Kvalitná dramaturgia, nekompromisnosť v otázkach etiky i estetiky, kompaktnosť, generačná spriaznenosť a ľudská súzvučnosť, ale nie bratríčkovanie „umeleckej rady“, jasne stanovené (vysoké) kritériá, to všetko sa v prostredí slovenskej kultúry často nevidí. A tak sa stáva Galéria 19 aj arbitrom rozkolísaných hodnôt v súčasnom výtvarnom priestore. V týchto dňoch je v priestoroch Galérie 19 nainštalovaná výstava Mariána Mudrocha pod názvom „já“, je môj pseudonym.
.polemika s pseudonymom
Meno Mudroch je vo vedomí slovenskej kultúrnej verejnosti dnes už známe ako maliar-klasik, ako spoľahlivá investícia do obrazov, ako trvalá položka múzeí a inštitúcií. Pravda, hovoríme o Jánovi Mudrochovi, nestorovi slovenskej modernej maľby. Svoj vzťah k otcovi si syn Marián „vybavil“ projektom Mudroch & Mudroch, a tak sa týmto problémom nemusíme komplikovane zaoberať. Ale fenomén priľnutia i dištancu, kontinuity i ruptúr, rodovosti i odnárodnenia je u Mariána Mudrocha oveľa intenzívnejší, ako by sa primárne zdalo.
O niečom hovorí už samotný názov výstavy. „já", je môj pseudonym, aj s bizarným českým já a nepatričnou čiarkou je na prvý pohľad iba sloganovitejším rozmenením rimbaudovského Ja je niekto iný. Ale slovo pseudonym sa u Mudrocha nerovná „niekto iný“. Pseudonym vyvoláva množstvo konotácií od dnešnej reality, v ktorej je všeličo, vrátane umenia, pseudo, až po legitímne právo umelca narábať so svojím pseudonym či súčasnú tendenciu, vnesenú internetom, skryť sa za nick, kryptonym, fictonym, rozpustiť svoju identitu a stať sa anonymom v dave anonymov.
Pre Mariána Mudrocha je však táto tematika oveľa podstatnejšia a začal sa ňou zaoberať hĺbkovo a oveľa skôr, než sa stala evidentnou ako spôsob života a svetonázor súčasného človeka. A hoci ako výtvarník pseudonym nepoužíva, ba pod svoje názory či občianske postoje sa manifestačne podpisuje, istým druhom konfrontácie s touto problematikou môže byť aj to, že svoje novšie diela nepodpisuje. V dobe, keď sa na aukciách často nepredávajú ani tak obrazy, ako signatúry ich autorov, je táto Mudrochova polemika s pseudonymom (čítaj: lži-menom) zásadná a veľavravná. .riešenia a vyriešenia
Mnohí výtvarníci si osvojili floskulu „Vo svojej tvorbe riešim...“ a opakujú to takým vyprázdneným spôsobom, až sa divákovi chce zakričať „Nerieš! Maľuj!“ Ale pri Mariánovi Mudrochovi je táto charakteristika namieste. Slovesné podstatné meno riešenie označuje činnosť prebiehajúcu aj ukončenú, proces i výsledok. Riešenie je to hľadané i nájdené, problematizujúce i zbavené problematickosti, osvetľujúce i vysvetlené. Proces je pre Mudrocha rovnocenne dôležitý, ako výsledok, ku ktorému sa postupne dopracuje. Cesta je riešením a cieľ, čiže dokončený výtvarný artefakt, je vyriešením. Ale naozaj ide o dokončenie, definitívum? To, že Mudroch krúži okolo niekoľkých tém (navonok sa to prejavuje cyklením, vytváraním cyklov) dáva túto ukončenosť do úvodzoviek.
Riešenia i vyriešenia Mariána Mudrocha sa odohrávajú v rovine vizuálnej i verbálnej, vo vytváraní výtvarností, ako aj formulovaní estetických a (znova použijem to slovo) etických východísk i záverov. Textové formulácie si môže prečítať čitateľ monografie Marián Mudroch, ktorú k výstave vydalo vydavateľstvo Pictonica so sprievodným slovom Jiřího Valocha, Juraja Mojžiša a Zory Rusinovej a v grafickej úprave Petra Anderovského a Mariána Mudrocha. Onen „graphic design“, na ktorom sa podieľal protagonista monografie, však nie je „iba“ grafickou úpravou v konvenčnom typografickom zmysle slova. Je to zároveň dizajn myšlienok, postojov, názorov, výkonov jeho životnej a umeleckej cesty, je to selekcia výsledkov i decentné naznačenie toho, čo zostalo mimo výstavy i publikácie, čo nie je frapantné a transparentné, čo je však v každom prípade prítomné.
Aj výstava, aj prítomná monografia totiž eviduje nielen to, čo v nej je, ale aj to, čo v nej manifestačne nie je obsiahnuté. Výstavu v Galérii 19 môžeme čítať ako knihu, v ktorej ako istý druh textu vnímame aj čisté, prázdne strany, v priestore sú to, povedzme, prázdne miesta na stenách medzi jednotlivými exponátmi. Už dávno som nevidel takú striedmu, ba až pôstnu inštaláciu, ktorá pôsobí tak intenzívne, prehustene, energicky aj energeticky. Tu sa ukazuje, aký je princíp reduktívnosti efektívny, princíp, ktorý je jedným z najdôležitejších postupov Mudrochovho tvorenia. .kniha ako výstava
Keď sa výstava dá čítať ako kniha, monografiu Marián Mudroch môžeme zasa preciťovať priestorovo, kubicky. Hneď na začiatku knihy sú fotografie s farebnými dymami z roku 1970. Tieto dokumenty akcie 1. otvoreného ateliéru sa stali zároveň akousi vizionárskou reportážou s obráteným časom: reportážou z budúcnosti. Tohto roku v lete totiž množstvo kultúrnych inštitúcií v rámci protestného happeningu Art bomb reagovalo na finančné škrty v kultúre farebným zadymením budov. Mudroch mal náskok 40 rokov.
Fascinujúcu pasáž v publikácii predstavuje osem strán, na ktorých je reprodukovaný cyklus Konvergencie II (1979). Je to systematická a repetitívna práca s fotografiou prvej ľudskej stopy na Mesiaci. Farebné i tvarové manipulácie s fotografiou sú impulzom k myšlienkovým operáciám na tému pravdy a ilúzie, manipulatívnosti apod. Najunikátnejšia fotografia v histórii ľudstva sa medializovaním stala najbežnejšou banalitou. Stopu, ktorú na Mesiaci nezaveje vietor, „pretože na Mesiaci nefúka vietor ani neprší“, permanentne zavieva vietor reprodukcie. Voľakedy sa na chvíľu verilo, že fotografia svojou artikuláciou pravdy a overiteľnosti prišla, aby usvedčila maliarstvo z kamufláže, kašírovania, iluzionizmu. Dnes fotografia pred očami všetkých klame a maliarstvo hovorí (mlčí) pravdu. Ale ani tento (iba zdanlivý rozpor) nie je Mudrochovým problémom. Používa fotografiu na vytvorenie výtvarného artefaktu a dovoľuje, aby sa z jeho umeleckého stala reprodukovaním fotografia
Ďalší cyklus má názov Introspekcia. Toto slovo v latinčine znie „instrospicio“ = nazrieť dnu do niečoho. Marián Mudroch vonkajšou manipuláciou (s farbou i tvarom) preniká pod povrch, ktorý je často aj ochranným plášťom, krunierom, mimikry či maskou. Nepotrebuje na to nákladný aparát vonkajších výrazových prostriedkov, jeho aparatúra je, naopak, taká minimalistická, ako je to len možné. A je jedno, či je médiom ceruza, ofsetová tlač, serigrafia, laser, slepotlač, neón, alebo farba.
Pri poslednom médiu by som sa chcel pozastaviť. Akrylové obrazy predstavujú aj na výstave aj v monografii najnovšiu fázu tvorenia Mariána Mudrocha. Sú to suverénne maliarske výkony, maliarska bravúra a robustnosť gesta je prísne a precizovane držaná na uzde, viac naznačuje, ako označuje, ale to neznamená, že neznačí. Namiesto efektných aranžovaní realizuje „možnosť jednej predstavy“, ako sa volá obraz z minulého roku. Farebnosť je redukovaná na dualizmus či trializmus kontrastov (žltá-čierna, modrá-sivá), a predsa pôsobí intenzívne koloristicky. Často sa vyskytuje motív priezoru, vhľadu, najradšej by som povedal do-hľadu.
„Nevideli sme sa narodiť a nevidíme sa umrieť,“ píše Marián Mudroch na strane 207. Floskulou sa stala štylizácia, že ten a ten umelec je neprehliadnuteľnou figúrou našej scény. Marián Mudroch je, akokoľvek paradoxne to môže znieť, ľahko prehliadnuteľný. Ale to nič nehovorí o jeho kvalitách a jeho poste, ale iba o prostredí, v ktorom sa pohybuje dnešný umelec. Ak je autentický, hlboký, dôsledný a vnútorne celistvý.
.polemika s pseudonymom
Meno Mudroch je vo vedomí slovenskej kultúrnej verejnosti dnes už známe ako maliar-klasik, ako spoľahlivá investícia do obrazov, ako trvalá položka múzeí a inštitúcií. Pravda, hovoríme o Jánovi Mudrochovi, nestorovi slovenskej modernej maľby. Svoj vzťah k otcovi si syn Marián „vybavil“ projektom Mudroch & Mudroch, a tak sa týmto problémom nemusíme komplikovane zaoberať. Ale fenomén priľnutia i dištancu, kontinuity i ruptúr, rodovosti i odnárodnenia je u Mariána Mudrocha oveľa intenzívnejší, ako by sa primárne zdalo.
O niečom hovorí už samotný názov výstavy. „já", je môj pseudonym, aj s bizarným českým já a nepatričnou čiarkou je na prvý pohľad iba sloganovitejším rozmenením rimbaudovského Ja je niekto iný. Ale slovo pseudonym sa u Mudrocha nerovná „niekto iný“. Pseudonym vyvoláva množstvo konotácií od dnešnej reality, v ktorej je všeličo, vrátane umenia, pseudo, až po legitímne právo umelca narábať so svojím pseudonym či súčasnú tendenciu, vnesenú internetom, skryť sa za nick, kryptonym, fictonym, rozpustiť svoju identitu a stať sa anonymom v dave anonymov.
Pre Mariána Mudrocha je však táto tematika oveľa podstatnejšia a začal sa ňou zaoberať hĺbkovo a oveľa skôr, než sa stala evidentnou ako spôsob života a svetonázor súčasného človeka. A hoci ako výtvarník pseudonym nepoužíva, ba pod svoje názory či občianske postoje sa manifestačne podpisuje, istým druhom konfrontácie s touto problematikou môže byť aj to, že svoje novšie diela nepodpisuje. V dobe, keď sa na aukciách často nepredávajú ani tak obrazy, ako signatúry ich autorov, je táto Mudrochova polemika s pseudonymom (čítaj: lži-menom) zásadná a veľavravná. .riešenia a vyriešenia
Mnohí výtvarníci si osvojili floskulu „Vo svojej tvorbe riešim...“ a opakujú to takým vyprázdneným spôsobom, až sa divákovi chce zakričať „Nerieš! Maľuj!“ Ale pri Mariánovi Mudrochovi je táto charakteristika namieste. Slovesné podstatné meno riešenie označuje činnosť prebiehajúcu aj ukončenú, proces i výsledok. Riešenie je to hľadané i nájdené, problematizujúce i zbavené problematickosti, osvetľujúce i vysvetlené. Proces je pre Mudrocha rovnocenne dôležitý, ako výsledok, ku ktorému sa postupne dopracuje. Cesta je riešením a cieľ, čiže dokončený výtvarný artefakt, je vyriešením. Ale naozaj ide o dokončenie, definitívum? To, že Mudroch krúži okolo niekoľkých tém (navonok sa to prejavuje cyklením, vytváraním cyklov) dáva túto ukončenosť do úvodzoviek.
Riešenia i vyriešenia Mariána Mudrocha sa odohrávajú v rovine vizuálnej i verbálnej, vo vytváraní výtvarností, ako aj formulovaní estetických a (znova použijem to slovo) etických východísk i záverov. Textové formulácie si môže prečítať čitateľ monografie Marián Mudroch, ktorú k výstave vydalo vydavateľstvo Pictonica so sprievodným slovom Jiřího Valocha, Juraja Mojžiša a Zory Rusinovej a v grafickej úprave Petra Anderovského a Mariána Mudrocha. Onen „graphic design“, na ktorom sa podieľal protagonista monografie, však nie je „iba“ grafickou úpravou v konvenčnom typografickom zmysle slova. Je to zároveň dizajn myšlienok, postojov, názorov, výkonov jeho životnej a umeleckej cesty, je to selekcia výsledkov i decentné naznačenie toho, čo zostalo mimo výstavy i publikácie, čo nie je frapantné a transparentné, čo je však v každom prípade prítomné.
Aj výstava, aj prítomná monografia totiž eviduje nielen to, čo v nej je, ale aj to, čo v nej manifestačne nie je obsiahnuté. Výstavu v Galérii 19 môžeme čítať ako knihu, v ktorej ako istý druh textu vnímame aj čisté, prázdne strany, v priestore sú to, povedzme, prázdne miesta na stenách medzi jednotlivými exponátmi. Už dávno som nevidel takú striedmu, ba až pôstnu inštaláciu, ktorá pôsobí tak intenzívne, prehustene, energicky aj energeticky. Tu sa ukazuje, aký je princíp reduktívnosti efektívny, princíp, ktorý je jedným z najdôležitejších postupov Mudrochovho tvorenia. .kniha ako výstava
Keď sa výstava dá čítať ako kniha, monografiu Marián Mudroch môžeme zasa preciťovať priestorovo, kubicky. Hneď na začiatku knihy sú fotografie s farebnými dymami z roku 1970. Tieto dokumenty akcie 1. otvoreného ateliéru sa stali zároveň akousi vizionárskou reportážou s obráteným časom: reportážou z budúcnosti. Tohto roku v lete totiž množstvo kultúrnych inštitúcií v rámci protestného happeningu Art bomb reagovalo na finančné škrty v kultúre farebným zadymením budov. Mudroch mal náskok 40 rokov.
Fascinujúcu pasáž v publikácii predstavuje osem strán, na ktorých je reprodukovaný cyklus Konvergencie II (1979). Je to systematická a repetitívna práca s fotografiou prvej ľudskej stopy na Mesiaci. Farebné i tvarové manipulácie s fotografiou sú impulzom k myšlienkovým operáciám na tému pravdy a ilúzie, manipulatívnosti apod. Najunikátnejšia fotografia v histórii ľudstva sa medializovaním stala najbežnejšou banalitou. Stopu, ktorú na Mesiaci nezaveje vietor, „pretože na Mesiaci nefúka vietor ani neprší“, permanentne zavieva vietor reprodukcie. Voľakedy sa na chvíľu verilo, že fotografia svojou artikuláciou pravdy a overiteľnosti prišla, aby usvedčila maliarstvo z kamufláže, kašírovania, iluzionizmu. Dnes fotografia pred očami všetkých klame a maliarstvo hovorí (mlčí) pravdu. Ale ani tento (iba zdanlivý rozpor) nie je Mudrochovým problémom. Používa fotografiu na vytvorenie výtvarného artefaktu a dovoľuje, aby sa z jeho umeleckého stala reprodukovaním fotografia
Ďalší cyklus má názov Introspekcia. Toto slovo v latinčine znie „instrospicio“ = nazrieť dnu do niečoho. Marián Mudroch vonkajšou manipuláciou (s farbou i tvarom) preniká pod povrch, ktorý je často aj ochranným plášťom, krunierom, mimikry či maskou. Nepotrebuje na to nákladný aparát vonkajších výrazových prostriedkov, jeho aparatúra je, naopak, taká minimalistická, ako je to len možné. A je jedno, či je médiom ceruza, ofsetová tlač, serigrafia, laser, slepotlač, neón, alebo farba.
Pri poslednom médiu by som sa chcel pozastaviť. Akrylové obrazy predstavujú aj na výstave aj v monografii najnovšiu fázu tvorenia Mariána Mudrocha. Sú to suverénne maliarske výkony, maliarska bravúra a robustnosť gesta je prísne a precizovane držaná na uzde, viac naznačuje, ako označuje, ale to neznamená, že neznačí. Namiesto efektných aranžovaní realizuje „možnosť jednej predstavy“, ako sa volá obraz z minulého roku. Farebnosť je redukovaná na dualizmus či trializmus kontrastov (žltá-čierna, modrá-sivá), a predsa pôsobí intenzívne koloristicky. Často sa vyskytuje motív priezoru, vhľadu, najradšej by som povedal do-hľadu.
„Nevideli sme sa narodiť a nevidíme sa umrieť,“ píše Marián Mudroch na strane 207. Floskulou sa stala štylizácia, že ten a ten umelec je neprehliadnuteľnou figúrou našej scény. Marián Mudroch je, akokoľvek paradoxne to môže znieť, ľahko prehliadnuteľný. Ale to nič nehovorí o jeho kvalitách a jeho poste, ale iba o prostredí, v ktorom sa pohybuje dnešný umelec. Ak je autentický, hlboký, dôsledný a vnútorne celistvý.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.