Na budúci rok, pri marcových prezidentských voľbách, ma nijaká scéna neupúta – načo aj, veď to, čo som videla pri minulých voľbách, to takmer rovnaké oblečenie Dmitrija Medvedeva, ako s chlapčenským úsmevom vyrovnával svoj krok s rozhodným Vladimírom Putinom, bolo premyslené predstavenie. Takmer štyri uplynulé roky to bolo pre mňa len ďalšie spoznávanie ruštiny, ktorá sa dá rovnako ľubozvučne a strhujúco použiť v súkromí i v politike. Samozrejme, aj zneužiť. Teraz, keď sa potvrdzuje, že Dmitrij Medvedev štyri roky svojím liberálnym, občiansky znejúcim jazykom „iba istil Vladimíra Putina“ pre jeho návrat do funkcie prezidenta a všetko bolo vopred (údajne) dohodnuté, je dobré položiť si otázku, aký bol „starý“ Putin a aký bude „nový „ Putin – teda aká bude ruská nomenklatúra vo svete meniaceho sa pomeru síl. .prepojenie Ruska na susedov
Keď som v apríli 2005 informovala z Mramorovej sály moskovského Kremľa, kde sa kedysi konali pléna zaniknutej komunistickej strany zaniknutého Sovietskeho zväzu, o šiestom posolstve prezidenta Putina o stave Ruskej federácie, citovala som vetu o tom, že „rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou storočia a pre ruský národ skutočnou drámou“. Pridala som aj 18-sekundový citát v origináli o tom, že „Rusko sa nevzdáva tesného prepojenia najmä na susedov, prvoradá je bezpečnosť hraníc a vytvorenie priaznivých vonkajších podmienok na riešenie vnútroruských problémov. Nepochybné je aj to, že civilizačné úsilie ruského národa na euroázijskom kontinente musí pokračovať.“
V rámci terajšej predvolebnej kampane kandidát do prezidentských volieb 2012 Vladimír Putin štartuje z pozície predsedu vlády s návrhom Euroázijskej únie v podstate bývalých štátov ZSSR. Je jasné, že táto veľká zahraničnopolitická iniciatíva je prvá len v tejto predvolebnej kampani. Projekt budúceho euroázijského zväzku vrhá nové svetlo na vývoj ruského rozpočtu. Ešte v roku 2005 sa začal prudký nárast výdavkov na národnú obranu – ročný prírastok 20 percent oproti predchádzajúcemu roku, o 23 % na národnú bezpečnosť a o 37 % na bezpečnostné orgány, celkovo v prepočte takmer na 42 miliárd dolárov. Zatiaľ čo rozprava o rozpočte sa odohrávala v Moskve, jej výklad podal prezident Vladimír Putin v uniforme námorného dôstojníka na palube vlajkovej lode Severnej flotily atómového raketového krížnika Peter Veľký.
Kým na zasadaní vlády v Moskve sa prijímal ekonomický a rozpočtový výhľad do roku 2008 a po všetky tieto roky rozpočet na obranu skutočne výrazne rástol (niekedy medziročne aj o 27 %), na palube Petra Veľkého prezident Putin hovoril okrem iného o potrebe sformovať ruské vojenské a námorné sily pre potreby po roku 2015. Písal sa 18. august 2005.
Rozpočtový prelom sa začal ešte v roku 2002. A v septembri roku 2011 sa odohral spor medzi prezidentom a ministrom financií, ktorý odmietol nové dvojciferné medziročné navýšenie výdavkov na obranu. Podľa toho, čo prezident Putin povedal v auguste 2005, teda v tom auguste, keď cena ropy prvý raz v dejinách trvalo prekročila hranicu 65 dolárov za barel, pri výdavkoch na obranu je podstatná premena skladby – najmenej 60 percent sa musí vynakladať na rozvoj ozbrojených síl, na ich moderné prezbrojenie. V rokoch 2007 – 2015 to vychádza v prepočte na 185 miliárd dolárov. .treba sa báť vojenského rozpočtu?
Preto sa nečudujte rozhlasovej spravodajkyni, ktorá si doma na povinných cvičeniach civilnej obrany nevedela poriadne natiahnuť plynovú masku a v stanovenom limite dobehnúť do protiatómového krytu, že začala pozorne sledovať skladbu ruského rozpočtu, dlhé roky natoľko vysoko prebytkového, že sa začal prijímať nie na jeden, ale na tri roky (trvalo to až do nedávnej celosvetovej krízy). Rezerva vlády rástla v niektorých rokoch medziročne až o 90 %, takže skutočné výdavky na národnú bezpečnosť, bezpečnostné sily a bezpečnostné operácie tam tiež mohli mať oporu. Najmä po vyhlásení náčelníka generálneho štábu Jurija Balujevského o možnom prvom atómovom údere „ keby bola ohrozená suverenita alebo územná celistvosť Ruska alebo jeho spojenca“.
Videla som počas vojenských cvičení ruského vojenského námorníctva v prítomnosti prezidenta Putina priamy prenos štartu rakety Bulava z atómovej ponorky – televízny prenos sa vydaril, ale štart rakety nie! Trvá to už niekoľko rokov a ešte stále Bulava poriadne nelieta. Videla som na vlastné oči, ako vtedajší minister obrany Sergej Ivanov pripína na šiju obľúbeného psa prezidenta Putina Koni obojok, vďaka ktorému prostredníctvom družicovej navigácie GLONAS (ruskej obdoby GPS) bude môcť kedykoľvek vedieť, kde sa pes nachádza. Bol to zriedkavý prípad, keď som tejto propagande aj uverila. Uverila som, že Rusi naozaj na orbite postavia systém družicovej navigácie. Uplynulo šesť rokov a systém stále nie je funkčný. Na orbite nie je dosť družíc, v lete tohto roku sa kartografická družica zrútila pri štarte, čo sa považuje tiež za neúspech ruského vojenského priemyslu. Politológ Dmitrij Oreškin, ktorý je zároveň kartograf, ma vyliečil z naivity – ruský systém, na rozdiel od iných, nemá dostatok presných máp, povedal mi. .súperenie s USA? Sotva.
Isteže, vývoj na Kaukaze, konflikt s Gruzínskom a úloha, ktorú tam v rokovaniach s oboma stranami zohrala EÚ (vlastne jej predsednícky štát Francúzsko), sa rozobrali zo všetkých strán, ale už niekoľko rokov predtým sa zmenila ťažkopádna štruktúra armády. Prezident Putin osobne dohliadol do najmenších podrobností, vrátane módnej prehliadky špeciálnych uniforiem – tá ma osobitne zaujala, lebo som si myslela, že zákazka na termobielizeň by sa hodila pre niektorého z našich výrobcov – na formovanie elitných samostatných horských jednotiek nasadzovaných práve na Kaukaze. Mali osobitné nielen uniformy, novú organizáciu à la horskí strelci, ale aj nové zbrane, letecké závody vyrobili bojový vrtuľník pre nasadenie aj v noci.
Po tom, čo armáda absolvovala za sovietskych čias v Afganistane, a potom za ruských čias v Čečensku, prezident Putin obrátil list. Avšak podľa premiéra Putina „aj pri zvyšovaných rozpočtoch na národnú obranu nemožno považovať ruský rozpočet za militaristický. Doteraz sa na obranu vynakladalo okolo 2,6 a v tomto roku okolo 3 % HDP“. To je, ako tvrdí V. Putin „priemer v štátoch NATO“. Ak sa však porovnáva s rozpočtom Pentagónu – tak ruský neprevyšuje 5 % amerických výdavkov. Inými slovami to znamená, že Rusko nemá nijaké možnosti súperiť s USA. Preto sa snaží v rámci takejto asymetrie posilniť svoje pozície práve v oblasti strategických jadrových zbraní ich inováciou. A spolupracovať so štátmi NATO predovšetkým čo sa týka Afganistanu – ešte za kancelára Schroedera bundeswehr získal možnosť pozemných transportov do a z Afganistanu, neskoršie Francúzsko a najnovšie je dohoda o vojenských preletoch do Afganistanu ruským vzdušným priestorom pre vojenské letectvo USA.
Isteže, je to impozantné, keď po Červenom námestí rolujú atómové rakety Topoľ na pohyblivých odpaľovacích rampách, ako to bolo po dlhom čase po prvý raz na májovej vojenskej prehliadke v roku 2008. Ale jestvuje aj odvrátená tvár jadrového vyzbrojovania: okolo pätnásť percent ruského územia je z ekologického hľadiska v stave núdze pre zamorenie odhaduje sa, že okolo sedem miliónov Rusov žije v rádioaktívne zdevastovaných územiach. Napriek tomu program budovania raketových vojsk pokračuje – Topoľ- M má dolet 10 000 kilometrov, raketou Bulava majú byť vyzbrojené dve atómové ponorky, oživilo sa strategické bombardovacie letectvo s jeho hliadkovými letmi. .motor podpory pre Putina
Modernizácia rakiet a hlavíc – to všetko má za cieľ nielen dať život vojenskopriemyselnému komplexu a v medzinárodných vzťahoch opäť zavážiť ako veľmoc. Dlhodobo sa zároveň vytvára rozsiahla mladá generačná kvalifikovaná vrstva, ktorá má a bude mať rozhodujúci záujem na udržaní tohto systému. Zameranie pozornosti na východ, na priestor medzi Ruskom a Čínou, na možnú Euroázijskú úniu, „civilizačnú úlohu ruského národa“ dáva budovaniu ozbrojených síl nový ideový rozmer.
Odborníci aj v Rusku musia vidieť, že všetky inovácie a modernizácie ruských zbraní v programe vyhlásenom do roku 2020 sú síce často postavené na špičkových technológiách, ale pochádzajúcich ešte z minulého storočia. Iné Rusko nemá. Aj posledné štyri roky úsilia prezidenta či predsedu vlády zreteľne ukázali, že Rusko okrem kozmického priemyslu, jadrového potenciálu a zbrojárskeho priemyslu nebolo schopné postaviť nijaké iné odvetvie v ekonomike na svetovú konkurencieschopnú úroveň. Rusko, štát s najväčším územím na svete, je stále závislé od vývozu surovín, od vývozu plynu a ropy. Zahraničnopoliticky sa Rusko nepresadilo návrhom Dmitrija Medvedeva na novú paneurópsku bezpečnostnú architektúru, práve tak ako sa nepresadil jeho návrh na spoločnú protiraketovú obranu. Prestavba armády, stále jednej z najväčších na svete – okolo 1,1 milióna – posilnenie jej dlhodobej aj krátkodobej profesionalizácie nepopulárnej vojenskej služby, vytváranie zboru z „kontraktnikov“ slúžiacich v radoch armády dočasne na zmluvu, vytrvalá podpora sociálneho programu, najmä bytovej výstavby pre vojakov, finančná zábezpeka rozsiahleho vojenskopriemyselného komplexu, vhodný zahraničnopolitický program, dôraz na udržanie severného Kaukazu a nástup prezidenta, ktorý prakticky nemá opozíciu – to všetko má meniť časť ruskej spoločnosti. Má ju urobiť nielen závislou, ale aj aktívne podporujúcou novovytváraný režim prezidenta Vladimíra Putina zrejme na ďalšie dve volebné obdobia. Napokon, program nového profilu ozbrojených síl, ktorý oznámil v roku 2005, je koncipovaný do roku 2020.
Keď som v apríli 2005 informovala z Mramorovej sály moskovského Kremľa, kde sa kedysi konali pléna zaniknutej komunistickej strany zaniknutého Sovietskeho zväzu, o šiestom posolstve prezidenta Putina o stave Ruskej federácie, citovala som vetu o tom, že „rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou storočia a pre ruský národ skutočnou drámou“. Pridala som aj 18-sekundový citát v origináli o tom, že „Rusko sa nevzdáva tesného prepojenia najmä na susedov, prvoradá je bezpečnosť hraníc a vytvorenie priaznivých vonkajších podmienok na riešenie vnútroruských problémov. Nepochybné je aj to, že civilizačné úsilie ruského národa na euroázijskom kontinente musí pokračovať.“
V rámci terajšej predvolebnej kampane kandidát do prezidentských volieb 2012 Vladimír Putin štartuje z pozície predsedu vlády s návrhom Euroázijskej únie v podstate bývalých štátov ZSSR. Je jasné, že táto veľká zahraničnopolitická iniciatíva je prvá len v tejto predvolebnej kampani. Projekt budúceho euroázijského zväzku vrhá nové svetlo na vývoj ruského rozpočtu. Ešte v roku 2005 sa začal prudký nárast výdavkov na národnú obranu – ročný prírastok 20 percent oproti predchádzajúcemu roku, o 23 % na národnú bezpečnosť a o 37 % na bezpečnostné orgány, celkovo v prepočte takmer na 42 miliárd dolárov. Zatiaľ čo rozprava o rozpočte sa odohrávala v Moskve, jej výklad podal prezident Vladimír Putin v uniforme námorného dôstojníka na palube vlajkovej lode Severnej flotily atómového raketového krížnika Peter Veľký.
Kým na zasadaní vlády v Moskve sa prijímal ekonomický a rozpočtový výhľad do roku 2008 a po všetky tieto roky rozpočet na obranu skutočne výrazne rástol (niekedy medziročne aj o 27 %), na palube Petra Veľkého prezident Putin hovoril okrem iného o potrebe sformovať ruské vojenské a námorné sily pre potreby po roku 2015. Písal sa 18. august 2005.
Rozpočtový prelom sa začal ešte v roku 2002. A v septembri roku 2011 sa odohral spor medzi prezidentom a ministrom financií, ktorý odmietol nové dvojciferné medziročné navýšenie výdavkov na obranu. Podľa toho, čo prezident Putin povedal v auguste 2005, teda v tom auguste, keď cena ropy prvý raz v dejinách trvalo prekročila hranicu 65 dolárov za barel, pri výdavkoch na obranu je podstatná premena skladby – najmenej 60 percent sa musí vynakladať na rozvoj ozbrojených síl, na ich moderné prezbrojenie. V rokoch 2007 – 2015 to vychádza v prepočte na 185 miliárd dolárov. .treba sa báť vojenského rozpočtu?
Preto sa nečudujte rozhlasovej spravodajkyni, ktorá si doma na povinných cvičeniach civilnej obrany nevedela poriadne natiahnuť plynovú masku a v stanovenom limite dobehnúť do protiatómového krytu, že začala pozorne sledovať skladbu ruského rozpočtu, dlhé roky natoľko vysoko prebytkového, že sa začal prijímať nie na jeden, ale na tri roky (trvalo to až do nedávnej celosvetovej krízy). Rezerva vlády rástla v niektorých rokoch medziročne až o 90 %, takže skutočné výdavky na národnú bezpečnosť, bezpečnostné sily a bezpečnostné operácie tam tiež mohli mať oporu. Najmä po vyhlásení náčelníka generálneho štábu Jurija Balujevského o možnom prvom atómovom údere „ keby bola ohrozená suverenita alebo územná celistvosť Ruska alebo jeho spojenca“.
Videla som počas vojenských cvičení ruského vojenského námorníctva v prítomnosti prezidenta Putina priamy prenos štartu rakety Bulava z atómovej ponorky – televízny prenos sa vydaril, ale štart rakety nie! Trvá to už niekoľko rokov a ešte stále Bulava poriadne nelieta. Videla som na vlastné oči, ako vtedajší minister obrany Sergej Ivanov pripína na šiju obľúbeného psa prezidenta Putina Koni obojok, vďaka ktorému prostredníctvom družicovej navigácie GLONAS (ruskej obdoby GPS) bude môcť kedykoľvek vedieť, kde sa pes nachádza. Bol to zriedkavý prípad, keď som tejto propagande aj uverila. Uverila som, že Rusi naozaj na orbite postavia systém družicovej navigácie. Uplynulo šesť rokov a systém stále nie je funkčný. Na orbite nie je dosť družíc, v lete tohto roku sa kartografická družica zrútila pri štarte, čo sa považuje tiež za neúspech ruského vojenského priemyslu. Politológ Dmitrij Oreškin, ktorý je zároveň kartograf, ma vyliečil z naivity – ruský systém, na rozdiel od iných, nemá dostatok presných máp, povedal mi. .súperenie s USA? Sotva.
Isteže, vývoj na Kaukaze, konflikt s Gruzínskom a úloha, ktorú tam v rokovaniach s oboma stranami zohrala EÚ (vlastne jej predsednícky štát Francúzsko), sa rozobrali zo všetkých strán, ale už niekoľko rokov predtým sa zmenila ťažkopádna štruktúra armády. Prezident Putin osobne dohliadol do najmenších podrobností, vrátane módnej prehliadky špeciálnych uniforiem – tá ma osobitne zaujala, lebo som si myslela, že zákazka na termobielizeň by sa hodila pre niektorého z našich výrobcov – na formovanie elitných samostatných horských jednotiek nasadzovaných práve na Kaukaze. Mali osobitné nielen uniformy, novú organizáciu à la horskí strelci, ale aj nové zbrane, letecké závody vyrobili bojový vrtuľník pre nasadenie aj v noci.
Po tom, čo armáda absolvovala za sovietskych čias v Afganistane, a potom za ruských čias v Čečensku, prezident Putin obrátil list. Avšak podľa premiéra Putina „aj pri zvyšovaných rozpočtoch na národnú obranu nemožno považovať ruský rozpočet za militaristický. Doteraz sa na obranu vynakladalo okolo 2,6 a v tomto roku okolo 3 % HDP“. To je, ako tvrdí V. Putin „priemer v štátoch NATO“. Ak sa však porovnáva s rozpočtom Pentagónu – tak ruský neprevyšuje 5 % amerických výdavkov. Inými slovami to znamená, že Rusko nemá nijaké možnosti súperiť s USA. Preto sa snaží v rámci takejto asymetrie posilniť svoje pozície práve v oblasti strategických jadrových zbraní ich inováciou. A spolupracovať so štátmi NATO predovšetkým čo sa týka Afganistanu – ešte za kancelára Schroedera bundeswehr získal možnosť pozemných transportov do a z Afganistanu, neskoršie Francúzsko a najnovšie je dohoda o vojenských preletoch do Afganistanu ruským vzdušným priestorom pre vojenské letectvo USA.
Isteže, je to impozantné, keď po Červenom námestí rolujú atómové rakety Topoľ na pohyblivých odpaľovacích rampách, ako to bolo po dlhom čase po prvý raz na májovej vojenskej prehliadke v roku 2008. Ale jestvuje aj odvrátená tvár jadrového vyzbrojovania: okolo pätnásť percent ruského územia je z ekologického hľadiska v stave núdze pre zamorenie odhaduje sa, že okolo sedem miliónov Rusov žije v rádioaktívne zdevastovaných územiach. Napriek tomu program budovania raketových vojsk pokračuje – Topoľ- M má dolet 10 000 kilometrov, raketou Bulava majú byť vyzbrojené dve atómové ponorky, oživilo sa strategické bombardovacie letectvo s jeho hliadkovými letmi. .motor podpory pre Putina
Modernizácia rakiet a hlavíc – to všetko má za cieľ nielen dať život vojenskopriemyselnému komplexu a v medzinárodných vzťahoch opäť zavážiť ako veľmoc. Dlhodobo sa zároveň vytvára rozsiahla mladá generačná kvalifikovaná vrstva, ktorá má a bude mať rozhodujúci záujem na udržaní tohto systému. Zameranie pozornosti na východ, na priestor medzi Ruskom a Čínou, na možnú Euroázijskú úniu, „civilizačnú úlohu ruského národa“ dáva budovaniu ozbrojených síl nový ideový rozmer.
Odborníci aj v Rusku musia vidieť, že všetky inovácie a modernizácie ruských zbraní v programe vyhlásenom do roku 2020 sú síce často postavené na špičkových technológiách, ale pochádzajúcich ešte z minulého storočia. Iné Rusko nemá. Aj posledné štyri roky úsilia prezidenta či predsedu vlády zreteľne ukázali, že Rusko okrem kozmického priemyslu, jadrového potenciálu a zbrojárskeho priemyslu nebolo schopné postaviť nijaké iné odvetvie v ekonomike na svetovú konkurencieschopnú úroveň. Rusko, štát s najväčším územím na svete, je stále závislé od vývozu surovín, od vývozu plynu a ropy. Zahraničnopoliticky sa Rusko nepresadilo návrhom Dmitrija Medvedeva na novú paneurópsku bezpečnostnú architektúru, práve tak ako sa nepresadil jeho návrh na spoločnú protiraketovú obranu. Prestavba armády, stále jednej z najväčších na svete – okolo 1,1 milióna – posilnenie jej dlhodobej aj krátkodobej profesionalizácie nepopulárnej vojenskej služby, vytváranie zboru z „kontraktnikov“ slúžiacich v radoch armády dočasne na zmluvu, vytrvalá podpora sociálneho programu, najmä bytovej výstavby pre vojakov, finančná zábezpeka rozsiahleho vojenskopriemyselného komplexu, vhodný zahraničnopolitický program, dôraz na udržanie severného Kaukazu a nástup prezidenta, ktorý prakticky nemá opozíciu – to všetko má meniť časť ruskej spoločnosti. Má ju urobiť nielen závislou, ale aj aktívne podporujúcou novovytváraný režim prezidenta Vladimíra Putina zrejme na ďalšie dve volebné obdobia. Napokon, program nového profilu ozbrojených síl, ktorý oznámil v roku 2005, je koncipovaný do roku 2020.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.