu realitu: agentúry aj denníky najprv hlásili, že Radičová pre Trend pripustila založenie vlastnej strany, hoci sa len nechala dotlačiť k ničnehovoriacej úvahe. Druhou falošnou správou dňa bolo, že SaS „otočila“. Pár hodín to tak síce naozaj vyzeralo: predseda poslaneckého klubu liberálov Jozef Kollár totiž na jednom z výborov vyhlásil, že SaS môže zahlasovať za euroval, ak koalícia podporí vznik komisie, v ktorej by každá z parlamentných strán mohla odmietnuť pôžičku. Tým pádom by Martin Bruncko, zástupca Slovenska v eurovale, musel zablokovať každú finančnú transakciu, ktorú by doma vetovali SaS spolu so SNS. Vzhľadom na predošlé postoje Sulíka to pôsobilo na jasný ústupok. Onedlho priniesol denník SME podobu celého kompromisu, z ktorého bolo zrejmé, že SaS už sama neverí na dohodu, len nechce pred voličmi vyzerať ako tá, ktorá svojou totálnou neustúpčivosťou spôsobila pád Radičovej vlády. Bolo totiž len ťažko predstaviteľné, že Radičová s Miklošom by súhlasili so spoločným záväzkom všetkých koaličných strán odmietnuť účasť Slovenska v trvalom eurovale (ESM). Trvalý euroval má od roku 2013 nahradiť práve teraz schvaľovanú podobu dočasného eurovalu (EFSF). Len na pripomenutie: pod vznik a pravidlá trvalého eurovalu pre celú eurozónu sa v marci definitívne podpísali Iveta Radičová aj Ivan Mikloš. A Sulík im teraz ponúka, aby výmenou za jeho istý ústupok v otázke dočasného eurovalu de facto odvolali svoje podpisy a spolu s ním vytiahli Slovensko z trvalého eurovalu. Rafinované – ale sotva priechodné. Väčšina médií to pritom celkom nepochopila a navodzovala dojem, že SaS kapitulovala. Ale keby koaliční partneri pristúpili na takýto kompromis, bola by to v skutočnosti veľká hodina Richarda Sulíka. .čo bude?
Čo sa teda može stať tento týždeň? Richard Sulík už svoj návrh nemôže zmäkčiť, inak by stratil tvár. Diskusia sa teda bude dať viesť len o malých, nie príliš významných detailoch, ako je napríklad zastúpenie v spomínanej Komisii.
Ak by koalícia s návrhom SaS súhlasila, kauza euroval bude za nami.
Nejaká podoba práva veta v dočasnom a slovenská neúčasť v trvalom eurovale by boli jednoznačne politickým víťazstvom Sulíka, ale takisto dobrým riešením pre Slovensko.
Ak sa koalícia na Sulíkovom kompromise nedohodne, bude nasledovať neschválenie eurovalu v parlamente a do hry sa dostane viacero scenárov.
V tom lepšom prípade bude vláda ďalej normálne pokračovať v pôvodnej zostave a Iveta Radičová sa bude ťažko zmierovať s tým, že v Bruseli si nejaký čas zažije chvíle nepohody. Eurozóna však kvôli nám určite neskolabuje, euroval nezanikne a európskych lídrov budú onedlho zamestnávať úplne iné témy.
V horšom prípade spojí Radičová hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde, alebo samá podá demisiu.
No pád vlády a vznik slabého menšinového kabinetu, či skorý návrat Roberta Fica k moci by mali pre krajinu určite negatívnejšie následky ako prchavý hnev Bruselu a lídrov eurozóny. Slovenský pravicový politik by si však mal po tomto všetkom položiť zásadnú otázku: je vyššou hodnotou nesklamať svojich voličov, ktorí si ako posledné želajú návrat Fica, alebo nad tým všetkým stojí snaha páčiť sa svojim európskym kolegom z nadnárodných samitov?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.