Európa Luboša Palatu

A je vcelku jedno, akým z ďalších dopravných prostriedkov sa vydáte, pretože tak s diaľnicami, ako aj so železnicou je na tom Poľsko stále zle, hoci, ako vám povedia všetci Poliaci, stavia sa tu tak, ako sa ešte nikdy nestavalo. Poľsko za to vďačí do značnej miery desiatkam miliárd eur pomoci z Európskej únie, ale aj tomu, že už sa tu pri výstavbe diaľnic toľko nekradne. A možno hrá rolu aj to, že si Poľsko nechce na budúci rok pri majstrovstvách Európy vo futbale urobiť hanbu a robí všetko preto, aby sa aspoň z Česka, Slovenska a najmä z Nemecka dalo dôjsť do Varšavy po diaľnici a z Nemecka aspoň po niečom, čo pripomína slušnú železnicu.
Výsledkom tohto snaženia však je, že sa všade stavia, takže doprava po Poľsku je teraz, necelý rok pred šampionátom, ešte chaotickejšia a pomalšia, ako bola. Kým pred niekoľkými rokmi sa dalo od Ostravy prakticky až do Varšavy dôjsť po čomsi, čo síce väčšinou nebola diaľnica, no aspoň sa to na diaľnicu podobalo (až na niekoľko desiatok semaforov, čo je poľská špecialita), teraz asi dvestokilometrový úsek medzi Czestochowou a Varšavou pripomína jedno veľké stavenisko so všetkým, čo k stavenisku patrí. Obchádzky, zúženia, obmedzenia, zápchy. Nedávno sme to prešli za štyri hodiny. „To už je hádam lepšie ísť vlakom,“ sťažovala sa mi dnes ráno recepčná na českej ambasáde vo Varšave.
Rýchlejšie to teda rozhodne nie je. Keď som hľadal vo všeobecnej núdzi tlačových médií najlacnejšie spojenie do Varšavy, narazil som na autobus, novú poľskú linku, ktorá to z Prahy do Varšavy zvláda za necelých dvanásť hodín. Stálo to v tých nočných hodinách tam a naspäť ani nie tisícdvesto korún, cez deň to bolo ešte o niekoľko stoviek lacnejšie. Keďže som však už niekoľko takých mnohohodinových ciest autobusom zažil, ešte som skúsil lôžkový nočný vlak. V ňom sa totiž, na rozdiel od sedadiel, čo na spánok veľmi prispôsobené nie sú, aspoň vyspím. Vlak bol približne za dvojnásobnú cenu, a to ešte na zľavovú kartu Českých dráh, ale keďže som vďaka kamarátovi ušetril za ubytovanie vo Varšave, povedal som si, že to Lidové noviny znesú. Zniesli, a tak som v stredu večer mieril pokojným krokom na nádražie. Ten krok sa však veľmi zrýchlil, keď som zistil, že čas 20:37 na lístku patril môjmu odchodu z Varšavy, kým odchod z Prahy bol 20:19. Dve minúty od chvíle, ako mi došlo, že vlak do Ostravy, Bohumína a následne do Minska a Moskvy by mohol byť ten môj do Varšavy. Bolo to tak. Ešte pred ruským vozňom boli dva spacie poľské a v jednom z nich, na mieste 22, bolo lôžko pre mňa. Vlak ešte chvíľu postál na nástupisku, a tak moje nové dievča, ktoré ma prvý raz vyprevádzalo, dostalo po bežeckom výkone aspoň letmý bozk. Dvaja Poliaci v kupé, ktorí sa na tú noc stali mojimi spolunocľažníkmi, našťastie vyzerali civilizovane, rovnako ako modernizovaný poľský vagón. Večeru ani nakúpiť si jedlo a pitie do vlaku som nestihol, a tak som vyrazil do jedálenského vozňa. Poľskí sprievodcovia mi tvrdili, že „Česi žiadny nedali“, ale český sprievodca, na ktorého som po chvíli narazil, mi potvrdil, že vpredu jedálny vozeň je. „Ale až po ôsmich vagónoch,“ dodal.
Osem vagónov ubehlo rýchlo, pivo a guľášovka za mojich posledných českých deväťdesiat korún bolo presne to, čo som potreboval, a tak som sa spokojne vracal do svojho vagóna. Lenže poľskí sprievodcovia lôžkový vagón zamkli. S prosbou o pomoc som sa obrátil na českého sprievodcu vo vedľajšom vagóne, ale ten hneď povedal: „Aha, to ste vy.“ A v ruke mal moju zľavovú kartu. Ukázalo sa, že jej trojročná platnosť pred mesiacom vypršala. Krvi by sa vo mne nedorezal. Nemal som ani korunu, len dve platobné karty, zopár zlotých a eurá. Našťastie, aspoň pokiaľ ide o platenie, České dráhy už do eurozóny vstúpili. Doplatok bol sedem eur a sprievodca mi do dvacky dokonca v eurách aj vydal. Takže som si odrazu pripadal, že Varšava aj Praha sú naozaj v Európe. Aj keď tých osemsto kilometrov medzi nimi trvá vlaku dvanásť hodín. Nuž, ale to je napokon celkom dobrý čas na vyspatie.