Po našom prvom zápase v tejto kvalifikačnej skupine povedal tréner Weiss, že
v konečnom účtovaní budú pravdepodobne rozhodovať zápasy v Macedónsku. Pred
naším predposledným zápasom doma s Ruskom sme si veľmi želali, aby mal pravdu. Len domáca výhra s Ruskom nám totiž dávala šancu na to, aby sme v poslednom zápase v Macedónsku ešte mohli hrať o postup. Na mokrom žilinskom trávniku preto išlo naozaj o všetko.
V prvej štvrťhodine mali z hry viac Rusi, ale Kuckov prienik bol nebezpečnejší ako ruské šance. Potom nás na niekoľko minút celkom vygumovali z ihriska a Aršavinov prienik bol ešte oveľa nebezpečnejší ako ten Kuckov. Na poslednú štvrťhodinu prvého polčasu sme sa nielenže vrátili do hry, ale ku koncu sme boli lepším mužstvom a dokázali sme vpredu vypracovať niekoľko pekných a sľubných akcií. Najmä dve Hamšíkove nahrávky volali po góle.
Druhý polčas mal v niečom podobný priebeh, ale rozdiely v prospech súpera boli o kus výraznejšie. V prvej štvrťhodine mali Rusi prevahu zjavnú, v druhej obrovskú. Z prvej
vyloženej šance ešte gól nedali, ani druhú nebezpečnú nevyužili, ale potom to už prišlo. Bol to trochu nešťastný gól: rozhodca nepustil včas na ihrisko ošetrovaného Kucku, ten chýbal v strede, na jeho miesto musel vystúpiť Ďurica, z čoho vznikol priestor na strelu a keď sa k tomu ešte pridal teč, Mucha v bráne nemal šancu. V zvyšnom čase sme sa síce snažili, ale Rusi nás k ničomu nepustili.
Nepostupujeme. Nie je to však pre túto prehru s mužstvom, ktoré bolo objektívne lepšie. Za rozhodujúci moment nášho neúspešného účinkovania v skupine označil tréner Weiss na pozápasovej tlačovej konferencii druhý polčas zápasu v Arménsku. Namiesto toho, aby hral na remízu, sa snažil o výhru, a tak sme prišli o bod, ktorý na konci veľmi chýbal.
Nestal sa teda ďalší zázrak. Weissov tím nedával góly a bez nich to jednoducho nejde. V piatich tohtoročných kvalifikačných zápasoch sme dali len dva góly Andore a s tým sa dá postúpiť len ťažko. Ešte stále nedokážeme v dlhších pasážach hry efektívne dominovať, najlepšie tímy Európy majú lepšiu techniku, lepší prvý dotyk s loptou, lepšiu rozohrávku. Máme zlepšujúci sa tím, ale ešte bude trvať dva-tri roky, kým táto generácia dozreje. Aj v tomto zápase sa potvrdilo, že ak súper dokáže eliminovať Hamšika, efektívnosť našej hry citeľne poklesne.
Ale boli sme do konca kvalifikácie v hre, a to nie je málo. Za Weissa sme síce začali mať väčšie oči, no aby sme v budúcnosti pravidelnejšie postupovali, je treba všeličo zmeniť. Nevyhneme sa systematickej práci celého futbalu. Bez nej budeme odkázaní na
čarodejníkov, akým bol posledné roky práve Vlado Weiss. Vypadnutie nie je jeho neúspech, ale realita, ktorú doteraz pomáhal zázračne obchádzať. Nevidno nikoho, kto by bol lepší ako on na ďalšie roky pri reprezentácii. Ale náš futbal sa nedá postaviť na jednom poctivom a obdarenom trénerovi. Treba mu konečne systémovo pomôcť.
v konečnom účtovaní budú pravdepodobne rozhodovať zápasy v Macedónsku. Pred
naším predposledným zápasom doma s Ruskom sme si veľmi želali, aby mal pravdu. Len domáca výhra s Ruskom nám totiž dávala šancu na to, aby sme v poslednom zápase v Macedónsku ešte mohli hrať o postup. Na mokrom žilinskom trávniku preto išlo naozaj o všetko.
V prvej štvrťhodine mali z hry viac Rusi, ale Kuckov prienik bol nebezpečnejší ako ruské šance. Potom nás na niekoľko minút celkom vygumovali z ihriska a Aršavinov prienik bol ešte oveľa nebezpečnejší ako ten Kuckov. Na poslednú štvrťhodinu prvého polčasu sme sa nielenže vrátili do hry, ale ku koncu sme boli lepším mužstvom a dokázali sme vpredu vypracovať niekoľko pekných a sľubných akcií. Najmä dve Hamšíkove nahrávky volali po góle.
Druhý polčas mal v niečom podobný priebeh, ale rozdiely v prospech súpera boli o kus výraznejšie. V prvej štvrťhodine mali Rusi prevahu zjavnú, v druhej obrovskú. Z prvej
vyloženej šance ešte gól nedali, ani druhú nebezpečnú nevyužili, ale potom to už prišlo. Bol to trochu nešťastný gól: rozhodca nepustil včas na ihrisko ošetrovaného Kucku, ten chýbal v strede, na jeho miesto musel vystúpiť Ďurica, z čoho vznikol priestor na strelu a keď sa k tomu ešte pridal teč, Mucha v bráne nemal šancu. V zvyšnom čase sme sa síce snažili, ale Rusi nás k ničomu nepustili.
Nepostupujeme. Nie je to však pre túto prehru s mužstvom, ktoré bolo objektívne lepšie. Za rozhodujúci moment nášho neúspešného účinkovania v skupine označil tréner Weiss na pozápasovej tlačovej konferencii druhý polčas zápasu v Arménsku. Namiesto toho, aby hral na remízu, sa snažil o výhru, a tak sme prišli o bod, ktorý na konci veľmi chýbal.
Nestal sa teda ďalší zázrak. Weissov tím nedával góly a bez nich to jednoducho nejde. V piatich tohtoročných kvalifikačných zápasoch sme dali len dva góly Andore a s tým sa dá postúpiť len ťažko. Ešte stále nedokážeme v dlhších pasážach hry efektívne dominovať, najlepšie tímy Európy majú lepšiu techniku, lepší prvý dotyk s loptou, lepšiu rozohrávku. Máme zlepšujúci sa tím, ale ešte bude trvať dva-tri roky, kým táto generácia dozreje. Aj v tomto zápase sa potvrdilo, že ak súper dokáže eliminovať Hamšika, efektívnosť našej hry citeľne poklesne.
Ale boli sme do konca kvalifikácie v hre, a to nie je málo. Za Weissa sme síce začali mať väčšie oči, no aby sme v budúcnosti pravidelnejšie postupovali, je treba všeličo zmeniť. Nevyhneme sa systematickej práci celého futbalu. Bez nej budeme odkázaní na
čarodejníkov, akým bol posledné roky práve Vlado Weiss. Vypadnutie nie je jeho neúspech, ale realita, ktorú doteraz pomáhal zázračne obchádzať. Nevidno nikoho, kto by bol lepší ako on na ďalšie roky pri reprezentácii. Ale náš futbal sa nedá postaviť na jednom poctivom a obdarenom trénerovi. Treba mu konečne systémovo pomôcť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.