„Hlavne nás nehádžte do jedného vreca so všetkými kriminálnikmi a Cigánmi. My nerobíme nič zlé. To ešte nás obťažujú. Večer tu chodí nejaký chlap v čiernom, búcha na karavany a niečo vykrikuje. Bojíme sa ho.“ .sterilne čistý karavan
Pauline žije s rodinou na okraji Remeša na severovýchode Francúzska v ilegálnom tábore. Jej muž pracuje ako sezónny robotník pri poľnohospodárskych prácach a keď nepracuje, tak nakupujú alebo upratujú. Zametajú, umývajú, perú a drhnú celé dni. Všetko okolo nich je sterilne čisté.
„Títo ľudia sú tu načierno. Nemusia platiť, pretože sa napoja na verejnú elektrinu a vodu. To vedia urobiť veľmi dobre. Samozrejme, že ich môžeme vyhnať, ale to musí byť súdnou cestou. Oni si potom posunú karavany o pár metrov ďalej a celú procedúru musíme zopakovať,“ povzdychne si Arnaud Burgaud, vedúci oddelenia prijímania kočovníkov v Remeši. Zároveň však dodáva, že ich chápe, lebo nemajú kam ísť. Remeš, rovnako ako ostatné mestá nad 5 000 obyvateľov, musí mať pre kočovníkov vyhradený prijímací areál podľa najnovších európskych noriem. Ten otvorili vo februári s kapacitou 28 karavanových miest. Momentálne je úplne obsadený a žije v ňom stovka kočovníkov. Každá rodina má svoju sprchu, toaletu a zástrčky na práčku a kuchynské spotrebiče pod strieškou. Platia 10 centov za kW/h, 3 eurá za kubický meter vody a 1,50 eura za noc na rodinu. Majú oplotený vyasfaltovaný areál s nočným osvetlením, spoločenskú miestnosť, kanceláriu pre terénnych pracovníkov a miestnosť pre deti s hračkami. S terénnymi pracovníkmi sa stretávajú každý deň a môžu sa s nimi radiť o všetkom. .učíme ich zodpovednosti
„Snažíme sa minimalizovať konflikty a naučiť ich zodpovednosti. Každá rodina si platí svoju vodu a elektrinu, každý sa stará o svoje odpadky,“ hovorí Arnaud Burgaud. Aj keď mali mestá a obce 10 rokov na to, aby vytvorili prijímacie areály, podarilo sa to len polovici z nich. Mnohí kočovníci preto žijú v provizórnych podmienkach. „Existujú dve veľké skupiny kočovníkov. Cigáni a Necigáni. Cigáni sú buď Gitans zo Španielska, Manouches z francúzsko-nemeckých hraníc, alebo Rómovia z Východnej Európy. Necigáni sú Yeniches, ktorí pochádzajú zo Severnej Európy. Tu na severe Francúzska máme hlavne Yeniches, na juhu je viac kočovníkov z arabskej a moslimskej kultúry,“ vysvetľuje Stéphane Joly, zástupca mestského sociálneho centra. Rómov, ako ich poznáme my, nemajú. Ale podobné problémy s neprispôsobivými obyvateľmi áno. V každej komunite sa nájdu čierne ovce. „Väčšinou ide o rodiny, ktoré sa nestarajú o deti. Lebo rodičia, ktorí musia udržať na uzde potomkov, sa sami držia a idú im príkladom. Ale, našťastie, problémových je málo. Viete, oni v podstate nepatria nikde. Necítia spolupatričnosť k mestu alebo dedine, kde práve sú, lebo o nejaký čas aj tak odídu. Nemajú ani žiadnych poslancov, preto majú pocit, že ich nikto nezastupuje a nemusia dodržiavať pravidlá cudzích ľudí,“ vysvetľuje Arnaud Burgaud. .škola pre kočovné deti
Najčastejšie kriminálne činy medzi kočovníkmi sú ničenie majetku, neplatenie účtov alebo drobné krádeže. Dnes sú už zriedkavé, ale zbaviť ľudí predsudkov o kočovníkoch je skoro nemožné.
Mnohí kočovníci predávajú na trhu, alebo sú to záhradkári, maliari, kominári či opravári, ktorí cestujú za prácou, obchodníci so starým železom, s falošnými parfumami, cirkusanti či pomocníci pri vinobraní. Sú to kočovníci z rodinnej tradície a neboli prenasledovaní.
Pracujúcich je však stále málo. Väčšina žije zo sociálnej podpory. Svoj spôsob života si vybrali a sú s nim spokojní. „Nemohla by som žiť v dome s normálnymi stenami. Cítim sa tam uzavretá,“ hovorí Nathalie. Je 7 stupňov, mrholí, no ona varí vonku pod strieškou.
„Aj kočovnícke deti sa správajú ináč ako deti z bežných škôl,“ tvrdí Cyrille Poncin, riaditeľ školy pre kočovné deti v Neuvilette, „sú živšie. Je ťažké posadiť ich okolo jedného stola, lebo doma tak nežijú. Ani nehovorím o tom, aké náročné je niekedy presvedčiť ich, aby sa upokojili a sústredili.“ Za rok navštívi školu pre kočovníkov okolo 150 detí. Doslova navštívi. Deti totiž nevedia, ako dlho sa zdržia. Niekedy dva dni, niekedy dva mesiace. Za ten čas sa učitelia snažia zistiť ich úroveň a naučiť ich čítať, písať a počítať.
Každý kočovník nad 16 rokov musí mať tzv. kočovnú knižku. So zamestnaním a pravidelným príjmom má knižka platnosť 5 rokov. Ak kočovník nemá prácu (čo je prípad väčšiny), musí knižku predložiť najbližšej policajnej stanici každé tri mesiace. Je trestné cestovať bez kočovníckej knižky. Hrozí im za to pokuta a rok väzenia. .nie sme zvieratá v zoo
Legislatíva je inak skôr na strane kočovníkov. Už od roku 1969 môžu Francúzi bývať v aute, prívese alebo v hocijakom inom mobilnom prístrešku. Zákon z roku 1990 hovorí o potrebe prijímacích areálov, jeho úprava v roku 2000 ho doplňuje a sprísňuje. Ich karavany aj obytné areály sú moderné a čisté, majú k dispozícii špecialistov a pomocníkov. Štát im vytvára podmienky, a predsa nie sú integrovaní. Boja sa gadžov a gadžovia sa boja ich. Za posledných pár mesiacov som u nich bola jedinou návštevou. Aj to pre niektorých nevítanou: „Nie sme zvieratá v zoo, aby ste si nás chodili obzerať!“ Autorka je publicistka
Pauline žije s rodinou na okraji Remeša na severovýchode Francúzska v ilegálnom tábore. Jej muž pracuje ako sezónny robotník pri poľnohospodárskych prácach a keď nepracuje, tak nakupujú alebo upratujú. Zametajú, umývajú, perú a drhnú celé dni. Všetko okolo nich je sterilne čisté.
„Títo ľudia sú tu načierno. Nemusia platiť, pretože sa napoja na verejnú elektrinu a vodu. To vedia urobiť veľmi dobre. Samozrejme, že ich môžeme vyhnať, ale to musí byť súdnou cestou. Oni si potom posunú karavany o pár metrov ďalej a celú procedúru musíme zopakovať,“ povzdychne si Arnaud Burgaud, vedúci oddelenia prijímania kočovníkov v Remeši. Zároveň však dodáva, že ich chápe, lebo nemajú kam ísť. Remeš, rovnako ako ostatné mestá nad 5 000 obyvateľov, musí mať pre kočovníkov vyhradený prijímací areál podľa najnovších európskych noriem. Ten otvorili vo februári s kapacitou 28 karavanových miest. Momentálne je úplne obsadený a žije v ňom stovka kočovníkov. Každá rodina má svoju sprchu, toaletu a zástrčky na práčku a kuchynské spotrebiče pod strieškou. Platia 10 centov za kW/h, 3 eurá za kubický meter vody a 1,50 eura za noc na rodinu. Majú oplotený vyasfaltovaný areál s nočným osvetlením, spoločenskú miestnosť, kanceláriu pre terénnych pracovníkov a miestnosť pre deti s hračkami. S terénnymi pracovníkmi sa stretávajú každý deň a môžu sa s nimi radiť o všetkom. .učíme ich zodpovednosti
„Snažíme sa minimalizovať konflikty a naučiť ich zodpovednosti. Každá rodina si platí svoju vodu a elektrinu, každý sa stará o svoje odpadky,“ hovorí Arnaud Burgaud. Aj keď mali mestá a obce 10 rokov na to, aby vytvorili prijímacie areály, podarilo sa to len polovici z nich. Mnohí kočovníci preto žijú v provizórnych podmienkach. „Existujú dve veľké skupiny kočovníkov. Cigáni a Necigáni. Cigáni sú buď Gitans zo Španielska, Manouches z francúzsko-nemeckých hraníc, alebo Rómovia z Východnej Európy. Necigáni sú Yeniches, ktorí pochádzajú zo Severnej Európy. Tu na severe Francúzska máme hlavne Yeniches, na juhu je viac kočovníkov z arabskej a moslimskej kultúry,“ vysvetľuje Stéphane Joly, zástupca mestského sociálneho centra. Rómov, ako ich poznáme my, nemajú. Ale podobné problémy s neprispôsobivými obyvateľmi áno. V každej komunite sa nájdu čierne ovce. „Väčšinou ide o rodiny, ktoré sa nestarajú o deti. Lebo rodičia, ktorí musia udržať na uzde potomkov, sa sami držia a idú im príkladom. Ale, našťastie, problémových je málo. Viete, oni v podstate nepatria nikde. Necítia spolupatričnosť k mestu alebo dedine, kde práve sú, lebo o nejaký čas aj tak odídu. Nemajú ani žiadnych poslancov, preto majú pocit, že ich nikto nezastupuje a nemusia dodržiavať pravidlá cudzích ľudí,“ vysvetľuje Arnaud Burgaud. .škola pre kočovné deti
Najčastejšie kriminálne činy medzi kočovníkmi sú ničenie majetku, neplatenie účtov alebo drobné krádeže. Dnes sú už zriedkavé, ale zbaviť ľudí predsudkov o kočovníkoch je skoro nemožné.
Mnohí kočovníci predávajú na trhu, alebo sú to záhradkári, maliari, kominári či opravári, ktorí cestujú za prácou, obchodníci so starým železom, s falošnými parfumami, cirkusanti či pomocníci pri vinobraní. Sú to kočovníci z rodinnej tradície a neboli prenasledovaní.
Pracujúcich je však stále málo. Väčšina žije zo sociálnej podpory. Svoj spôsob života si vybrali a sú s nim spokojní. „Nemohla by som žiť v dome s normálnymi stenami. Cítim sa tam uzavretá,“ hovorí Nathalie. Je 7 stupňov, mrholí, no ona varí vonku pod strieškou.
„Aj kočovnícke deti sa správajú ináč ako deti z bežných škôl,“ tvrdí Cyrille Poncin, riaditeľ školy pre kočovné deti v Neuvilette, „sú živšie. Je ťažké posadiť ich okolo jedného stola, lebo doma tak nežijú. Ani nehovorím o tom, aké náročné je niekedy presvedčiť ich, aby sa upokojili a sústredili.“ Za rok navštívi školu pre kočovníkov okolo 150 detí. Doslova navštívi. Deti totiž nevedia, ako dlho sa zdržia. Niekedy dva dni, niekedy dva mesiace. Za ten čas sa učitelia snažia zistiť ich úroveň a naučiť ich čítať, písať a počítať.
Každý kočovník nad 16 rokov musí mať tzv. kočovnú knižku. So zamestnaním a pravidelným príjmom má knižka platnosť 5 rokov. Ak kočovník nemá prácu (čo je prípad väčšiny), musí knižku predložiť najbližšej policajnej stanici každé tri mesiace. Je trestné cestovať bez kočovníckej knižky. Hrozí im za to pokuta a rok väzenia. .nie sme zvieratá v zoo
Legislatíva je inak skôr na strane kočovníkov. Už od roku 1969 môžu Francúzi bývať v aute, prívese alebo v hocijakom inom mobilnom prístrešku. Zákon z roku 1990 hovorí o potrebe prijímacích areálov, jeho úprava v roku 2000 ho doplňuje a sprísňuje. Ich karavany aj obytné areály sú moderné a čisté, majú k dispozícii špecialistov a pomocníkov. Štát im vytvára podmienky, a predsa nie sú integrovaní. Boja sa gadžov a gadžovia sa boja ich. Za posledných pár mesiacov som u nich bola jedinou návštevou. Aj to pre niektorých nevítanou: „Nie sme zvieratá v zoo, aby ste si nás chodili obzerať!“ Autorka je publicistka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.